V máji 2026 Európsky parlament schválil Smernicu o právach obetí trestných činov. Ako spravodajkyňa ho vyjednávala europoslankyňa Lucia Yar (Progresívne Slovensko). „Je to výsledok mesiacov rokovaní naprieč troma predsedníctvami Rady EÚ a zároveň prvá veľká revízia európskych pravidiel v tejto oblasti od roku 2012, čo pre obete trestných činov v celej Európskej únii predstavuje zásadný krok vpred,“ uviedla Lucia Yar. Pýtali sme sa v tejto súvislosti aj na to, čo by mohla smernica zmeniť v prípadoch ako bola vražda Zuzany V. z Gelnice.
Prípad Zuzany V. otvoril diskusiu o tom, či sú obete domáceho násilia na Slovensku dostatočne chránené. Keď sa naň pozriete optikou novej európskej Smernice o právach obetí trestných činov, vidíte v ňom systémové nedostatky?
„Určite áno. Náš systém na ochranu obetí je veľmi pasívny až ľahostajný, čo sme videli aj v tragickom prípade Zuzany. Netvrdím to len ja, ale aj generálny prokurátor Maroš Žilinka hovorí, ako systém zlyhal a vyšetrovanie sprevádzali závažné nedostatky, vrátane nesprávnej právnej kvalifikácie. Polícia a prokuratúra mali muža stíhať za podstatne závažnejší zločin týrania blízkej a zverenej osoby. A vláda? Namiesto toho, aby okamžite začala konať a robila všetko pre to, aby zabránila podobným tragédiám do budúcna, bude radšej celú spoločnosť presviedčať, že systém funguje. Tvária sa, že je to v podstate chyba samotnej obete, pretože nepožiadala o ochranu, alebo o ňu požiadala nesprávne.
To je priam učebnicový príklad sekundárnej viktimizácie, ku ktorej by však v žiadnom modernom systéme nemalo dochádzať – jej prevencia je totiž jedným z kľúčových pilierov novej európskej legislatívy. U nás je priamo minister, ktorý za tento systém zodpovedá, dôkazom toho, že máme obrovský, systémový problém. Hoci v jeho prípade môžeme hovoriť aj o čistom individuálnom zlyhaní. V prípade násilia páchaného na ženách situáciu dramaticky zhoršujú aj vžité rodové stereotypy a zľahčovanie. Stále sa nevieme zbaviť nastavenia, že „pár modrín a faciek predsa nič nie je“, pretože dotyčný je inak „vzorný otec“. O spochybňovaní a bagatelizácii psychického či ekonomického násilia nehovoriac.“
Lucia Yar: Obetiam na Slovensku ubližujú aj inštitúcie
Polícia tvrdí, že v prípade Zuzany V. postupovala v súlade so zákonom a internými predpismi. Ak sa všetky pravidlá dodržia a napriek tomu dôjde k vražde, je problém je skôr v nastavení legislatívy než v práci jednotlivých policajtov?
„Ide to ruka v ruke. Naša legislatíva jednoducho nejde s dobou a je pomerne strohá. Obrovským problémom je napríklad absencia samostatného trestného činu domáceho násilia – to máme zadefinované len v zákone o obetiach trestných činov, nie v trestnom zákone.
Najväčšie zlyhania však vidíme v aplikačnej praxi. Keď k tomu prirátame spomínané stereotypy a zľahčovanie, dostaneme systém, ktorý obete násilia nedokáže ochrániť. V tom lepšom prípade je k nim ľahostajný, v tom horšom im hádže pod nohy ďalšie prekážky. Samozrejme, nechcem hádzať všetkých policajtov, prokurátorov či sudcov do jedného vreca. Viem, že na Slovensku máme aj odborníkov, ktorí vedia k obetiam pristupovať komplexne a citlivo, a tí si zaslúžia naše uznanie. No je ich, žiaľ, ako šafranu. Chýba nám totiž akákoľvek povinná báza vzdelávania, ktorá by garantovala, že ľudia v prvej línii budú mať vždy aktuálne odborné poznatky pre prácu s obeťami aj páchateľmi.“
Ktoré ustanovenia novej smernice by podľa vás mohli mať najväčší význam práve pre obete domáceho násilia?
