Jej cesta nebola vôbec priamočiara, práve naopak. Všetko to začalo hrou so skúmavkami, prešlo cez medicínu, gastroenterológiu aj interné oddelenie v nemocnici. K tomu tehotenstvo, ktoré veľa zmenilo, až po chuť vytvoriť niečo pre ženy, ktoré by nemali trpieť len preto, že ich telo prechádza prirodzenými zmenami.
MUDr. Božena Palovičová, PhD., dnes pôsobí ako všeobecná lekárka, je zakladateľkou Košickej Ultrasonografickej Školy a dušou stále gastroenterologička, ktorá sa jedinečným prístupom a vedomosťami nebojí meniť dlho zabehnuté stereotypy. Veľkou oporou sú jej priateľky a odborníčky, s ktorými v Košiciach aktuálne rozbieha Centrum menopauzálneho poradenstva.
Božena Palovičová o človečine v medicíne
Prečo ste sa vybrali lekárskou cestou?
“Na strednej škole som bola stále taký vedecký typ. V rámci stredoškolskej odbornej činnosti (ŠOČ) som sa venovala lišajníkom. Zbierala som ich na cintoríne. Mimochodom, lišajníky sú indikátorom zdravého ovzdušia (úsmev). Jednoducho poviem, že ma bavili skúmavky a podobné veci, ale nemala som vyslovene túžbu liečiť pacientov. Nejako logicky som si vyskladala, že pôjdem na prírodné vedy. Keďže som sa nevidela ako učiteľka prírodovedy a veda v ére socializmu veľmi neexistovala, rozhodla som sa pre medicínu. Duch vedy sa vo mne nezaprel, od 3. ročníka som spolupracovala s pánom profesorom Pomfym na ústave histológie. Venovali sme sa ischémii mozgu – CMP – porážke, operovali sme psov. Potom ale prišla ťažká realita, ukončenie školy a otázka kam ísť pracovať? Pacienti mi počas praxe hovorili, že som celkom milá, operovať som nechcela… Dostala som sa na kardiologické oddelenie.”
Mali ste iné plány a asi ani netušili, ako to raz celé bude…
“Chirurgiu som si vyskúšala, vedela som, že to nie je môj smer a v rýchlych odboroch ako anesteziológia, JIS, sa necítim veľmi dobre. Opäť som tak prirodzene smerovala na internú kliniku, keďže som bola prijatá do fakultnej nemocnice. Počas cirkulácie pred atestáciou ma oslovil pán doc. Hildebrand, môj veľký vzor. Predstavoval takú
„hoch“ medicínu, som rada, že som to zažila, to lekárske umenie. Vďaka nemu a vďaka prof. Petrovi Jarčuškovi, súčasnému dekanovi lekárskej fakulty, som sa toho naozaj veľa naučila. Predovšetkým nájsť si s pacientom vzťah, viesť rozhovor a zistiť čo najviac. Vždy je to taká hádanka, detektívka, odhaliť príčinu ťažkostí pacienta.
Asi keď je človek prirodzene milý, usmieva sa, ide to ľahšie. Dnes sa tá človečina z medicíny vytráca. Akosi niet času sa s pacientom porozprávať, posielame pacientov na všelijaké vyšetrenia a pritom 90 % diagnózy nám povie pacient sám. Nemyslite si prosím, že som proti pokroku, určite nie, je úžasné, čo všetko už vieme vyšetriť, znázorniť a za živa vidieť, ale nadvyšetrujeme pacientov.
Stále som sa snažila robiť vedu. Asi všetci vieme, že veda na Slovensku je samostatná kapitola. Pracovala som na internej klinike, zároveň som bola zamestnanec školstva, učila som na Lekárskej fakulte v Košiciach na mojej alma mater.”
Čo ste prednášali?
