Tučné a hlúpe dcéry

 

Sedeli na pláži. Mama a tri dcéry, všetky ešte školáčky. Chvíľu som ich sledovala, lebo ani pri najlepšej vôli sa nedali ignorovať. A videla som niečo, po čom chcete svoje dieťa ešte silnejšie vystískať pred spaním a donekonečna mu hovoriť, že je najlepšie, najkrajšie a najšikovnejšie na svete.

Bola som svedkom takého hrubého zaobchádzania s deťmi, že som onemela. Za asi dvadsať minút som počula tirádu o tom, aké sú dievčatá tučné, hlúpe, nič z nich nebude a vôbec lezú mame na nervy a nech vypadnú. Všetko prednášané silným hlasom, v ktorom vlastne nebol ani hnev, ale skôr pohŕdanie až hnus.

Na takéto veci som citlivá a vlastne neviem ako sa zachovať. Zasiahnuť? Veď sama nemám rada, keď sa niekto stará do mojich osobných vecí a hlavne výchovy. Tak som sa radšej pobrala kúpiť si nanuk a dúfala som, že keď sa vrátim, bude už ticho. A tak sa aj stalo.

Doma som na to musela myslieť. Či som sa zachovala správne. Verbálne útoky, zastrašovanie, ponižovanie, citové vydieranie sú predsa rovnako zničujúce ako bitka, možno dokonca aj viac. Nezasiahla by som, keby tá matka svoje dcéry mlátila? Asi hej, mohla by som dokonca zavolať policajtov, lebo telesné tresty sú tu nezákonné.

Možno to bolo len chvíľkové zlyhanie inak poriadnej mamy, možno ide o pretrvávajúci stav. Možno sa to zdalo dramatickejšie, ako to skutočne bolo a na druhej strany toto možno nebolo nič, lebo to bolo na verejnosti. Možno je to doma ešte horšie.

Máme odvracať zrak? Kde sa končí diskrétnosť? Vieme vždy správne prečítať situácie, v ktorých sa ocitnú iní ľudia? Zachováme sa my sami vždy, ako by sme sa mali?

Neviem. Pred očami mám stále tie tri dievčatká a počujem tú nekončiacu záplavu zla. A vidím aj seba. Bezmocnú, čo vôbec nemám rada a odhodlanú nikdy nedospieť do takéhoto štádia „komunikovania“ s vlastným dieťaťom.       

 

Prečítajte si aj Nechajme deti správne sa nudiť