BRATISLAVA. Päťčlennej rodine sa život zmenil za niekoľko hodín. Ráno sa dozvedeli, že 18-ročná Hanka má meningokokovú meningitídu, teda hnisavý zápal mozgových blán. Po dvoch hodinách najrýchlejšie infekčné smrtiace ochorenie zaúčinkovalo. Hanka upadla do bezvedomia a lekári dali pacientke a jej rodine hodinu spoločného života.

„Ešte týždeň predtým si vyšla s kamarátmi, pripravovala sa na maturitu a na prijímačky na medicínu,“ hovorí pohnutým hlasom jej mama Andrea Tóthová z obce Pata, ktorá má ešte dve dcéry.

Hlboko veriaca rodina nemohla urobiť nič viac, len dúfať a modliť sa. „Ale pomohlo to, na štvrtý deň sa orgány, ktoré dovtedy zlyhávali, zvláštne ozdravili. Všetky, okrem mozgu,“ hovorí Tóthová, ktorá pracuje ako zdravotná sestra a sama neverila výsledkom vyšetrení, ktoré videla.

Hanka Tóthová bojovala deväť dní. Po ťažkej strate dostala rodina inú ťažkú otázku: či môžu Hankine orgány darovať a zachrániť život niekomu inému.

Andrea Tóthová prišla o svojej dcére porozprávať na tlačovú konferenciu Sedem životov, ktorá má zlepšiť informovanosť o transplantácii orgánov po smrti. Na milión ľudí na Slovensku pripadá 12 mŕtvych darcov orgánov, čo Slovensko radí v rámci krajín Európskej únie na posledné priečky. Najlepšie je na tom Španielsko, kde sa vykonáva 33 percent transplantácii v Únii.

„Na tlačovú konferenciu ma pozvali presne v deň, keď uplynulo 6 rokov, čo Hanka zomrela. Musela som to pozvanie prijať,“ vysvetľuje.

Andrea Tóthová.

 

Cirkev to podporuje

Rozhodnúť sa nebolo pre rodinu jednoduché, hoci lekári na odber orgánov súhlas v princípe nepotrebujú. Zo zákona u nás platí tzv. predpokladaný súhlas, potenciálnym darcom je teda každý, kto počas svojho života neodmietol darovanie orgánov po smrti.

„Je veľmi etické, že sa nás pýtali, veľmi citlivo s nami hovorili a pomohli nám,“ hovorí Tóthová. Ako silne veriaca rodina sa Tóthovci rozhodli až po telefonáte arcibiskupovi. Ten potvrdil stanovisko Konferencie biskupov i zosnulého pápeža Jána Pavla II., ktorý označil takúto záchranu života za jeden z najušľachtilejších činov.

Hoci lekári súhlas s odberom orgánom nepotrebujú, odmietnutie rodiny akceptujú. „Náboženské dôvody pri odmietnutí veľmi nehrajú úlohu. Skôr je to veľmi slabá informovanosť a obavy zo zohavenia tela blízkej osoby,“ hovorí nefrológ Martin Chrastina.

Lekár, ktorý sa špecializuje na transplantáciu obličiek, popri svojej profesii desať rokov pracuje ako transplantačný koordinátor, teda ten človek, ktorý musí osloviť rodinu po strate blízkeho a pýtať sa, či poskytne orgány na dober a záchranu iných životov.  

„Najťažšie je preniesť tých ľudí zo šoku, ktorý utrpeli väčšinou po náhlom úmrtí blízkeho človeka, do akéhokoľvek náznaku racionálneho rozhodovania. Snažím sa im vysvetliť, že ich milovaná osoba môže ďalej žiť tak, že zachráni život iným,“ hovorí Chrastina. Reakcie sú rôzne, niekedy aj veľmi negatívne. „Väčšinou sa však nám podarí získať súhlas s transplantáciou,“ dodáva.  

Jeden darca, sedem životov

Privolila aj rodina Hanka Tóthovej. „Vedeli sme, že by to Hanka chcela. Už ako malá sa modlila za učiteľku, ktorá dostala rakovinu a dodávala jej sily. Sama sa chcela stať lekárkou a zachraňovať životy iným. Takto ich zachránila niekoľko,“ dodáva jej mama.

Jeden darca môže zachrániť život až siedmim pacientom. Darovať môže srdce, pľúca, pečeň, obličky (pravú aj ľavú), pankreas a črevo. Hanka darovala štyri orgány, dvoma mladým ženám darovala srdce a pečeň a druhú šancu na život.

Mŕtvych darcov je však málo. Minulý rok transplantácie životne dôležitého orgánu zachránila život 165 ľuďom. Susedné Česko malo minulý rok naopak rekordný: prvý raz urobili viac transplantácii (846) ako bolo zaregistrovaných pacientov (808).

Život naplno

Vedľa Andrei Tóhovej sedeli na tlačovej konferencii dve ženy a jeden muž, ktorí vďaka takýmto rozhodnutiam žijú dnes naplno ďalej. Juraj Palečka dostal novú pečeň, dnes môže vďaka tomu športovať, založil si rodinu a má dcéru. Martina Szabová má transplantované srdce. Srdcovú vadu jej objavili v siedmom mesiaci tehotenstva, dieťa sa narodilo predčasne, ale je zdravé a mama dnes stíha všetky povinnosti, ktoré so slabým srdcom nedokázala.

Ľudmila Janasová (prvá zľava), Martina Szabová a Juraj Palečka.

„Život pred a po transplantácii sa nedá porovnať. Trikrát do týždňa som chodila do nemocnice na päť hodín. Trpela moja rodina i ja, plus rôzne vedľajšie účinky,“ hovorí pani Janasová, ktorej v roku 1997 transplantovali obličku. Naplno s ňou žije už 18 rokov.  

Takých pacientov ako bola pani Janasová bolo na Slovensku minulý rok 125, z toho 115 pacientov dostalo obličku od mŕtvych darcov. V prípade obličiek pritom klesol počet transplantácii razantne: od roku 2007 o 42 percent oproti roku 2004, keď sme urobili na Slovensku 195 transplantácii.

Až 443 pacientov stále čaká na transplantáciu životne dôležitého orgánu. „Hovoriť by o tom mali ľudia, kým sú zdraví. Je veľmi ťažké rozhodovať sa krátko potom, čo prídete o blízku osobu,“ radí transplantačný koordinátor Martin Chrastina.

Často mu domov volajú príbuzní, ktorí poskytli orgány svojich blízkych na transplantáciu a chcú vedieť, ako sa majú pacienti, ktorým pomohli. „Voláva mi otec, ktorý prišiel o syna a teraz sa pýta ako sa má druhý syn. Ten, ktorému darovali životne dôležitý orgán,“ dodáva Chrastina.