Ženy v meste
Vedia ženy dirigovať? Vedia. Len nemôžu

Vedia ženy dirigovať? Vedia. Len nemôžu

Čuduj sa svete, štatisticky je nemožné, aby ženy vedeli hrať horšie na husle alebo harfu, a presne tak sa to nakoniec aj prejavilo. Postupne sa počty žien vo filharmóniách zvyšujú a v tej newyorskej je to dnes absolútne neprekvapivo 50 na 50. A čo dirigenti? Tí sa naslepo skúšať, bohužiaľ, nedajú. A tak sú to stále takmer výhradne muži.

Redakcia Žien v meste · 14. októbra 2019 · 3 min čítania

Na prechádzke so psom som počúvala dva podcasty – zdanlivo nesúvisiace. Ten prvý je pokračovaním seriálu 400 rokov otroctva v USA, ktorý robí The New York Times. Tento konkrétny diel popisoval, ako na juhu Spojených štátov systematicky diskriminujú Afroameričanov, ktorí pestujú cukrovú trstinu už stáročia.   Z biznisu ich „bieli“ dostanú tak, že im banka alebo štát začne dávať menšie pôžičky a vypláca ich neskôr než majorite. Znamená to, že nemajú peniaze na hnojivá, sadia o mesiace neskôr a nakoniec majú zlomok z úrody, ktorú by mohli mať. Keďže ide o štátom dotované odvetvie, nejako sa postupne prišlo na to, že v štátnom úrade rozdávajú dotácie len bieli a tí čiernych vytláčajú z trhu a diskriminujú.    A aj keď sa otroctvo skončilo, jeho dedičstvo ešte ani zďaleka nie. Celý diel sa končí rozhovorom s farmárom, ktorý prebral pozemky práve po diskriminovanom Afroameričanovi. Pán tak trocha agresívne vrieska do telefónu na reportéra The New York Times, že on mu povie ako to je. Černosi nie sú diskriminovaní. Podľa neho sú prosto len zlí farmári.    Hneď za tým som si dala podcast českého Denníka N o diskriminácii žien v orchestroch filharmónie. Po druhej svetovej vojne sa akosi stalo, že do orchestrov sa prijímali obľúbenci dirigentov a nie tí najšikovnejší. A tak začali robiť postupom času konkurzy „naslepo“. Hráč hral za plentou, závesom alebo oponou, bez toho, aby porota tušila, kto za ňou sedí. A aj keď pôvodne chceli najmä bieli muži, aby dostali rovnakú šancu ako iní protekční bieli muži, malo to aj iný efekt. Do orchestrov sa dostali ženy.   Čuduj sa svete, štatisticky je nemožné, aby ženy vedeli hrať horšie na husle alebo harfu, a presne tak sa to nakoniec aj prejavilo. Postupne sa počty žien vo filharmóniách zvyšujú a v tej newyorskej je to dnes absolútne neprekvapivo 50 na 50. A čo dirigenti? Tí sa naslepo skúšať, bohužiaľ, nedajú. A tak sú to stále takmer výhradne muži. Určite nájdeme množstvo ľudí, ktorí povedia, že to nie je diskriminácia. Že ženy sú jednoducho iba zlé dirigentky.    Človeku sa ľahko stane, že nevidí celý obraz. Že vidí len jeho výsek. Alebo výsledok. A rovnica je potom jednoduchá – všetci farmárčia, len tebe to nejde? Asi si zlý farmár. Máme zákon, ktorý zakazuje diskrimináciu, a len muži sú dirigenti? Asi ženy nevedia dirigovať. Lenže spoločnosť je komplikovanejšia, štartovacie čiary sú rôzne, a kým sa človek nepozrie naozaj skutočne úprimne na vec, ťažko sa dozvie pravdu.  

Prečítajte si

Čas je drahá komodita, nevenujte ho len práci

  A nemyslím tým, že prídete za dirigentom a spýtate sa ho: Hej kámo, a ty si prečo myslíš, že ženy nie sú dirigentky? Ak vás to skutočne zaujíma, treba prísť s otvorenou mysľou za tými ženami a Afroameričanmi. Treba počúvať bez predsudkov a nebagatelizovať, čo vám hovoria. Treba si pri konkurzoch, šéfkach, kolegyniach a kolegoch, neustále klásť úprimne otázku, čo by som robil, keby to bol biely muž?   Netreba si ju len položiť, ale naozaj, skutočne pátrať po vašich vlastných predsudkoch. Koľko šéfov idiotov ste mali? A povedali ste si vtedy niekedy, že muži by nemali nikdy ničomu šéfovať? Tak prečo to robíte, ak máte náhodou šéfku, ktorá je na nič? Znamená to, že polovica planéty má sedieť v kuchyni kvôli tejto jednej vašej skúsenosti?    Je toľko faktorov, ktoré brzdia našu spoločnosť. Je ich tak veľa, že často ich nevieme stručne pomenovať a rozprávame o tom hodiny. Jeden závažný faktor sme si ale pridali sami – neschopnosť privilegovaných pripustiť, že sme na niekoho zabudli, že sme niekoho udusili a zavesili mu na krk 20-kilové vreco. Kým si my, privilegovaní, nepripustíme, že sme o štyri kroky vpredu oproti ostatným, preteky nikdy nebudú spravodlivé.   A áno, môžeme sa uspokojiť s tým, že si v cieli budeme hovoriť, že oni sú jednoducho slabší bežci. Ale komu tím prospějete?
Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026