Zimná depka

 

Vonku je zima a ja sa cítim neskutočne unavená. Po ceste z práce premýšľam, čo spravím rýchlo deckám na večeru, nech už mám pokoj a môžem zaliezť so šálkou horúceho čaju do postele. V obchode stojím v nekonečnom rade, obsypaná nákupom (zase som si nezobrala vozík), keď mi zrazu pípne esemeska. Píše kamarátka z opačného konca sveta. Vraj, ako sa mám. 

„No, ešte sa pýtaj!“ precedím cez zuby a sotva vysypem z náruče tovar na pokladničný pás, začnem jej písať o svojej aktuálnej nálade. O malej zimnej depke. Lebo je hnusne, nič sa mi nechce, mám veľa roboty, nestíham zájsť k lekárke a vôbec som sa nevyspala. Vychrlím to bez rozmýšľania do mobilu. A keď to odošlem, cítim sa ešte horšie. Tuším sa pri tej pokladni aj rozrevem.

Po chvíľke váhania príde odpoveď: „Hm… A vieš, aký je dnes deň?“ 

V hlave si preletím všetky výročia, svetové aj medzinárodné dni a akosi mi nič nenapadá. Tiež možno dôvod na malú zimnú depku. Tak ale naňho sa hádam nepýta… 

„Dnes je to 17 rokov, čo som naposledy videla mamu živú,“ napíše mi. Pár slov, ktoré razom všetko menia. Okamžite sa mi v hlave vynorí obrázok jej mamy. Sedí v obývačke, nohy vyložené na taburetke a štrikuje. V ušiach dokonca počujem jej nákazlivý smiech. „No vitaj!“ povedala vždy, keď som k nim prišla. A chodila som tam často. V tých časoch sme nemali možnosť zaliezť v zlom počasí do nákupného centra. Zaliezali sme len do detských izieb. Ja som sa o tú svoju delila s bratom, preto sme väčšinou boli u kamarátky.

Mama mojej kamarátky bola z kategórie „správna ženská“. Nedávala si servítku pred ústa, čo chcela, to vždy povedala. Na rovinu a úprimne. Čítala množstvo časopisov a z platní počúvala Martu Kubišovú. A to aj v časoch, keď ju nikto nemal počúvať. No najviac sa mi na nej páčilo to, že si nadovšetko cenila priateľstvo. Kým my sme ho v tých časoch považovali za niečo samozrejmé, ona s jej životnými skúsenosťami už vedela, ako ľahko oň človek môže prísť a ako ťažko sa získava. Preto to naše neskutočne podporovala. Od začiatku až do svojich posledných chvíľ. 

Tie prišli rýchlo. Pár závratí, pár vyšetrení, krutá diagnóza, operácia, tvrdá liečba. Vystrašene sme pozerali na seba, ale vedeli sme, že to prejde. Veď je mladá, veď sme ešte len veľké decká. Uf, odľahlo nám. Na chvíľu sa zase vrátila k štrikovaniu a k svojim platniam. No potom prišla recidíva. A posledné Vianoce. Medzi tým všetkým sme dospievali a ochutnávali svet. Prvé lásky, prvé rozchody, diskotéky, brigády, nové účesy, nové diéty, výlety za hranice všedných dní. Ešte to sledovala. Ešte sa na nás smiala. Ešte nám fandila. Ešte nám nadávala, keď sme vyviedli dáku koninu. Ešte nás vystríhala. Ešte nás chlácholila. 

A potom tíško bez rozlúčky navždy odišla. 

Platňa sa dokrútila a sveter zostal visieť na ihliciach. 

Nepamätám si, ako sme oslavovali svoju osemnástku. Ale viem, že obe sme dospeli až v deň, keď kamarátkina mama zomrela. 

Poviem vám, toto bola zimná depka. Všetko ostatné sú len celkom obyčajné chladné dni.  

 

Prečítajte si aj Buchla som sa do Nahai