“Ako odborná asistentka som učila internú medicínu a lekársku propedeutiku študentov od 3. ročníka až po 6. štátnicový ročník, v slovenskom aj anglickom jazyku. Tu prišiel na scénu ďalší zaujímavý muž, dnes rektor UPJŠ prof. Daniel Pella. On mi zveril predmet preventívna medicína. Dnes viem, že sa to už vtedy ťahalo týmto smerom. V špecializácii som ešte pod vedením pána doc. Hildebranda pokračovala v odbore gastroenterológia. Uchvátila ma sonografia, začala som sa jej viac venovať. Ultrazvukové prístroje boli dostupnejšie, už neboli len na RTG oddelení, mali sme ich aj u nás na klinike. Ale nebolo sa od koho učiť. Tu však prišla opäť šťastná náhoda, zoznámila som sa s doc. Tumom. Čech žijúci od roku 1968 vo Švajčiarsku, na Zurišskej univerzite dokončil medicínu, venoval sa nefrológii a sonografii, dokonca stážoval u prof. Siegenthalera, čo je pojem v oblasti diferenciálnej diagnostiky interných chorôb. Bol to opäť dotyk poctivej medicíny – symptomatológia – príznaky ochorení. Doc. Tuma prednášal na našej LF rodinné lekárstvo a následne u nás aj habilitoval. Dá sa povedať, že je „otec európskej ultrasonografie“. Spolupodieľal sa na vytvorení systému výučby ultrasonografie vo Švajčiarsku, Nemecku a Rakúsku. Nič lepšie sa mi nemohlo stať, učila ma kapacita.
Držím sa hesla „Knowledge is nothing when it is not shared“ (Vedomosti sú nám nanič, ak ich nezdieľame ďalej – pozn. autorky). Založili sme KUS – Košickú Ultrasonografickú Školu, neuveriteľných 20 rokov sme veľmi aktívne a hojne organizovali kurzy ultrasonografie a nie raz pod hlavičkou EUROSON. Dnes sa veľmi teším, že svoje skúsenosti môžem zúročiť a pomôcť pri výučbe POCUS metódy svojich kolegov, všeobecných lekárov a lekárok.!
Na internom ste zotrvali pomerne dlho, dvadsať rokov.
“Práca na oddelení, služby na centrálnom príjme, neskôr konzília, špecializovaná ambulancia, ultrazvuky. Popri tom stále vedenie cvičení, snaha o získanie vedeckého titulu. Doktorandskú prácu som obhájila a získala titul PhD. na tému – nealkoholová tuková choroba pečene – stukovatenie, steatóza pečene. Využila som ultrasonografický obraz, škálu šedi v programe Photo Shop k diagnostike závažnejších štádií stukovatenia pečene. Výsledky boli zaujímavé, komisia to ocenila. Vtedy sa o tom ešte toľko nevedelo, teraz je to hit.”
Božena Palovičová lieči stukovatenie pečene
Skúste nám to lepšie vysvetliť.
“Môžem trošku odborne a osvetovo. Ak nájdeme u pacienta stukovatenie pečene pri ultrazvukovom vyšetrení, (má ho okolo 30% populácie), vieme, že pacient má zvýšené kardiovaskulárne ochorenie, teda je rizikový a môže sa uňho objaviť srdcový infarkt alebo porážka, cukrovka. Ak sa zjaví cukrovka, šanca na infarkt a porážku sa ešte zvýši. Asi 5 % pacientov so stukovatením pečene má od začiatku vážnejšiu formu, takzvaný MASH – metabolicky asociovaná steatohepatitída, títo pacienti sú rizikoví nielen z možnosti prítomnosti infarktu, porážky, cukrovky, ale aj cirhózy pečene. Táto cirhóza pečene je úplne rovnaká ako alkoholová cirhóza pečene. Má rovnaké komplikácie – ascies (tekutina v bruchu), opuchnuté nohy, ikterus (ožltnutie), krvácanie z pažerákových varixov a v neposlednom rade aj rakovinu pečene – hepatocelulárny karcinóm pečene.
Prečo o tom hovorím? Stukovatená pečeň je dôsledkom nášho životného štýlu. Mám veľmi zvedavú myseľ, chcem vedieť príčinu, prečo daný problém vznikol. A keď už viem, nasleduje otázka: ako to môžem ovplyvniť? Príčinou stukovatenia pečene je predovšetkým cukor. Prijímame ho šialene veľa a vo všetkom. Stimuluje nám inzulín, ten napomáha k premieňaniu cukru na tuk a ukladaniu do tukového tkaniva – vznikajú zásoby a my priberáme, až sme obézni. Logicky schudnutie rovná sa redukcia tuku v pečeni.
