Utekáme sami pred sebou

Kráčam po hrádzi. Sama. Pes šťastne pobehuje a nikto nikde. Prši. Pre väčšinu Bratislavčanov to znamená, že zostanú doma alebo idú do nákupného centra. Pre mňa dážď znamená, že mesto budem mať sama pre seba. V sluchátkach mám hudbu, v hlave myšlienky. Čo som urobila, čo som mohla urobiť a čo sa mi nepodarilo. Víria mi hlavou myšlienky o minulosti, budúcnosti. Premýšľam, čo mohlo byť, a čo ešte bude.

Spomínam na časy, keď sme sa s mojím mužom ocitli na ostrove v Brazílii, kde sa nenachádzalo nič len príroda. Prenajali sme si malú chatku s hojdacou sieťou, posteľou a sprchou. Trocha romantiky ubudlo v momente, ako z odtoku v sprche vyliezol odporný madagaskarský šváb, ale inak idylka. Nemali sme signál, nemali sme telku, len seba a knihy. Môj muž si to dodnes pochvaľuje, pre mňa to bol paradoxne náročný čas.

V tichu, sama v sebe, sa mi začali vyplavovať veci, ktoré som myslela, že nie sú témou. Chyby, ktoré som urobila pred desiatimi rokmi, a myslela som, že sú za mnou. Vzťahy, ktoré sú dávno minulosťou, ktoré nie sú aktuálne. Vzťahy, ktoré ma mrzia, no myslela som, že ich mám vyriešené. Zrazu, v tichu, drali sa na povrch, vzbudzovali emćoie, trápili ma. Ten týždeň pre mňa bol katarziou, nie oddychom.

Prečítajte si

Počítaš kalórie? Koľko vážiš? Si šťastná?

Vrátila som sa a hovorila som o čudnom traumatickom dovolenkovom zážitku svojej jogínke. Janka prikyvovala a hovorila, že vie, čo myslím. Každý rok totiž chodí na pobyt do Indie, kde cvičia jógu, no mesiac sa nerozprávajú. Mesiac s nikým neprehovoríš, si len so svojimi myšlienkami. Hovorí mi – bolo to najprv naozaj náročné, ale každý rok, keď tam idem, je to ľahšie a ľahšie. Človek pochopí, čo ho trápi a čo nemá spracované, až keď ustane hluk. Keď nescrolluje instagram a sociálne siete. Keď nenechá sám seba rušiť. Je smiešne, že na to prídeme až v časti sveta, kde nie je signál. Alebo si zabudnite slúchadlá, zabudnite si telefón a zabehajte si 10 kilometrov.

A predsa na sebe vidím, ako nezvládam byť len so sebou. Na prechádzke so psom mám nonstop pustenú muziku alebo podcasty. A ak sa náhodou ocitnem v myšlienkach, mám pavlovov reflex chytiť do ruky mobil a scrollovať. Stimulovať. Zastierať. Sme naučení substituovať emócie tým, že žijeme v hluku. Aby sme nepočuli nič, čo nás trápi. Čo je hlbšie. Čo nie je jednoduché. Zastierame to za to, že musíme byť k dispozícii v práci, že musíme byť na príjme. V skutočnosti utekáme sami pred sebou. Pred tým, aby sme čelili vlastným emóciám a strachom.

Sama na to nemám odpoveď. Sama radšej scrollujem ako by som čelila vlastným problémom. Ale postupne sa posúvam k tomu, že samoúčelné scrollovanie a vyrušovanie zo skutočných problémov sa snažím detekovať. Ide to pomaly, ide to ťažko, ale je to posun. Neriešila by som to bez zážitku bez sietí v Brazílii. Ak máte miesto, kam sa odpracete aspoň na týždeň bez pripojenia, choďte do toho. Možno objavíte, koľko vecí vás trápi. Možno objavíte, čo ste neurobili správne. V čom ste neboli 100-percentní, v čom ste mohli byť lepší. A možno zistíte, podobne ako môj muž, že ste k sebe úprimní a všetko je v rovnováhe. Za ten zážitok to stojí.

Chcete si pravidelne čítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili bez reklamy?

[[newsletter]]