Zuzana pracovala dvadsať rokov ako novinárka, potom začala robiť kurzy tvorivého písania, ktoré si rýchlo získali obľubu. Lenže prišiel zlom. Mala 39 rokov, keď jej diagnostikovali rakovinu. O rok neskôr jej podľahla.  

„O svojej chorobe mi povedala hneď, no jednu zásadnú vec zamlčala – že je to štvrté, a teda posledné štádium. To som sa dozvedela až po jej smrti. A hold matke, ktorá toto urobí a vydrží. Vďaka tomu som celý čas bola v tom, že sa vylieči a všetko bude zase ako predtým. A preto náš vzťah bol autentický, nič sa na ňom nezmenilo a keď som šla s kamarátmi na párty, nemusela som mať stále na pamäti, že moja mama možno zajtra zomrie... Zariadila to tak, aby som sa tým všetkým príliš netrápila,“ spomína Gabika.

Aj preto jej nerobilo problém odísť krátko pred tým, ako mama zomrela, na päť dní do Anglicka. Zuzana mala vždy čierny humor a posielala ju tam so slovami: „Jasné, len choď! Veď keď zomriem, stihneš prísť na pohreb.“ Gabika teraz nevie, ako to mama vtedy myslela.

 

Gabika s mamou.

 

Rok pred maturitou ostala sama

V tie dni to vyzeralo veľmi nádejne. Do Anglicka jej chodili správy, že mame sa polepšilo, už jej chutí jesť a čoskoro ju pustia z nemocnice domov. No to sa už nestalo.

„Keď som sa vrátila z Anglicka, hneď som šla do nemocnice, no už bolo zle. Odišla som, že ju nechám odpočívať a doma som sa zrútila. Bola som naštvaná, že to mám ťahať za obe a išla som jej písať esemesku, že sa musí pozbierať, lebo ja už nevládzem, že skrátka musí zabrať. Bol to ten najväčší detský strach, ktorý sa prejavil takto. A zrazu mi zavolala doktorka, že sa mám prísť s mamou rozlúčiť...,“ opisuje Gabika.

Mala rok pred maturitou a ostala sama. Otec jej tragicky zahynul, keď mala 11 rokov. Bol medzi vojakmi, s ktorými sa pri návrate z misie zrútilo lietadlo v Hejciach. „S otcom som mala krásny vzťah a veľmi ho ľúbim. No vtedy to nebolo také ťažké, ako teraz. Nemusela som riešiť to, čo po maminej smrti, pretože vtedy tu bola mama. Veľmi mi pomohla. Okrem iného aj tým, že zakázala príbuzným, aby ma ľutovali. Načo? Ľútosť je zbytočná. Raz sa to stalo, čo už s tým? Aj tak stále verím, že obaja sú pri mne, že mi pomáhajú.“

Po maminej smrti najskôr riešila pohreb, problémy s bytom, hypotéku, dokonca aj hroziace exekúcie... „Na smútenie nebol čas. No ono ťa to dostihne. Mávam obdobia, kedy je všetko zlé a nemám chuť ani len vstať z postele. Potom si poplačem a zase je trošku lepšie. Vyhľadala som aj psychologičku a bolo to to najlepšie, čo som mohla urobiť.“

 

 Mama a novinárka Zuzana Lajdová.

 

Vysnívaná kniha

Keď Gabika upratovala mamine veci, našla jej denník, v ktorom spomína knihu s názvom „Život je ako...“ Zuzana snívala o tom, že bude plná analógií na tému „život je ako...“ a textov, ktoré ľudia vytvorili na jej kurzoch tvorivého písania. Tento sen si už ale splniť nestihla. Gabika sa rozhodla, že to urobí za ňu. A tiež pre ňu.

Oslovila účastníkov kurzov a poprosila ich, aby jej poslali svoje výtvory, ktoré vznikli vďaka jej mame. Spýtala sa ich, čo by povedali mame, keby mali tú možnosť. A takto vznikli zaujímavé texty, útržky spomienok, vrátane listov na rozlúčku. Je v nich smiech, vtip, ale aj bolesť a smútok. Človek z nich cíti energiu, ktorú Zuzana roznášala. Knihu si kupujú nielen tí, ktorí ju poznali, ale aj celkom cudzí. Je v nej príbeh ľudského života, a tiež príbeh lásky medzi matkou a dcérou.

„Niektorí ľudia mi už posielajú aj svoje analógie, ktoré vymysleli pod vplyvom knihy. Keď ich bude viac, možno vydám aj pokračovanie. A možno nie. Možno bude táto kniha jediná, preto si ju chcem užiť,“ usmieva sa Gabika.

 

Krst knihy Život ako...

 

Všetko je tak, ako má byť

Kedysi snívala o tom, že bude herečka. Keď ju nevzali na VŠMU, tej predstavy sa vzdala. „Najskôr som bola nešťastná, ale teraz si myslím, že to tak má byť. Keď životu dôveruješ, a ja mu dôverujem, tak potom ťa nasmeruje tam, kam treba. Asi mám teraz študovať žurnalistiku a uvidím, čo bude ďalej.“

A tak ju študuje. Úspešne skončila prvý ročník, okrem toho funguje v klube Toastmasters, kde si ľudia budujú osobnosť a sebadôveru prostredníctvom zlepšovania svojich komunikačných a vodcovských schopností. Ako hovorí, to, čo jej mama dokázala s písaným textom, ona vie s hovoreným slovom.

 

 

„Mama si kreativitu pestovala. Písala si napríklad ranné stránky. Hneď ako ráno vstala, vzala papier a písala, čo jej napadlo. Niekedy to skús. Najskôr sú to možno len vety, ktoré nedávajú zmysel. Ale na tretí deň zistíš, že sa v nich niečo opakuje, alebo sa ti ten zmysel ukáže a vtedy sa treba od toho odraziť. Tiež som si osvojila mamine pravidlo KOP – kým začneš niečo písať, musíš vedieť Komu píšeš, O čom a Prečo. Alebo ľuďom radila, že keď nad čistou stránkou nevedia ako začať, nech píšu o tom, že nevedia ako začať. Po prvých 200 slovách už zistia, že vedia a píšu. Vtedy stačí zmazať začiatok a ostane skvelý text,“ chrlí zo seba ďalšie mamine pravidlá.

No mama ju toho naučila oveľa viac. Myslieť pozitívne, konštruktívne riešiť konflikty, milovať život, prechádzať sa po lese... „Všetko je tak, ako má byť. Necítim sa ako človek, na ktorého sa všetko valí a ktorý má úplne na hovno osud. Zažila som si úžasné detstvo, moji rodičia ma bezhranične milovali, dali mi zo seba to najlepšie. A čo viac človek potrebuje? Áno, chýbajú mi. No viem, že aj teraz sú tu so mnou, hoci ma nemôžu objať...“