Ulička hanby

 

Hladná ako vlk letím ráno od lekárky a v pokluse, nech stihnem autobus, pchám do tlamy bratislavský makový rožtek za nekresťanské euro (nech žijú nemocničné bufety!). Sotva sa za mnou zavrú dvere nemocnice na Antolskej, musím prejsť uličkou hanby. Presne takto volám chodník, po krajoch ktorého stoja ľudia s obrázkami postihnutých detí a prihovárajú sa okoloidúcim.

„Prosím vás, prispejte desaťročnému chlapcovi na vozík… Prosím vás, prispejte Laurinke na rehabilitácie, aby mohla chodiť…“

Aby ste rozumeli, nie je to ich hanba. Naopak, všetci tí ľudia majú môj obrovský obdiv za to, že tam dokážu stáť takmer každý deň, či na nich prší, či im svieti slnko do očí. Je to však hanba nášho zdravotníctva a tzv. sociálneho štátu. Fakt sa v tej čiernej diere, kam všetci sypeme dane a odvody, nenájdu peniaze deťom na invalidný vozík a rehabilitácie?

Z autobusu sa pozerám na zakvitnuté stromy pri ceste. Jeden je taký nádherný, že sa rozhodnem odfotiť ho a poslať kamarátke do Kanady, kde sa len lúčia so zimou, nech ju trošku podráždim. Hlavou mi v tej chvíli preletí, či aj rodičia postihnutého chlapčeka fotia svojmu synovi stromy, aby ich videl aspoň na fotke, keď sa nemôže nedostať von, lebo nemajú na nový vozík. Alebo ho každý deň vysadia do okna, aby sa aspoň takto nadýchal jarného vzduchu?

Som naštvaná. Sama na seba. Aj za to, že som to jedno euro nevhodila do kasičky, ale som si zaň kúpila makový rožtek. Ktovie, koľko rožtekov treba na jeden vozík… A som naštvaná aj za to, že z mojej výplaty posielam peniaze na dlhy poisťovne, predražené cétéčka, tety Anky a iné ukradnuté milióny. Keby šli tam, kam majú, každé postihnuté dieťa môže mať vozík aj pravidelnú rehabilitáciu. A starí rodičia, priatelia a kamaráti združení v občianskom združení by nemuseli postávať pred nemocnicami a  spoliehať sa na pár drobných, ktoré ľudia vytrasú zo svojich vreciek. 

.

Prečítajte si aj Občas sme aj také. No a čo?