O láske zakázanej

 

„Dokedy je človek mladý? Kým žije jeho láska z mladosti.“

 

„Čo to čítaš?,“ spýtala sa ma kamarátka. „Je to o mladej žene a mužovi a o ich zakázanej láske. Ona je pekné dievča a on je katolícky kňaz,“ odpovedala som. „Aha, niečo ako Vtáky v tŕní?,“ opýta sa. „Akurát to majú obaja oveľa náročnejšie,“ dodávam. Ona je mladá a krásna Židovka, dcéra majiteľa hostinca, Valéria (Valika, Vali, Ria Vale, Konvália) a on je významný predstaviteľ katolíckej moderny a slovenský básnik Rudolf Dilong (Rudko, Dušan).

Prvá časť príbehu sa odohráva vo vojnou zmietanej Európe, počas Slovenského štátu. Riešenie židovskej otázky je výraznou témou, hlboko rezonujúcou u všetkých zúčastnených a transporty sa skloňujú stále častejšie. Ako môže v takomto svete láska katolíckeho kňaza a mladej Židovky prežiť? Z lásky vzniká dcéra Dagmar a úlohou Valiky je zachrániť nielen seba, ale aj svoje dievčatko. Zásluhou Dilongovej intervencie u Alexandra Macha získava Valika pre seba aj Dagmar výnimku udelenú priamo prezidentom Tisom. Napriek tomu sa situácia priostruje a výnimka sa stáva stále viac bezpredmetnou. Až do konca vojny sa ukrývajú a Vali nemá istotu, že nakoniec neskončí ako mnohí jej rodinní príslušníci v koncentračnom tábore.

Konvália nie je vymyslená. Autorka Denisa Fulmeková odhalila silný rodinný príbeh svojej starej mamy a vychádza pritom nielen z bohatej korešpondencie medzi Dilongom a Valériou, ale aj z historických udalostí, osobných rozhovorov s ľuďmi, ktorí boli súčasťou alebo pozorovateľmi tohto príbehu. Konvália je o zakázanej láske, ale aj o pokore, nespravodlivosti, o vojne, zraneniach a odpúšťaní. Útla kniha v sebe nesie obrovský príbeh. Lásku, ktorá vydržala celý život a skončila až smrťou oboch protagonistov. Dilong po vojne odchádza do exilu, najskôr do Argentíny a následne do amerického Pittsburghu. No napriek tomu celé roky udržiava so svojou rodinou na Slovensku písomný kontakt a celý život Valériu aj svoju dcéru Dagmar miluje.

Kniha má krásny jazyk, pretože sa v nej mieša súčasné rozprávanie vnučky Denisy s historickým a poetickým jazykom Dilongových listov aj Valériiných spomienok. Kniha sa dá prečítať za jeden deň, no ešte mnoho dní vás núti premýšľať. O tom, ako ľahko sa nám teraz žije v porovnaní s tým, ako museli žiť naši rodičia a starí rodičia. Aké prekážky im do života priniesla vojna, fašizmus, neskôr normalizácia a socializmus s neľudskou tvárou. Aké ťažké je uchrániť si lásku, keď vám v ceste stojí toľko neprajnosti!  Aké ľahké to máme dnes a pritom si svoju lásku a vzťahy dokážeme zničiť šmahom ruky!

Valéria a Dilong sa v povojnovom období stretli už iba raz, a to vo Viedni v roku 1969, keď ešte bolo možné vycestovať do susedného Rakúska. Napriek tomu, že Valéria bola už šťastne vydatá, dokázala celá rodina brať Ruda po celý čas ako svoju súčasť a on sa až do svojich posledných dní na nich v listoch a modlitbách obracal ako na svoju rodinu. Jednou z vecí, ktorá ich držala pokope bola poézia a celkovo láska k literatúre. Pretože tá nepozná hranice, ani zákazy. Poéziu v človeku nemožno zabiť, ani zatvoriť do lágra. Poéziou je pretkaná celá kniha pretože tá spojila Valiku a Ruda a zostala s nimi až do konca. Je nosnou energiou, vďaka ktorej ich zakázaná láska vydržala.

Kiež by sme v sebe našli toľko sily a vedeli si vážiť čo máme. Kiež by sme sa vedeli poučiť z minulosti a denne si uvedomovali, že to drahé a vzácne, čo nám pripadá ako samozrejmosť môžeme kedykoľvek stratiť. Nikdy to nemáme isté. Môže nám to zobrať hlúpa hádka, nešťastná udalosť, choroba alebo aj to, že sa niekto rozhodne rozpútať vojnu. Láska aj rodinné šťastie môžu mať rôzne podoby, no dôležité je ich vedieť chrániť.

.

Prečítajte si aj Buďme ako Marion