„Hoci sa nová smernica týka všetkých obetí trestných činov, ako hlavná vyjednávačka Európskeho parlamentu som tvrdo bojovala za to, aby priniesla hmatateľné práva práve obetiam domáceho násilia. Ide totiž o jednu z najrozšírenejších a najzávažnejších foriem teroru, ktorý sa často deje potichu, za zatvorenými dverami. Nová legislatíva tak priamo nadväzuje a dopĺňa smernicu o boji proti násiliu na ženách spred dvoch rokov.
Pre slovenské obete, ktoré denne narážajú na chladný štátny aparát, bude mať obrovský význam automatické prepojenie na podporné služby. V tomto naša vláda zlyháva a prepojenie polície s centrami pomoci dnes cynicky stojí len na pleciach mimovládok, ktoré štát suplujú v čoraz väčšom množstve úloh. Po novom bude štát povinný hneď po nahlásení činu aktívne zabezpečiť, aby obeť kontaktovali odborníci. Skončí sa tak zúfalé blúdenie v nefunkčnom systéme.
Ďalším krokom je emočná a praktická podpora priamo na súdoch, aby sa obete vyhli kontaktu s páchateľom. Naše súdne siene sú dnes pre ne miestom možného druhotného teroru. Obete netušia, čo ich tam čaká, a boja sa, že na všetko budú samy alebo sa obávajú opätovného stretu s páchateľom. Nové pravidlá, inšpirované Írskom, prinesú špecializované sprevádzanie, možnosť prezrieť si sieň vopred a povinné separátne čakárne, aspoň v nových súdnych sieňach. K dispozícii budú aj zásteny či možnosť vypovedať bez prítomnosti páchateľa.
Zásadnou zmenou je tiež povinné vzdelávanie policajtov, prokurátorov a sudcov o práci s traumou a rodových stereotypoch. Pretrhneme tak reťaz necitlivého prístupu, kvôli ktorému slovenské inštitúcie obetiam často ubližujú hneď po tom, čo im ublížil páchateľ.
Zmien, ktoré táto legislatíva prináša pre všetky obete kriminality, je, samozrejme, omnoho viac. Smernica pre ne buduje komplexný ochranný štít, ktorý súčasná vláda už nebude môcť ignorovať.“
Nová smernica kladie dôraz na individuálne posudzovanie potrieb obetí. Znamená to, že po prepustení násilného partnera by malo byť automaticky prehodnotené aj riziko, ktorému obeť čelí?
„Samozrejme. To je absolútny základ. Individuálne posúdenie potrieb ochrany a podpory musia iniciovať vyškolení policajti hneď na začiatku. Posúdiť by sa mala jednak potreba ochrany, ale aj potreba podpory. V skratke, musia sa pozrieť na to, či obeť nepotrebuje ochranný príkaz, psychológa alebo právnu pomoc, pričom obzvlášť prísne sa musí posudzovať napríklad rodovo podmienené násilie, závislosť obete od tyrana či to, či má páchateľ prístup k zbraniam.
Smernica jasne hovorí, že toto posúdenie nie je jednorazový úkon do šuflíka. Vždy, keď nastanú nové skutočnosti – ako je napríklad práve prepustenie páchateľa z väzby či útek – posúdenie sa musí povinne revidovať a, ak treba, musia sa zaviesť nové opatrenia. Ak je to potrebné, ochrana sa navyše musí rozšíriť aj na rodinných príslušníkov obete.
Realita na Slovensku je však dnes taká, že toto posúdenie je buď úplne formálne, alebo žiadne. To, čo s vami bude, veľmi záleží od toho, na akého policajta natrafíte. A tak to nesmie zostať.“
Domáce peklo nie sú len modriny, vraví Lucia Yar
Smernica zavádza povinné školenia pre policajtov, prokurátorov, sudcov či sociálnych pracovníkov. Aké konkrétne zmeny by to malo priniesť pri riešení prípadov domáceho násilia?
