Viem, že som vydatá a Nahai je žena. Buďte v klídku (Po slovensky v pokojíku - nie, kontrola pravopisu nesúhlasí. Slovo pokoj nemá svoju zdrobneninu? Ani len pokojček či pokojčok? Nuž, teda nie... ako má ale potom človek písať od srdca, to mi povedzte, milí moji jazykovedci?), nebude to žiadna love story rozvracajúca rodiny a poburujúca masy. Len taká celkom radostná lásočka, ktorá ma teší vždy, keď na chvíľu zostanem sama. Navarím si čaj, rozvalím sa v kresle, vyložím si nohy na taburetku a psa na brucho - inak by vyskakoval na kreslo a škriabal, čo dosiahne (prútené kreslo - veď už je staré, moje nohy – au, to bolí!), kým takto mi bude len tíško olizovať ruky, až zaspí. No a vrhnem sa na Nahai. 

Donedávna som netušila, že existuje. (Napokon, tak to býva pri všetkých láskach - teda, okrem tých z detských čias, keď vedľa niekoho vyrastáte, roky sa kamošíte a potom zrazu po tridsiatich rokoch zistíte, že ste vlastne do seba buchnutí - tak ale toto nebol ten prípad). A potom sa jedno vydavateľstvo rozhodlo osláviť svoje 25. narodeniny reedíciou svojich najúspešnejších a obľúbených kníh (skvelý nápad, podľa mňa lepší ako urobiť firemný žúr). Gina B. Nahai v tom zozname bola na druhom mieste so svojou knihou Anjel nad Teheránom. 

Poznáte to. Niekto alebo  niečo vám padne do oka, nadvihnete obočie a poviete si v duchu: „No tak sa ukáž, čo si zač." 

A ona sa ukázala! V plnej paráda a to sa ani nemusela nahodiť do plesových šiat. (Prosím vás, prestaňme už okydávať tie ženské v plesových róbach a ich „desivé šaty" - veď každá žena je pre niekoho krásna, tak o čo ide?). Gina B. Nahai si ma získala od prvých viet svojej prvej knihy. Tá ženská píše úžasne. (Netuším, ako to robí, ale niečo mi hovorí, že toto sa nedá naučiť, že s týmto sa človek musí narodiť. Asi tak, ako keď sa niekto narodí s odstávajúcimi ušami alebo krivými palcami na nohách). Píše ľahko, citlivo, krásne aj bolestivo, pravdivo aj s veľkou dávkou fantázie...

Z prostredia, ktoré je nám cudzie, nič o ňom nevieme a predsa máme pocit, že mnohé z tých vecí poznáme. Tak bravúrne opisuje Teherán a všetky vrstvy jeho obyvateľov, že máte chuť hneď si kúpiť letenku a letieť tam. (No dobre, nie hneď, ale hneď po tom, ako deti vyletia z hniezda a budete môcť všetky vianočné prémie minúť len pre seba - na chvíľu som si to predstavila, bože, to bude paráda!). 

Skrátka, Gina B. Nahai je úžasná autorka. Päťdesiatšesťročná Iránka vyzerajúca na štyridsať (ani toto netuším, ako robí), skvelá rozprávačka príbehov a zároveň učiteľka kreatívneho písania. Ak máte trochu času, pohodlné kreslo a dobrý čaj, určite si ju prečítajte (psa mať nemusíte). A môžete mi poslať aj svoje knižné tipy (lebo od Nahai som už všetko prečítala...). 

 

P. S. Vlastne som len chcela napísať, že milujem čítanie. Viac ako kino, viac ako divadlo, viac ako cestovanie. Lebo povedzte mi, čo by človek robil bez kníh na letisku, v lietadle, na pláži, či v podvečer na balkóne hotelovej izby, kým čaká, že sa deti osprchujú a ide sa na večeru?

 

Prečítajte si aj Raz ti dnešok bude chýbať