Viera pred a po Novembri

 

Na konci školského roka  naši synovia prinášajú tlačivo, ktorým škola zisťuje predbežný záujem o vyučovanie náboženskej výchovy pre budúci rok. Náboženská výchova ako povinne voliteľný predmet je súčasťou rozvrhu. V tomto školskom roku sú prvýkrát klasifikovaní známkou – píšu písomky, sú skúšaní a je to fajn, náboženstvo pre nich získalo na vážnosti.

Aj ja som kedysi na základnej škole navštevovala hodiny náboženstva. V režime pred 17. novembrom 1989 si každoročne mama musela prejsť prihlasovacou peripetiou. S prihláškou a hlavou vztýčenou vstupovala do riaditeľne, kde bola riadne schladená studenou sprchou: „Dobre vidím, vy pani N., vy prihlasujete svoju dcéru na náboženstvo?“ S pomocou okuliarov videla veľmi dobre a veľmi dobre vedela, že moja mama sa ani napriek vyhrážkam zlomiť nedá. „Pokazíte jej budúcnosť! Nedostane sa na školu!“  tak videla pani riaditeľka vo svojej magickej krištáľovej gule.

Na druhom stupni sme mávali hodiny náboženstva až popoludní, mimo riadneho vyučovania. Škola bola v susednej dedine. Zopárkrát sme šliapali domov pešo, nešiel žiaden autobus. Po dvoch rokoch nás presunuli ešte o dedinu ďalej, kde sme my, chodiaci do kostola, boli neraz terčom zlomyseľných ťahov. Na Popolcovú stredu a Veľký piatok mali v školskej jedálni prikázané variť mäso a zakázané nás odhlásiť. Vedúca jedálne však bola priateľská a mňa aj so spolužiačkou zo stravy odhlásila. Pokus vedenia bol neúspešný.

Na jar osemdesiateho deviateho som bola ôsmačka a plánovali sme svoju budúcnosť. Rodičia má vo výbere strednej  školy nemanipulovali. Podľahla som však tlaku učiteľov a pred preferovanou ekonomickou som dala prednosť gymnáziu. Lenže prihlášku výbornej žiačky by „špatilo“ priznanie náboženstva. Bolo nás viac. Dotknutých štrnásťročných kresťanov si povolali do riaditeľne. Aby sme zapreli. Aby sme súhlasili s malým klamstvom.

Viem, chceli nám dobre, bolo to z ich strany vskutku veľmi ústretové gesto. S  náboženstvom na prihláške a v kádrovom posudku  by boli  pre nás mnohé vysoké školy a mnohé profesie nedostupné. Svedomie ma nepustilo, nezaprela som. O pár mesiacov režim nežne padol.

Sloboda nám priniesla veľa pozitív. Naše deti neboli krstené tajne kvôli strachu o zamestnanie. Nehádžu po nás vyhrážkami, že žitá viera im zničí budúcnosť. Nemusíme odstaviť auto na okraji Šaštína a šliapať kilometre pešo na púť, aby sme kvôli znechuteniu zostali nabudúce radšej doma. Diskriminácia v zamestnaní kvôli náboženskému vyznaniu je zakázaná.

Skúste však v dnešnej slobodnej demokratickej spoločnosti byť kresťanom aj na pracovisku, aj v bežnom živote – mimo kostola, na ulici, na úrade, medzi priateľmi… Skúsili ste? A neboli ste za exota? Lebo ja už mnohokrát.

 

Prečítajte si aj Aby sme nezeleneli závisťou

 

Ženy v meste