„Dobre zostavené a pravidelné školenia a výcvik by mali zabezpečiť to, že systém ochrany obetí nezostane len na papieri, ale bude sa reálne vykonávať. Nie je normálne, že dnes častokrát policajti idú na výjazd k nahlásenému domácemu násiliu a ani nevedia, ako majú v praxi postupovať, pričom tí uvedomelejší sa musia ad hoc obracať na intervenčné centrá s prosbou o radu. Rovnako ako nie je normálne, že väčšina prípadov domáceho násilia u nás končí len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a pokutou. Tú násilník zaplatí a pokračuje v starých koľajach, pokiaľ situácia opäť nevyeskaluje. Vtedy už, žiaľ, môže byť aj neskoro.
Výsledkom školení a výcviku pre kompetentných by malo byť dôkladné pochopenie systému na ochranu obetí a oboznámenie sa so všetkými dostupnými riešeniami, najlepšie postupy naprieč celým konaním a scitlivenie na prácu s obeťami, vrátane prevencie sekundárnej viktimizácie. Nesmie sa stávať, že žena, ktorá nazbiera odvahu a príde nahlásiť domáce násilie, odíde z polície s pocitom poníženia a odkazom, že „tri modriny sú málo“ na to, aby štát začal konať. Rovnako musíme naše orgány primäť k tomu, aby začali chápať násilie komplexne – domáce peklo predsa nie sú “len” facky a modriny, ale aj psychický teror či ekonomická kontrola, ktoré slovenský systém stále trestuhodne zľahčuje až ignoruje.“
Jednou z noviniek je možnosť oznámiť trestný čin prostredníctvom vyškolenej tretej strany, napríklad mimovládnej organizácie. Prečo je tento mechanizmus dôležitý a ako môže pomôcť obetiam, ktoré sa boja obrátiť priamo na políciu?
„Tento mechanizmus bude kľúčový najmä pre tie najzraniteľnejšie či stigmatizované skupiny obyvateľstva, ktoré majú negatívnu skúsenosť s naším systémom spravodlivosti, obávajú sa zľahčovania, výsmechu či stigmy, a preto radšej násilie v tichosti trpia. Môže ísť o ľudí z rôznych menšín, ako sú Rómovia, LGBTIQ+ osoby alebo sexuálne pracovníčky. Nahlasovanie cez vyškolené tretie strany – teda organizácie občianskej spoločnosti – nám pomôže vytiahnuť tieto činy na svetlo a riešiť obrovský problém ich nenahlasovania.
Neznamená to, že obeť sa kontaktu s políciou úplne vyhne, no pomôže to posmeliť obeť k nahláseniu a k naštartovaniu celého procesu. Tieto tretie strany v tých krajinách, kde to už funguje, sú často organizácie, ktoré sa špecializujú na podporné služby pre obete a teda vedia obeť následne sprevádzať celým konaním. Kľúčové bude nastaviť jasnú a úzku spoluprácu medzi týmito organizáciami a políciou – systém musí byť založený na dôvere, nie na súperení.“
Smernica posilňuje práva obetí od začiatku trestného konania. Ako je to na Slovensku? Dostávajú obete pomoc dostatočne skoro?
„Ani zďaleka nie. Obete u nás dostanú pomoc často až vtedy, keď si ju samy prácne vyhľadajú z vlastnej iniciatívy – napríklad, keď vyhľadajú mimovládku. Prepojenie medzi políciou a podpornými službami (najmä intervenčnými centrami) u nás drasticky zlyháva kvôli nevedomosti a chýbajúcemu systému zhora. Spolupráca dnes vzniká skôr „zdola hore“ vďaka mravenčej práci centier na lokálnej úrovni.
A pokiaľ ide o právnu pomoc, štát tu zlyháva. Naše Centrum právnej pomoci obetiam v trestných veciach pomáhať jednoducho nesmie a tak sa obete môžu obrátiť opäť len na neziskový sektor a pro bono advokátov. Právna pomoc cez intervenčné centrá je navyše prísne ohraničená zákonom a často im granty od štátu nevystačia na to, aby reálne pokryli potreby obetí, ktoré sa na nich obracajú.