Posledných 15 rokov som vyšetrovala prevažne takýchto pacientov v gastroenterologickej ambulancii. Vyzeralo to tak, že ja som ich vyšetrila, nastavila liečbu, pacient prišiel po polroku s tým, že má stále steatózu, lebo neschudol nič. Vy mu dohovoríte, dáte mu lieky, ktoré sú prírodné, vysvetlíte, že mu to chráni pečeň, ale ten tuk to nevypudí von, on ho musí spáliť. Musíte niečo urobiť. Ste však v ambulancii, kde máte 30 takýchto pacientov. Dookola im to opakujete, no až na výnimky sa veľa nezmení.
Pochopila som, že nemôžem len pacientovi povedať „musíte schudnúť.“ Musím mu ukázať cestu ako. Hľadala som centrá, kde by sa pacientovi venovali komplexne. Zopár ich v Košiciach máme, aj kvalitné, ale nie sú zadarmo a to už je problém, v dnešnej dobe čoraz väčší.
Do môjho života ale v tom čase prišla šťastná novina. Otehotnela som. A tak som z tohto kolotoča vypadla. Keď som sa mala vrátiť, tak som povedala, že už nie. Už sa nechcem vrátiť do kruhu, ktorý nemá výsledok. Pochopila som, že ak chcem niečo zmeniť, musím sa o to pričiniť. A práve toto sa mi dosť často deje, že nemôžem čakať na druhých, keď mi niečo nevyhovuje, musím niečo urobiť ja.”
A tak ste sa s vašimi skúsenosťami a kvalifikáciou rozhodli pre ambulanciu všeobecného lekára v košickej Barci? To bola asi tiež veľká zmena.
“Áno, veľmi veľká. Kruh sa ešte neuzavrel. Stukovatenie pečene, ktoré sa diagnostikuje ultrasonograficky, je markerom kardiovaskulárneho rizika. Dobré na tom je, že jej prítomnosť predchádza kardiovaskulárnu komplikáciu (ako signifikantnú aterosklerózu, alebo už spomínaný infarkt myokardu, diabetes mellitus či porážku), viac ako 10 rokov. Čím sa otvára časové okno na aktívne vyhľadávanie takýchto pacientov. Zlé je, že tento nesprávny životný štýl už majú deti a je alarmujúce, že obézne 10-ročné dieťa môže mať už pokročilú fibrózu až cirhózu pečene.
Možno máte pocit, že sme trošku odbočili, ale pokračujeme v kruhu – diagnostika a nasleduje liečba stukovatenia pečene. I keď sa objavujú rôzne liečivá priamo na stukovatenú pečeň, my máme známu, lacnú a kauzálnu liečbu: vynechať cukor, upraviť stravovanie, nejesť spracované potraviny, jesť oveľa viac zeleniny, než ako si vieme predstaviť, spomenúť si na fazuľu, šošovicu, strukoviny, kvalitné mäso jesť tak, ako ho jedli naši starí a prastarí rodičia – v nedeľu. A pohyb, pohyb, pohyb, na čerstvom vzduchu je vítaný a k tomu ideálne pracovať fyzicky. Tiež je nutné pracovať so stresom, upratať si v hlave. Stanoviť si priority. Každý deň sa na niečo tešiť, mať dôvod na úsmev, mať dobré vzťahy v rodine a v práci. Toto nie sú moje múdrosti . Za týmito tvrdeniami stojí výskum posledných 50 rokov a doktor Ornish a hnutie Life style medicíny. Mimochodom, akreditovaný odbor na západ od našej krajiny. Blížime sa k uzatváraniu kruhu – kde toto všetko môžem realizovať? Vyšetriť pacienta. zdiagnostikovať ho a ešte ho aj liečiť v zmysle apelácie na úpravu životného štýlu. Je to ambulancia všeobecného lekára.”
