
Žena nepatrí len pred objektív
Prečo je na Slovensku toľko málo fotografiek, ktoré sa orientujú na človeka ako podstatu, na jeho emócie, na jeho očami rozprávajúce príbehy. Žena je presne tá, ktorá vie do svojej práce vložiť maximum, aj keď to spoločnosť neočakáva. Vie byť vo fotografovaní dobrodružná, spontánna. Nevidí svet len cez ružové, naivné okuliare.
Redakcia Žien v meste · 15. apríla 2016 · 2 min čítania
Fotografovanie nie je vecou talentu. To vám povedia mnohí. No byť fotografom, ktorý vie rozpovedať príbeh, to už nie je len o talente. To je vecou precítenia.
OSN zaviedla týždeň žien v umení, kde mnohí umelci muži vysvetľovali, aké dôležité je to, aby sa ženy viac angažovali v umení. Ono sa to nezdá, ale pomer žien a mužov v hlavných úlohách filmov je stále v prospech mužov. Rovnako je to na poli maľby, fotografie, písania. Veľa ľudí má stále voči ženám zastupujúcim profesie v umeleckej branži predsudky. Keď si totižto predstaví človek spisovateľku, vidí ženský román. Keď fotografku, tak rodinné a detské fotografie. Určite nie akty, málokedy portréty.
Prednedávnom som mala tú česť vyskúšať si, aké to je stáť pred objektívom mladej talentovanej fotografky, zároveň povedzme kamarátky, Maťky Cimermanovej. Maťka sa venuje tomuto umeniu podstatne dlho. Jej fotky mi vždy povedali veľa. Odrazu tu neboli predo mnou len obrázky, ale pocity a osudy ľudí, ich emócie.
„Vždy tam musí byť emócia“, vraví mi. Jasne vyžarujúce z ich očí. Prekvapil ma jej pohodový postoj, prístup. Na to, že je mi rovesníčkou, má dosť vyspelý pohľad na svoju prácu a tvorbu. Čo zas prekonáva predsudky okolia o tom, ako mladá žena bez niekoľkoročných skúseností nedokáže to, čo iné.
Čakala som, čo sa bude diať. No nebolo to to, čo som čakala. Nebolo to: tak a teraz si sadni, mlč a nechaj ma tvoriť. Maťka si ma doslova vybrala na spoluprácu. Počúvala ma, poradila, predstavila svoje myšlienky. Jej kritickosť je výslovná, ale nie nepríjemná. Necítite sa ako na dereši. Cítite sa byť súčasťou.
A tak som sa zamyslela… prečo je na Slovensku toľko málo fotografiek, ktoré sa orientujú na človeka ako podstatu, na jeho emócie, na jeho očami rozprávajúce príbehy. Žena je presne tá, ktorá vie do svojej práce vložiť maximum, aj keď to spoločnosť neočakáva. Vie byť vo fotografovaní dobrodružná, spontánna. Nevidí svet len cez ružové, naivné okuliare.
Každá fotografia má svoj základ, pozadie, detaily…..Ženy by sa mali viac angažovať v tomto umení a ukázať, že ženský pohľad nie je vždy len sentimentálny…Ale reálny, umelecký, ľudský.
Prečítajte si aj A z potratu je odrazu vec verejného záujmu a pozornosti
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