Po novom však štát bude musieť obeti priznať právo na právnu pomoc už od samého začiatku trestného konania – teda od podania trestného oznámenia na polícii, a nie až po mesiacoch, keď jej v konaní reálne priznajú postavenie poškodeného. Práve začiatky sú najdôležitejšie, pretože vtedy plynú aj kľúčové lehoty, napríklad na žiadosť o odškodnenie.“
Kľúčový bude dopad zmien v praxi
Slovensko má dva roky na transpozíciu smernice. Čo budú podľa vás najdôležitejšie zmeny, ktoré bude musieť prijať?
„Týchto zmien bude naozaj celá škála. Od zavedenia novej bezplatnej linky pomoci pre obete a moderného online nahlasovania trestných činov, cez bezpečné podávanie oznámení prostredníctvom tretích strán, až po zabezpečenie špecifických, koordinovaných podporných služieb pre tie najzraniteľnejšie, detské obete a svedkov. Absolútnym pilierom úspechu však bude vybudovanie fungujúceho systému vzdelávania a dôkladnej prípravy pre všetkých policajtov, prokurátorov či sudcov, ktorí prichádzajú do priameho kontaktu s obeťami.
Štát by sa preto mal na túto novú európsku smernicu pozerať nie ako na formálne byrokratické „cvičenie“, ktoré si musí len narýchlo a povrchne odškrtnúť zo zoznamu povinností. Pre nás je to jedinečná a historická príležitosť na to, aby sme sa konečne pozreli na celý náš doterajší systém ochrany obetí komplexne, otvorene si priznali jeho doterajšie vážne nedostatky či komplikácie v trestnom procese a zásadne zmenili postavenie obetí k lepšiemu. Naším spoločným cieľom musí byť systém, v ktorom spravodlivosť, bezpečie a rešpekt k obetiam nebudú len frázou na papieri, ale každodennou realitou.“
Vidíte riziko, že Slovensko smernicu neprevezme alebo to urobí len formálne, bez skutočných zmien v praxi?
„Smernicu transponovať musíme, je to naša povinnosť vyplývajúca z členstva v EÚ. Európska komisia to bude prísne monitorovať a v prípade ignorovania pravidiel nám hrozia žaloby na Súdnom dvore EÚ a masívne pokuty. Očakávam preto, že legislatívne zmeny sa v najbližších dvoch rokoch udejú. Kľúčová však bude ich reálna aplikácia v praxi. My v Progresívnom Slovensku to budeme s kolegami pozorne a nekompromisne sledovať. Budeme v úzkom kontakte s odbornou verejnosťou a ľuďmi z praxe, aby sme nedovolili vláde urobiť z tejto smernice len odčiarknutú formalitu.“
Lucia Yar: Štát musí byť konať iniciatívnejšie
Vo svojom vyjadrení ste pripomenuli, že Európsky parlament posilnil práva obetí, zatiaľ čo slovenská vláda prijala zmeny trestného práva, ktoré boli odborníkmi kritizované. Kde vidíte najväčšie nedostatky?
„Tých nedostatkov je tak veľa, že sa ani nedajú všetky spočítať. No spoločným menovateľom vládnych zmien bolo len jedno: pomôcť „našim ľuďom“, dostať ich z väzenia alebo im výrazne skrátiť tresty. Kým vládna koalícia riešila nižšie tresty pre korupčníkov, skutočné problémy obetí na Slovensku cynicky ignorovala.
Pozrime sa na realitu. Na Slovensku nemáme poriadne integrované centrá komplexných služieb pre obete sexuálneho násilia. Ak ženu znásilnia večer, polícia ju pošle na urgent v nemocnici, kde personál na takéto prípady vôbec nie je pripravený ani scitlivený. Na súdoch absentujú samostatné čakárne či zásteny, takže obeť čelí priamemu kontaktu s páchateľom. A hoci zákon umožňuje nahrať výpoveď na video v prípravnom konaní, obhajoba alebo sudca v praxi obeť donútia vypovedať na súde znova a opätovne prežívať traumu. Toto sú skutočné diery v našom systéme, ktoré vládu nezaujímajú.