Takže sme naspäť tam, kde sa citíte najlepšie. U „obvodáka“
“Áno. Dnes som už pokojnejšia, ale fyzický prechod z kliniky, kde sú jasné pravidlá a časový harmonogram, kde neriešite faktúry, odvody, ekonomiku, upratovačku, covid, nahnevaného nespokojného pacienta, 6 pacientov v čakárni, telefón každé 2 minúty a napríklad veľmi vážneho pacienta priamo v ambulancii, ktorého je nutné medicínsko-logisticky vyriešiť, tak takýto prechod bol ťažký.
Tiež prechod mojej hlavy bol ťažký. Bola som taká „hrrr“ do všetkého. Veľmi som chcela liečiť. Musela som sa naučiť svojich pacientov počúvať. Pochopiť, čo potrebujú, čo je pre nich najdôležitejšie. Aby mali lieky, aby dlho nečakali, aby dostali výmenný lístok, aby mali vypísané kúpele a iné dokumenty napr. pre sociálnu poisťovňu. Aby mali dôveru, aby videli, že im chcem pomôcť. Teraz si už aj oni vypočujú mňa a snažia sa urobiť zmenu vo svojich životoch – s tým cukrom, zeleninou, pohybom.
Čo je ale zaujímavé, spätne som zistila, že to bol prechod v prechode. Úprimne, bol to strašný pocit. Ešte bol aj covid, niektorí pacienti v tom čase zomreli, ja som stále na niečo čakala, niektorí si začali brať zdravotné karty. Hovorím si, Bože, ja skrachujem, odchádzajú zdravotné karty.
Ale jedného dňa som si povedala: „Akože, ty načo čakáš? Bude to tak, ako ty povieš.“ A od toho momentu sa to začalo zlepšovať. Bolo to náročné obdobie, môj syn mal tri roky a ešte som do toho riešila aj perimenopauzu. Ale dobre. Super. Zvládli sme to. Žijeme. Teraz sa veľmi teším, úročím všetky skúsenosti, vedomosti z kliniky, z nočných služieb…”
Všimla som si, že vaša ambulancia núka aj dodatočné vyšetrenia, ktoré nie sú štandardom.
“Vrátim sa k mojej milovanej pečeni a MASH (Metabolická steatohepatitída – poz.red.). Technika pokročila, dnes v USG prístrojoch vyššej kategórie máme možnosť vyšetriť elasticitu pečene. To znamená, že nielenže vidíme, či je v pečeni tuk, ale aj ako tuhá je pečeň. Jednoducho vieme vám povedať, či vám pečeň tvrdne alebo nie. Donedávna sme túto informáciu vedeli zistiť len z biopsie pečene – odber vzorky ihlou. Ide o invazívny krvavý zákrok s rizikom. Takže ultrazvuková elastografia pečene je elegantný výkon.
Bol to môj sen na klinike aj v ambulancii robiť takéto vyšetrenia. Na klinike to nešlo a v súkromnom centre to nebolo ekonomické, tak som si taký ultrazvuk kúpila sama. Pomohol mi manžel. Elastografia pečene je naozaj nadštandard v ambulancii všeobecného lekára. Ale nebude to dlho. Stukovatenie pečene je naozaj závažný problém a technika sa vyvíja rýchlo, už teraz existujú malé handy USG prístroje a všeobecní lekári po absolvovaní kurzu realizujú POCUS – point of care ultrasound. Už existuje malý prenosný ultrazvuk práve so zabudovanou elastografiou pečene. Je len otázkou času, keď vám váš lekár na preventívnej prehliadke takto komplexne vyšetrí vašu pečeň.”
Povedali by ste niekedy, že sa to posunie takto vpred?
“Ešte pred 10 rokmi som si nevedela predstaviť, že pracujem na obvode. Dnes závidím sama sebe. Dnes sa v ambulancii cítim ako skutočný doktor. Naozaj môžem vyšetriť, zdiagnostikovať a zaliečiť aj vážnejšie diagnózy. Malé prístrojové laboratórium je topka. CRP z prsta pri každom nachladení, pomôže mi sa rozhodnúť, či pacient potrebuje alebo nepotrebuje užívať antibiotiká. Predstavte si, že v nemocnici vám CRP z prsta neurobia, musia zobrať krv, poslať ju do laboratória, trvá to hodinu, ja kým dopíšem nález, mám výsledok.
