Už tradične si začiatkom júla vyberám pesničku, ktorá bude „tá moja letná“. Viete, taká, čo keď ju počujete v rádiu, usmejete sa a máte pekný deň. Alebo v momente, keď vám ju na diskotéke zahrajú, je celý parket váš a dávate svoje prešpekulované choreografie náročné na priestor. Niekoľko rokov som si vyberala pesničky, ktoré sa mi páčili rytmom či melódiou.
Často boli anglické, a ich texty som nejako neriešila. Veď to poznáte, načo riešiť slová, keď si ich vymyslíte aj sami, aby sa vám dobre pieseň spievala. A tak sa často stávalo, že som presne nevedela, o čom spevák mojej letnej piesne hovorí. Potom som sa iba veľmi divila, že to skončilo zlomeným srdcom, či inou nepríjemnosťou. Veď v tej pesničke predsa spieval/a o rozchode...
A tak si už dávam naozaj veľký pozor na výber. Lebo pieseň sa spievaním dostáva pod kožu a je dosť možné, že sa vám veci v tej piesni začnú diať. Toto leto som si poistila pohodovou pesničkou. Žiadna obrovská letná láska, ktorá sa v septembri vyparí s prvým jesenným lístím. Skôr taká harmonická, usmievavá, ani nevyžaduje prepracovanú choreografiu.
Stále mi však nejde do hlavy, ako pesničky, filmy, rozprávky, s ktorými sa stotožníme, ovplyvňujú náš život a to, kým sme. Aj taká hymna. Neprišlo mi, žeby ma nejako ovplyvnila. Ale opak je pravdou. Pozerajúc video z nedávneho protestu, kde ju Slováci hrdo spievali, som sa zarazila. Naozaj sa divíme, že stále proti niekomu bojujeme? Že nás niekto využíva a utláča? Že musia prísť hromy-blesky, aby sme zobrali šable do rúk a išli sa brániť? Že stále dookola sa musíme prebúdzať z tvrdého spánku, aby sme ich zastavili...
Pieseň Nad Tatrou sa blýska končí dobrým koncom, kedy si Slovensko putá strhne, lenže tá časť sa už nespieva, pretože súčasťou hymny sú iba prvé dve strofy. Fakt by som radšej spievala o láske, hrdosti a veľkosti tohto nášho veľkosťou malého Slovenska. Lebo, pravdu povediac, mám trochu obavy, že raz sa nezobudíme, alebo nás už prestane baviť bojovať.
Prečítajte si aj Napísala som želanie vesmíru