Z denníka pubertiačky
Denníky som si písala roky, tento je paradoxne jediný v mäkkých doskách. Možno preto, že pojednáva o dňoch v ktorých mäkkosť a láskavosť porazila obušky a tvrdosť režimu. Mala som štrnásť rokov a bola prváčka na gymnáziu.
Redakcia Žien v meste · 18. novembra 2015 · 2 min čítania
Je deň po sedemnástom novembri. A hoci sa nežná revolúcia viaže k tomuto dátumu, práve dni po sedemnástom sa stali hlavnými hrdinami mojich revolučných zápiskov v denníku.
Denníky som si písala roky, tento je paradoxne jediný v mäkkých doskách. Možno preto, že pojednáva o dňoch v ktorých mäkkosť a láskavosť porazila obušky a tvrdosť režimu. Mala som štrnásť rokov a bola prváčka na gymnáziu. Sotva sme ohriali nové školské lavice už nás jedného dňa pri vstupe do školy čakali so špendlíkom a trikolórou.
Mne ju pripínal Martin Valko, dnes manžel Martiny Moravcovej, člen koordinačného štrajkového výboru. V denníku to volám kolaboračným výborom, aby tie strany po rokoch nepriniesli len dojatie ale aj trochu úsmevu.
Aj pre pubertiačku to boli silné dni. Zápisky majú neskoršie dátumy, predsa len Levoča a východ Slovenska sa dostali do varu revolúcie o čosi neskôr: „26.11.1989 : Všade sa hovorí o tom istom: Praha, Bratislava, štrajk. Sledujem televízor, zaujíma ma to viac než akékoľvek filmy. 17.novembra sa zhromaždili vysokoškoláci na Václaváku. Žandári, ktorí sa nazývajú protiteroristické komando, ich začali biť. (Dávali to v televízore). Bolo to hrozné. Spievali hymnu, potom Jednou bude mír, chceme novou vládu. Skandovali “ Máme holí ruce“ plakali a oni ich bili a bili!“
Posledné roky si čítam tieto strany vždy na Deň študentstva. Je toho oveľa viac. O tom ako rečnili hokejisti, herci. O Marte Kubišovej, Václavovi Havlovi, Dubčekovi. Mnoho strán písaných štrnásťročnou rukou. Niekedy mi vyjde slza dojatia. Niekedy slza smiechu. Okrem kolaboračného výboru píšem o Letenskej pláni napríklad.
Medzi stránkami je vložená trikolóra. Má dvadsaťšesť rokov. Presne toľko rokov som hrdá na Slovensko, že dokázalo to, čo málokto. Láskou, bez násilia, piesňou, bez dlažobných kociek, poraziť zlo.
“ Rečnil taký mladučký policajt. Ľudia začali skandovať: Poďte s nami, poďte s nami!“
Jeden z posledných zápiskov „23.12.1989: Je SLOBODA, do kostola sa môže chodiť. Havel bude možno prezidentom. JE TU KRÁSNE.“
Prešlo dvadsaťšesť rokov, mnohé sa zmenilo. A ja stále s tou poslednou vetou súhlasím.
Prečítajte si aj Prekvapivý výsledok jedného prieskumu
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026