Ženy vo vojne: Najvytrvalejšou vojnovou reportérkou bola Martha Gellhornová

Druhá svetová vojna bola pre ženy prielomom. Muži boli na fronte a tak ich museli na mnohých miestach zastúpiť. Ukázalo sa, že ženy sú aspoň také dobré pracovníčky či manažérky ako muži. Boli aj ženy, čo mužov nasledovali do boja. Vojačky, zdravotníčky, špiónky, ale aj vojnové reportérky.

Je pravdou, že prvé ženské vojnové reportérky sa objavili už koncom 19. storočia, ale bola to skôr náhoda alebo zhoda okolností. Počas druhej svetovej vojny však nastúpila generácia novinárok, ktoré si reportovanie z vojnových zón samé vybrali a často krvopotne presadili. Jednou z nich bola aj Martha Gellhornová.

Martha Gellhornoá: Blondíny nemajú pracovať

„Pekné blondíny by mali pracovať len vtedy, ak už nemajú inú možnosť,” radil otec Marthe Gellhornovej. Myslel si, že vie, o čom hovorí. Bol pôrodníkom a mal celkom jasne zadefinovanú predstavu, na čo sa ženy najlepšie hodia. Marthina matka však bola sufražetkou a zdá sa, že na dcéru mala väčší vplyv.

Martha sa rozhodla, že bude vojnovou korešpondentkou. To nebolo také ľahké. V medzivojnovom období žien novinárok síce pribúdalo, ale zapĺňali hlavne Ženské strany, čo boli de facto reklamné texty, poviedky alebo, podľa zamerania novín buď sociálne ladené reportáže alebo klebety z lepšej spoločnosti.

Aké je to byť vojnovou spravodajkyňou si Gellhornová vyskúšala počas španielskej občianskej vojny (1936). Ešte stále nebola len sama sebou a sama za seba. Bola priateľkou slávneho spisovateľa a reportéra Ernesta Hemingwaya a tak ju aj brali. On jej poradil, aby písala o vojne.  Povedala mu, že nevie nič o zbraniach a stratégii. „Tak píš to, o čom vieš. Píš o ľuďoch,” odpovedal jej. Poradil jej dobre.

Písala o obetiach a o utrpení

Jej reportáže boli iné ako tie od mužov. Chodila veľa po nemocniciach, písala o civilných obetiach, biede, utrpení. Jej reportáže mali úspech a informovanie o konfliktoch ju pohltilo. Bola v Československu, keď Nemci obsadzovali Sudety, reportovala z Fínska, aj z Ázie. Vtedy už bola manželkou Hemingwaya, ale ten na jej úspech a zaneprázdnenosť žiarlil.

Vypisoval jej urazené listy, dával jej jasne najavo, že jej miesto je v jeho posteli a nie niekde na fronte. Viac ako jeho, milovala svoju prácu. Manželstvo sa skončilo rozvodom.  Neskôr, keď už bola novinárskou legendou a žiadali ju o rozhovor, podmienkou bolo, aby sa ani jedna otázka netýkala jej exmanžela.

Gellhornová bola v Londýne, keď sa medzi novinármi začalo šepkať o spojeneckej operácii, o vylodení v Normandii. Armáda súhlasila s tým, že na jej dokumentovanie zoberie novinárov. Gellhornová mala záujem, ale akreditáciu nedostala. To ju neodradilo. Zavrela sa na toalete jednej z lodí a potom predstierala, že je súčasťou zdravotníckej čaty. To jej umožnilo dostať sa na brehy Normandie medzi prvými. Neskôr ju zadržali a poslali späť do Británie.

Martha Gellhornová ako jedna z prvých v Dachau

Nevzdala sa. Dostala sa do Talianska, sledovala postupný ústup nemeckých vojsk a bola jednou z prvých novinárov, čo vkročili do oslobodeného  koncentračného tábora Dachau. „Za ostnatým drôtom a elektrickým plotom sedia na slnku kostry a hľadajú si vši. Nemajú vek, nemajú tváre, vyzerajú rovnako a tak, že dúfate, že v živote už nič také neuvidíte,” napísala.

Gellhornová pokrývala konflikty vo Vietname, Nikaragui, izraelsko-arabské vojny a ešte ako 81-ročná americkú inváziu do Panamy. Dostala ponuku písať aj z Juhoslávie, keď tam vypukla vojna, ale odmietla.

Nikdy nemala vlastné deti, adoptovala si chlapca z talianskeho detského domova, ale sama priznala, že to celkom nezvládla a zrejme ani nemala materinské inštinkty. Chlapcovi nevedela poskytnúť stabilný domov, stále cestovala. Ich vzťah nebol dobrý, ani keď bol už dospelý.

Striedma nebola

Otvorene hovorila o tom, že ju ani veľmi nebavil sex, hoci sa o nej klebetilo, že k mnohým informáciám sa dostala nie práve novinárskymi metódami. Považovali ju za príťažlivú ženu, vždy bola upravená. Ani elegantný zovňajšok ju však nebrzdil vo vášni k alkoholu, dobrému jedlu a cigaretám. Neverila na striedmosť a striedme neboli ani jej texty. Hraničili s literatúrou, napokon písala aj beletriu a dnešným čitateľom by asi pripadali príliš popisné. Niektorí literárni kritici sú presvedčení, že bola brilantná reportérka, ale ako spisovateľka bola na ešte vyššej úrovni.

Ako väčšina novinárov jej generácie sa netajila svojimi ľavicovými postojmi. Neverila na objektivitu. „Idete do nemocnice, ktorá je plná zranených detí. Píšete o tom, čo vidíte. Nenapíšete, že v tejto nemocnici je 37 zranených detí, ale na druhej strane je ich možno 38. Píšete o tom, čo ste videli,” hovorila.

Celú svoju kariéru písala na starom písacom stroji, vo svojom londýnskom byte udržiavala spoločenský život typický skôr pre medzivojnové obdobie.

Posledné roky jej života boli o beznádeji. Dostala rakovinu, veľmi zle videla. Nemohla zniesť nemohúcosť. Radšej vo februári 1998 spáchala samovraždu. Mala 89 rokov.