V ako víťazstvo

 

Pamätám si na to úplne presne. Prvá demonštrácia bola na Hviezdoslavovom námestí. Netuším ako sme sa o tom dozvedeli. Informácia o zásahu na študentov na Národní tříde v Prahe sa šírila rýchlosťou blesku. Treba ísť na námestie, bude demonštrácia, šepkalo sa. Mala som čerstvých 15 rokov. Teplú zelenú bundu, ktorá sa mi nepáčila, ale inú som nemala. Na vlasoch čerstvú trvalú, jedinú vo svojom živote. Prvá demonštrácia chutila ako zakázané ovocie. Trochu sa bojíte, trochu tešíte. Adrenalín vyletel vysoko. Čo sa stane? Budú nás biť? Rozoženú nás vodnými delami? Bojíme sa, no musíme tam ísť. Sme v našom meste, v našej milovanej sivej Bratislave a jej socialistický stereotyp zrazu pretína ostrý zásah slobody. Strach povoľuje. Po prvýkrát vidíme ľudí na námesti skandovať. “Slobodu!” “Nachceme násilie.” “K lopate!” “Slobodné voľby!” Zaznievajú výrazy ako dialóg, demokracia, odzvonilo im. Miestami nemôžem veriť tomu, že ako čerstvá študentka gymnázia prežívam zlomový historický moment. Vydržíme!

Ďalšie demoštrácie sú na námestí SNP. Na pódiu sa striedajú ľudia z Verejnosti proti násiliu. Hrdinami dní sú Kňažko, Budaj, Milka Vašáryová… Havel je pre mňa viac ako najväčšia hudobná hviezda. Nosíme trikolóry, československá zástava je viac ako najkrajší šperk. V škole nehovoríme o ničom inom. Iba o štrajku, o výrobe plagátov, o revolúcii! Sme 15-roční revolucionári. Závidíme vysokoškolákom, že majú štrajkové výbory a cestujú po celom Slovensku. Hoci sme ešte malí, spoločne s rodičmi bojujeme za slobodu. Vďaka otcovi sa dostanem blízko k epicentru revolúcie.

 

Prečítajte si

Lepšia polovica života

 

Vidím zblízka Fedora Gála, Budaja, Mikloška. Pripadajú mi ako hrdinovia. Najväčší hrdinovia tých čias. November 1989 pre mňa zostáva na zvyšok života jedným z najsilnejších zážitkov. Stojíme na námestiach a kričíme šťastím, lebo po pár týždňoch máme slobodnú demokratickú krajinu. Havel bude prezidentom a bude nová vláda. Po prvýkrát prekročíme rakúske hranice. Viem, že jedného dňa možno uvidím Ameriku a Londýn. Pôjdem na koncert obľúbenej kapely, nabehnem do kníhkupectva a kúpim si knihy, ktoré doteraz nemohli vychádzať. Budem čítať Kunderu a Joyca, Orwela, Kafku a všetkých ostatných. A o tri roky budem slobodne voliť.

Po 29 rokoch stojím opäť na námestí SNP. Na pódiu hovorí Fedor Gál, je tam aj Rišo Stanke, sú tam mnohí tí, ktorí tam boli aj pred 29 rokmi. A stojíme tam vďaka mladým revolucionárom. V zásade takmer deťom, ktoré kvôli protestom vyšetruje NAKA. Stojíme tam aj kvôli mladým ľuďom – Jánovi a Martine, ktorí museli zomrieť pre pravdu. V novembri 1989 sme kričali, že chceme dialóg, demokraciu, slobodu. Ťažko sme si ju vybojovali a tak ľahko sme ju stratili. Masaryk hovoril, že demokraciu zvládne iba vyspelá spoločnosť. My aj Česi sme za ostatné roky ukázali, že tak veľmi s tou demokraciou narábať nevieme. Prevalcovala nás túžba po moci, peniazoch, korupcia, lož a podvod. Demokratické krajiny nám ukradla mafia. Preto je znova dôležité, aby naše deti kričali na námestí a volali po pravde a láske. A my, aby sme tam boli s nimi. Tento týždeň striedala jedna kauza druhú. Plagiátorstvo, anonymné udania, či únos vlastného syna v susednom Česku. November nám ukazuje, že treba konať.

 

Prečítajte si

Okupácia hlúposťou

 

Stojím na tom istom námestí a za chrbtom mám zapálené sviečky a portrét Jána a Martiny. Ale nad nimi je veľké V. Symbolizuje dve slová Verejnosť a Víťazstvo. Je to symbol Novembra. Verejnosť zvíťazila a verejnosť zvíťazí. Lebo máme slobodné voľby, lebo máme vybojovanú demokraciu, lebo máme schopnosť viesť dialog, lebo máme slobodu. Musíme sa s tým iba opäť naučiť narábať. Ukázať, že vieme byť opäť vyspelou spoločnosťou. Ukázať sme sme nazabudli, prečo sme tam stáli ako malí revolucionári pred 29 rokmi. Veď kedy, keď nie teraz a kto, keď nie my!