Ak pacient príde s bolesťou na hrudníku s podozrením na infarkt, zmeriam mu tlak, urobím EKG a troponín – marker infarktu mám do niekoľkých minút. Viem sa lepšie rozhodnúť ako budem pokračovať ďalej. Navyše viem aj malým USG prístrojom vidieť, ako sa pohybuje ľavá komora srdca. Túto možnosť nemá ani lekár na centrálnom príjme v nemocnici. Keďže ešte raz do mesiaca slúžim v nemocnici, aby som úplne nevyšla z nemocničnej praxe, tak si naozaj sama sebe závidím. A toto sú len čerešničky, vďaka prezidentke Spoločnosti Všeobecných Lekárov Slovenska MUDr. Monike Paluškovej sa vieme plnohodnotne venovať artériovej hypertenzii, dyslipidémiam a obezite.”
Nie je všetko ale len o technike
“Okrem týchto materiálno-technických zmien v ambulancii všeobecného lekára môžem uplatňovať aj zmenu nahliadania na choroby pacientov, mám takzvaný holistický prístup. Opäť je za tým hľadanie. Čo ako lekári vieme vyliečiť? Súčasná tzv. západná medicína je výborná v diagnostickej technike, ultrazvuk, CT, MRI, PET-CT, koronarografia, dokonca sa vieme už aj endoskopicky pozrieť zvnútra koronárnych ciev a vidieť tie nánosy tuku a vápnika. Ale vyliečiť toho veľa nevieme.
Čo nás pustí, sú ATB a liečba bakteriálnych infekcií, ale svojou činnosťou (aj nadužívanie ATB), zvyšujeme rezistenziu baktérií na ATB. Vieme operovať apendix, žlčník, vymeniť napr. kolenný kĺb. Užívaním tabletiek na chronické choroby ako ateroskleróza, hypertenzia či artróza… nevyliečime, len spomaľujeme ich zhoršovanie. Začalo to mojou problematikou, stukovatenia pečene, keď som sa utvrdila, že lieky nepomôžu, ale zmenou životného štýlu, keď docielime redukciu hmotnosti, uzdravuje sa aj pečeň a tuk z nej mizne.
Bola som ako v extáze, keď mi moja spolužiačka Lucia Batty žijúca v Anglicku ukázala okrem iného štúdiu doktora Ornisha, ktorý potvrdil, že rastlinnou stravou, pohybom a úpravou stresu dochádza k reverzii aterosklerotických platov. Hovorila som si, wow, v škole som nič také nepočula! Nevedela som, že je to vôbec možné. Lucia absolvovala ďalšiu atestáciu z funkčnej medicíny, life style medicíny. Som jej vďačná, že v čase, keď sme tu o tom nepočuli, zdieľala so mnou svoje vedomosti. A uvedomme si, vo svete sa za vedomosti platí. Napríklad diabetes mellitus 2 typu – obrovský a rastúci problém vzhľadom na pandémiu obezity (na Slovensku máme takmer 350 000 liečených pacientov) je možné vyliečiť stravou a pohybom. Dr. Michael Greger hovorí: „Najviac utajovaným tajomstvom medicíny je, že telo sa dokáže liečiť samo, ak má správne vstupy.“
Ide vlastne o úpravu životného štýlu. Krásne na tom je, že ide o EBM – evidence based medicine. Len predmetom nie je liek, ale napríklad brokolica. Existujú a stále dobiehajú placebom kontrolovaných štúdie s výsledkami, ktoré až mrazia. Už na moju 3. atestáciu zo všeobecného lekárstva som zhodnocovala nadobudnuté informácie, dnes už študujem len túto oblasť. Veľa som sa naučila a mám aj úplne iný pohľad na to, čo robíme my. U nás je to „sick medicine“ a my chceme „health medicine.“ My hľadáme zdravie, ale učíme sa choroby. Je to však dlhá cesty meniť myslenie ľudí, ale som bytostne presvedčená, že inú cestu nemáme a som svoiim pacientom príkladom. Všetko vyskúšam na sebe. Joe Cocker spieva: The best things in life are the simple things…(Najlepšie veci v živote sú tie najjednoduchšie…)”
Čo trápi vašich pacientov najviac?
