
Okupácia hlúposťou
Naša ťažko znovuvydobytá demokracia so sebou priniesla aj inú formu okupácie. Okupáciu hlúposťou. Ak si prečítate to množstvo nezmyslov, ktoré chŕlia internetové diskusie, ak sa zamyslíte nad názormi veľkej skupiny ľudí, ktorí obhajujú normalizáciu, netoleranciu, rôzne formy diktatúry.
Redakcia Žien v meste · 26. augusta 2018 · 2 min čítania
Boli sme rodina, kde azda každá diskusia o politike obsahovala výraz “šesťdesiatyôsmy”. Bol to rok, ktorý zobral nádej nielen mojej rodine, ale aj priateľom mojich starých rodičov, mojím rodičom, ich spolužiakom, celej jednej generácii. Vždy v auguste sa ten pocit krivdy obajví. Akoby sa táto rodinná trauma niesla ďalej.
Mohli sme žiť inak. Celá krajina dnes mohla byť možno inde. Mali sme to tak dobre rozbehnuté. Akceptoval nás západný svet, diali sa reformy. Mladí ľudia zastávali funkcie a chceli veci robiť inak. Boli plní nádeje, verili v Dubčeka, verili vláde, politikom. Všetko nasvedčovalo tomu, že bude možné cestovať, napredovať, vychádzali skvelé knihy, v ľuďoch sa prejavovala tvorivosť, nadšenie, radosť z nového vetra. Aspoň tak moji starí rodičia a rodičia opisovali šesťdesiate roky. Dubček bol hrdina. My sme boli krajina so sebavedomím.
Lenže prišiel ten deň. Tanky v uliciach, vydieranie predstaviteľov štátu, “únos” do Moskvy, kladenie podmienok z pozície sily. Tlak, zúrivosť, neschopnosť akceptovať názor, rezistentnosť voči zmene zo strany Kremľa. Zastrašovanie. Rusi nám nezobrali iba našu ľudskú tvár, zobrali nám kus identity, novej identity, ktorú sme si vytvorili. Pre ľudí vo vtedajšom Československu to znamenalo, že stratili kus seba. Kus, ktorý im potom celý život chýbal.
Doma som často počúvala, že po okupácii to už nikdy nebolo rovnaké. Moja rodina stratila postavenie, prácu, schopnosť verejne sa prejaviť. Postupne sa presťahovala do iného mesta, lebo v tom jej meste všetko pripomínalo minulosť. Šesťdesiatyôsmy bol rokom, kedy zvíťazila hlúposť, agresia a sila moci, voči, ktorej bol národ bezmocný.
Prečítajte si
Naša ťažko znovuvydobitá demokracia so sebou priniesla aj inú formu okupácie. Okupáciu hlúposťou. Ak si prečítate to množstvo nezmyslov, ktoré chŕlia internetové diskusie, ak sa zamyslíte nad názormi veľkej skupiny ľudí, ktorí obhajujú normalizáciu, netoleranciu, rôzne formy diktatúry.
Ľudí, ktorí si myslia, že by naša zahraničná politika mala byť orientovaná na východ, ktorí nielen že akceptujú, ale dokonca podporujú totalitné režimy, ľudí, ktorí veria nezmyselným konšpiračným teóriám a hoaxom bez toho, aby si zistili fakty…
Nechápem, že sme sa tak málo naučili z histórie. Že ani fašizmus, ani komunizmus, ktoré sa dlhé roky týkali veľmi intenzívne životov našich predkov, našich rodín, dokonca aj nás samotných, nám neotvorili oči. Ešte stále existujú na stenách stopy po guľkách, ešte stále stoja pamätníky, na ktorých si môžeme prečítať, kde bol kto popravený, kde koho zavraždili, kde vypálili alebo vyhladili celú obec. No akoby sme zabudli čítať, vidieť veci v súvislostiach, byť citliví na znaky, ktoré sa objavujú v spoločnosti. Vždy to nejako začína. A my odmietame vidieť, že veľká časť národa kráča po nebezpečnej ceste.
V šesťdesiatomôsmom tejto krajine niekto veľmi ublížil. Zatvoril nám cestu k pokroku a civilizovanosti. Dnes si ju ničíme sami. Dopúšťame sa okupácie svojou hlúposťou a zaslepenosťou. Vo vlastnej krajine.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



