Volá sa Čučo. Hoci si väčšina ľudí myslí, že meno dostal po lacnom ovocnom víne, ja a Krátky slovník slovenského jazyka vieme, že je to dôverné pomenovanie pre psíka. Spojenie s obľúbeným mokom bezdomovcov by však tiež nebolo úplne mimo. Aj on bol malý bezdomovec, ktorého nikto nechcel a spolu s dvomi súrodencami vyhodil na ulicu.

On jediný prežil. Vďaka pozorným očiam a dobrému srdcu dcéry mojej kolegyne Darinky. Tá si pri senickej ceste všimla malú chlpatú guľku, ktorá sa zúfalo snažila dostať k telám svojich dvoch súrodencov. Oboch zrazilo auto, bezohľadní šoféri nemali ani toľko citu, aby zastavili a malé telíčka odpratali na krajnicu. Ona však nielen zastavila, ale asi mesačného drobca naložila do auta a odviezla domov.

„Nechcete psíka?,“ opýtala sa ma o pár dní kolegyňa Darinka a otočila ku mne monitor svojho počítača. Z fotky na mňa pozerali dve čierne oči ako gombičky a malý oriešok taký rozkošný, že keby účinkoval v reklame, predá aj plešatému hrebeň.

Teraz by som asi mala napísať, že to bola láska na prvý pohľad, srdce sa mi okamžite roztopilo a neváhala som ani sekundu. Nie. Od prírody som totiž racionálna a najprv sa snažím zvážiť všetky pre a proti. Okrem toho, o takej zásadnej veci akou je šteňa, nemôžem predsa rozhodnúť sama. Hneď som však Čučove fotky preposlala svojmu priateľovi, aby aj jemu začal vŕtať v hlave.

Ďalší týždeň trvalo, kým sme sa rozhodli. Skoré ranné vstávanie a venčenie bez ohľadu na počasie nám, dvom mladým, bezdetným a pohodlným ľuďom, príliš nevoňali. Radi sme sa cez víkend váľali len tak v posteli s pocitom, že keď nechceme, nemusíme ani nos vystrčiť. Odrádzali nás aj moji rodičia, hrdí majitelia 11-ročného zlatého retrievera Maxa. Napriek množstvu rokov, ktoré od jeho sladkých šteňacích čias uplynuli, mali doposiaľ v živej pamäti prebdené noci a venčenie každé dve hodiny, kým sa naučil ovládať mechúr.

Nakoniec sme sa však dohodli, že si psíka zoberieme. „Na skúšku,“ hovorili sme si. „Vaši preháňajú,“ hovoril priateľ. U kolegyne totiž psík zostať nemohol, hrozilo, že by skončil spolu s desiatkami iných šteniat v útulku.

V deň, keď nám ho zo Senice priviezli, svietilo slnko. Bolo to presne 17. septembra 2014 a na malého psieho obyvateľa sme čakali svorne spolu – s priateľom i všetkými kolegami na chodníku pred našou redakciou. Keď ho konečne kolegynkina dcéra priviezla a podala mi ho na ruky už som vedela, že to nebude na skúšku. Ani dočasne. Ten malý, smutný, bezzubý tvor, ktorý nevedel ani poriadne chodiť, si nezaslúžil, aby sme mu dali nádej a potom ho opäť poslali niekam inam. Nikomu som to však vtedy nepovedala.

Čuča sme uložili do košíka a niesli si ho domov. Cestou sme sa ešte zastavili v chovateľských potrebách – kúpili sme mu frajerský modrý obojok so šatkou, vodidlo a jeho prvú hračku – Pána Klobásku.

Tým končí tá najsmutnejšia časť príbehu. Teda aspoň pre Čuča. My, budúci psí rodičia, si toho zakúsime ešte dosť.