“Určite bolesti chrbtice, kardiovaskulárne ochorenia, vysoký krvný tlak, cholesterol, cukrovka, obezita. Dostupnosť špecialistov, dlhé čakacie doby na operácie napr. na výmenu kĺbov. Je to tá „sick medicine“ – keby nemali nadváhu, keby sa hýbali, keby sa lepšie stravovali… asi by na tú výmenu kĺbu vlastne nemuseli čakať.”
Ako ste už zmienili, pri veľa chorobách je určite spúšťač stres, máme sa mu vyvarovať. Ale ako?
“Ja si myslím, že všetko sa začína v hlave. Je nutné mať dobré informácie. Uvedomiť si, čo mi spôsobuje ťažkosti. Stanoviť si priority. Nutné je upraviť svoj postoj k problému. Ak si urobíme analýzu, možno budeme prekvapení, čo všetko dokážeme zmeniť. Ak to nemôžem zmeniť hneď, musíme to vybehať. Stres, ak nie je chronický, nie je nebezpečný, zlé je, ak potláčame reakciu tela na stres. Bojuj alebo uteč, to je reakcia tela na stres. Je jasné, že ak na nás kričí šéf na porade, nemôžeme mu to vrátiť ani odísť z porady, resp. môžeme, ale bolo by to iba raz. Ale naše telo to chce urobiť. Takže potláčame naše prirodzené reakcie. Ale potom si môžeme ísť aspoň večer zabehať alebo urobiť kliky.”
Zhodneme sa na tom, že pacientovi by sme sa mali dostatočne venovať. Máte na to čas v ambulancii?
“Nemám, aj mám. Samozrejme, že počas dňa sú dôležité problémy – v daný čas – výmenný lístok, potvrdenie, PN, bolesti hrdla či vážnejšie choroby, nedostatočne upravený krvný tlak. Ale life style je všadeprítomný. Ako špecialista mám na pacienta 15-20 minút, každý pol rok až rok. Na obvode milujem, že tu vidím pacienta hoci aj na 10 minút, často viem intervenovať aj nenápadne, počas choroby, lístočka, či inej požiadavky. Mám taký dobrý pocit, že sú to ako moji pacienti. Stal sa zo mňa rodinný lekár a veľmi sa mi to páči.”
Ženské telo prechádza počas života niekoľkými fázami. Niekedy mám pocit, že sa venujeme len tehotenstvu a pôrodu. Ale tém, ktoré by sme mali otvárať, je oveľa viac. Ako to vnímate?
“Áno, absolútne tu chýbajú informácie a vedomosti. Ženy vôbec nevedia, že ak mám 35 plus, že môžem očakávať nejaké zmeny. Aj ja sama som to tak mala, keby som pred 10 rokmi mala vedomosti, ktoré mám dnes, riešim to úplne inak. Predstavíme si menopauzu ako návaly zimy a tepla, ale toho je oveľa viac. Existuje 34 oficiálnych príznakov menopauzy. A všetko sa začína oveľa skôr. Našou misiou je o tom hovoriť a začať si všímať, keď niečo nie je v poriadku.
Aj preto sme sa rozhodli s mojimi priateľkami, odborníčkami s bohatými skúsenosťami zo zahraničia otvoriť v Košiciach centrum, ktoré bude ženu sprevádzať v období perimenopauzy a menopauzy. Je to niečo, čo na východe nemáme. Dámy prejdú najskôr veľmi ľudským dotazníkom a manažmentom. Následne sa dostaneme k možnostiam, ako týmto ženám pomôcť. Bude to Centrum menopauzálneho poradenstva v Košiciach. Nebude to však o jednom vypísanom recepte. Menopauza je súčasť starnutia a life style medicína je zameraná na zdravie do čo najdlhšieho veku. Berieme to komplexne, od úpravy životosprávy, celkového manažmentu nás, žien. A, samozrejme, v závere medicínska starostlivosť.