Jediné, čo u nás ako tak funguje, je odškodňovanie obetí cez ministerstvo spravodlivosti, kde dokonca netreba čakať na ukončenie trestného konania. No aj tam sú limity nízke. Najčastejšie ide len o 10-násobok minimálnej mzdy. Dobre nastavenú máme ochranu osobných údajov obete pred páchateľom v spise. Máme sa od čoho odraziť, ale prácu na reálnej ochrane žien musíme brať vážne.“
Keby bola nová smernica účinná už dnes a plne implementovaná na Slovensku, myslíte si, že by mohla v podobných prípadoch zvýšiť šancu predísť tragickému koncu? Alebo by bolo nepoctivé tvrdiť, že legislatíva sama o sebe dokáže zabrániť takýmto vraždám?
„Určite nechcem špekulovať o tom, čo by bolo keby. Zákony sú samozrejme dôležité, no to, či sa reálne aplikujú, je ešte dôležitejšie. Tragické konce nebudeme vedieť v spoločnosti úplne eliminovať asi nikdy. Musíme však urobiť všetko pre to, aby ich bolo čo najmenej. Takúto úprimnú snahu u súčasnej vládnej moci, žiaľ, zatiaľ nevidím. No osobne budem masívne tlačiť na to, aby sme s tým okamžite začali.“
Po tragédii v Gelnici sa opäť diskutuje o tom, či by štát nemal pri vysokorizikových prípadoch konať aktívnejšie aj bez iniciatívy obete. Ide podľa vás o tému, ktorú by mala do budúcnosti riešiť aj európska legislatíva?
„Štát musí konať iniciatívnejšie. Bodka. Tak ako som spomínala pri individuálnom posúdení potrieb obete, ktoré má aktívne robiť štát v spolupráci s podpornými službami, a to nielen jednorazovo, ale viackrát v priebehu prípadu, tak by mal fungovať celý systém.
Počas tvrdých vyjednávaní s členskými štátmi sme nekompromisne tlačili na to, aby bola obeť automaticky a okamžite informovaná, ak páchateľa prepustia z väzenia, z väzby, alebo ak nebodaj utečie. Pre tie ženy je to predsa informácia, ktorá doslova rozhoduje o ich prežití a bezpečnosti!
Žiaľ, narazili sme na obrovský a pre mňa nepochopiteľný odpor vlád členských štátov. Tie chceli túto kľúčovú povinnosť alibisticky nechať len na samotnú žiadosť obete. Nedali sme sa však odbiť a vybojovali sme dôležitú poistku: dosiahli sme, že v systéme musí povinne existovať záznam o tom, že obeť bola o tejto možnosti informovaná a štát musí jasne zaevidovať jej odpoveď, či tieto informácie chce dostávať.
Už to, že sa človek stane obeťou trestného činu, sa dá vnímať ako zlyhanie štátu, pretože nedokázal svojho občana ochrániť. Štát preto nesmie zlyhať aj druhýkrát, keď táto obeť potrebuje pomoc a bezpečie. Žena, ale aj muž alebo dieťa, ktorí čelia domácemu teroru, sa nesmú domáhať svojich základných práv a prosiť o prežitie – musia automaticky dostať komplexný balík ochranných opatrení, ktorý im pomôže týmto peklom prejsť a zachráni život.“
Miriam Zsilleová ukončila štúdium žurnalistiky na UK v Bratislave, v denníku SME pracovala 20 rokov ako redaktorka zahraničného oddelenia. Od marca do októbra 2012 bola šéfkou zahraničného oddelenia. Absolvovala zahraničné stáže v Bundestagu, či v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.
V roku 2010 dostala ako prvá novinárka čestné uznanie od mimovládnej organizácie Človek v ohrození za informovanie o ľudských právach na Kube. V rámci Novinárskej ceny 2013 získala nomináciu za najlepší komentár v printových médiách. V komentároch sa venovala ženskej problematike.
Od roku 2015 je šéfredaktorkou webu Ženy v meste, iniciátorkou založenia OZ Ženy v médiách.
Bola pri zakladaní networkingového konceptu Butterfly Business Club a je jeho členkou od začiatku roku 2022.