Zmenil sa čas a my sme získali hodinu navyše. Hodina, ktorá nám často chýba. Hodina, ktorá nám umožní zastaviť sa a premýšľať, nenaháňať sa, spomaliť, zabudnúť na stres. Čo keby sme mali takú hodinu pre seba každý deň. Len pre seba. Hodinu, kedy nemusíte nič. Ani pracovať, ani odpovedať na zvedavé otázky, ani nakupovať, variť, prať, absolvovať porady, meetingy, briefingy, debriefingy.

Dnes som bola v kine, na prechádzke, aj na káve. Dopriala som si nerobiť nič. Venovať sa sebe, byť sama so sebou. Je tu dušičkové obdobie. Pre mňa koniec roka a obdobie, kedy rekapitulujem. Budem mať totiž narodeniny. Presne na Dušičky. Som dieťa, ktoré na svet prišlo v čase tmy a rodičia mu vybrali meno, ktoré znamená svetlo. A potom som pri svadbe dostala priezvisko, ktoré zasa znamená tmu. Som poznačená týmito polaritami. Niekedy som ako svetlo a niekedy ako tma. Ako hovorí moja mama - ťažko hľadám zlatú strednú cestu.

Dušičky prichádzajú a ja sa sama seba pýtam. Čo som za rok urobila dobre a čo zle? Čo som nezvládla a čo zvládla. Kto mi zo života odišiel a kto sa do neho naopak vrátil. Kde mi chýba čas? Kde ho zbytočne strácam? Za rok som zasa dozrela ako dozrieva hrozno na ľadové víno. Všetko čo malo odísť, odišlo a zostal ten základ, čakajúci na prvé mrazy, ktoré z neho dostanú sladkú chuť.

Minulý rok som mala najkrajší narodeninový deň v živote. Vrátila som sa na miesto, kde som vyrastala. Na miesto, kde som nebola 35 rokov. Spoznala som všetko. Chodník v parku, kde som cupitala, si pamätal moje kroky a ja jeho štruktúru. Vôňa domu, kde som bývala, okno na izbe. Všetko bolo späť. Láska k tomu miestu zmazala 35 rokov ako nič. Návštevy takých miest pre mňa vždy znamenajú vrátiť sa na začiatok. Zakoreniť sa. Nájsť stabilitu. Lebo sme všetkým, čo nás v živote postretlo. Vyrástli sme so základu, ktorý je v nás. Postupne na neho nabaľujeme nové a nové skúsenosti a zážitky a formujeme sa. Sme všetkými našimi víťazstvami aj pádmi, sme našimi rozchodmi aj stretnutiami a je len na nás, ako to celé dostaneme do výslednej podoby.

Dušičky prinášajú spomienky na tých, čo tu už nie sú a ešte mohli byť. Chýbajú nám, keď potrebujeme radu, keď potrebujeme objatie, alebo postrčiť na správnu cestu. Nezabúdajme však, že sú stále tu, lebo časť z nich si nosíme v sebe. Práve tú časť, ktorú potrebujeme.

Prajem vám pekné Dušičky, každý deň aspoň hodinu času pre seba a sebe k narodeninám viac odvahy a sily vytrvať a dozrievať na tej správne vybalansovanej ceste.

 

Prečítajte si aj Žena chameleón