Má to byť hlavne o tom, že sme tu pre vás, ak si všimnete, že sa niečo deje. Ženy vedia už v dobe pred menopauzou pre seba veľmi veľa urobiť. Je veľmi dôležité, že netreba čakať na tie naučené čísla, že v akom veku to príde. Alebo až keď mi skončí menštruácia, som v menopauze alebo ako sa to vlastne volá.”
Ako vnímate to, že niektorí pacienti už prídu do ambulancie s diagnózou od ChatGPT alebo z internetu.
“Ja to nevnímam negatívne. A aj umelá inteligencia sa zlepšuje, už dnes neradí to, čo predtým. A keď povedia, že si myslia, že by to mohlo byť toto, pozrieme sa na to. Raz mi prišiel aj pacient so zriedkavou metabolickou chorobou a v podstate si to sám zdiagnostikoval. Tak som mu povedala, ukážte, pozrieme sa na to. Skontrolovali sme to, odoslali kam bolo treba, kde to dokážu a potvrdilo sa to. Čiže si myslím, že fajn spolupráca.”
Čo vás najviac baví v práci alebo čo vám robí najväčšiu radosť? Predpokladám, že uzdravený pacient, ale okrem toho?
“Keď vidím, že sa zamyslia, že vôbec začnú uvažovať o tom, že by mohli niečo zmeniť. Zvyknem hovoriť, že keď teraz odídete, tak z vás určite nebude vegán. Ja chápem, že život sa deje, ale vyberte si jednu vec, to upravte. Napr. večer po 19:00 hod. nebudem jesť alebo nedám si cukor do kávy – malý krôčik – veľký výsledok. A keď aspoň na to zareaguje, tak sa teším.
No a potom, to je veľká radosť, keď príde pacient a povie, tak ste mi dobre poradili, pani doktorka a 10 kg mám dole a pozrite… Tešíme sa, lebo oni to nevedia, ale my vieme, že im to predĺži a skvalitní život.
Jeden môj kolega povedal, že vieš, musíš sa vedieť predať, lebo pacienti nevedia ohodnotiť kvalitu tvojej práce. A to je pravda, lebo napríklad ja tiež neviem ohodnotiť kvalitu práce automechanika. Tiež sa musím len spoľahnúť.
Veľmi sa mi páčia slová Hippokrata: „Aj keby si pacient mohol byť vedomý toho, že jeho stav je veľmi vážny, on sa môže uzdraviť, keď má vieru vo svojho dobrého lekára.“ Taká lekárka chcem byť.”
Je zaujímavé, že hovoríte tak pozitívne o zdravotníctve, aj napriek tomu, že je na Slovensku dlhodobo podvyživené. Alebo je to naozaj tak, že vy ste si vytvorili po tej dlhej ceste svoje podmienky, ktoré vás uspokojujú a viete robiť „vašu“ medicínu?
“Áno, vytvorila sa situácia a ja som na ňu pripravená. Už teraz sú materiálno-technické možnosti v ambulancii veľmi dobré a stále sa zlepšujú, pribúdajú nám kompetencie. Ako odbor sme nepostrádateľní. Zároveň máme možnosť vyšetriť pacientov na priamu platbu. Tak sa často viem priblížiť „mojej“ medicíne.”
Keď vás počúvam, dedukujem, že toho voľného času asi veľa nemáte. Ale ak, čo vás baví? Alebo aj vtedy študujete?
“Je pravda, že ešte aj pred polnocou niekedy čítam zaujímavé články a štúdie. Ale stále ma bavia krimi seriály a filmy s posolstvom. Keď sa dá, idem lyžovať, športovať. Ale môj program súvisí s tým, že mám malé dieťa. Ale chcela by som si toho času na seba nájsť viac, určite. Nuž a nebudem klamať, mám plnú hlavu aj nového centra, ktoré práve rozbiehame v Košiciach.”