Dvanásťhodinová nočná zmena nás dnes čaká na veterinárnej klinike v Bratislave, ktorá funguje nepretržite 24 hodín denne. S MVDr. Luciou Knišovou sa stretávame na recepcii a ideme do nemocničnej časti, ktorá sa nachádza o poschodie nižšie. V príjemnom prítmí zbadám klientky so zvieratkami. Keď si ich prezerám, pýtam sa na zdravotné karty pacientov, ktoré v ľudských nemocniciach často visia na operadle postele.

„Máme ich, ale v elektronickej podobe,“ vysvetľuje veterinárka a ukáže, ako sa k informáciám o pacientoch, ich veku, váhe, liečbe či predpísaných liekoch dostáva.  Stačí, keď lekár zadá svoje prihlasovacie heslo na tablete a už sa vie preklikať k všetkým údajom.

Foto - Stano Stehlík

V nemocnici

Z prechádzky sa vracia v sprievode personálu niekoľko psov. „Aj to patrí k naším povinnostiam,“ vysvetlí pani Lucia. Zvieratká v nemocnici dostavajú plnú starostlivosť a ich pobyt stojí majiteľov 44 eur za deň. Doktorka mi predstavuje pacientov. „Toho psíka nám doniesli v bezvedomí, dnes už vie chodiť,“ ukáže na malého krásavca, s ktorým prišli jeho vystrašení majitelia minulú noc o tretej ráno.

„Mal psíkovskú koliku, pravdepodobne po zjedení starého párku,“ popíše diagnózu veterinárka a už mi predstavuje sučku. Tá bola pred týždňom operovaná, ale objavili sa komplikácie - zápal pobrušnice a 40 stupňové teploty. Teraz ma intenzívnu antibiotickú terapiu. Vidím tu ešte mačku, ktorá je geriatrickým pacientom. „Keď je pokojná noc, tak si môžem rozložiť gauč a driemem tu pri nich, aby som na nich mala výhľad,“ vraví pani Lucia.

Foto - Stano Stehlík

Zákrok na jazvečíkovi

V nemocnici sa objaví kolegyňa, ktorá práve končí zmenu a pani Lucii nahlási, že hore je jazvečík, ktorého pokúsal iný pes. Preto sa rýchlo presunieme do ambulantnej časti. Veterinárka pozve do kabinetu mladého muža s jazvečíkom. Jeho a ďalších klientov sa opýta, či im nebude prekážať prítomnosť novinárov a tak sa na jednu noc stávame súčasťou veterinárneho tímu. Od tej chvíle sme s doktorkou pri každom zákroku, vyšetrení, aj pri laboratórnych skúškach.

Pes je dosť vystrašený, ale celý zákrok statočne zvláda. „Keby nezvládal, musela by som ho uspať,“ vysvetľuje doktorka, ktorá čistí ranu a robí drenáž, aby zabránila tvoreniu sa a hromadeniu hnisu. Mladý muž stále hladká psíka a upokojuje ho. Aj doktorka chváli malého pacienta. Jeho pán nám zatiaľ vysvetľuje, že jazvečík patrí jeho rodičom, ktorí sú práve na dovolenke, ale už zajtra sa vrátia domov. Nečudo, že vystrašený je pes, ale aj jeho strážca. Našťastie, obaja zákrok zvládajú na jednotku. Doktorka ešte chystá tabletky proti bolesti a dáva psíkovi okolo krku golier, aby sa nedostal k rane. Prvú operáciu máme za sebou!

Pýtam sa doktorky na najťažšie prípady, ktoré operovala a ona jednoznačne menuje tie, keď sa otočí žalúdok, praskne slezina alebo sa nájde nádor.

Foto - Stano Stehlík

V laboratóriu

Nemáme veľmi čas na rozprávanie, lebo v čakárni sú ďalší. Na rade je malinký, roztomilý psík. Majiteľka s ním prišla na kontrolu po chorobe spôsobenej silnými hnačkami. Doktorka si ho obzerá a s výsledkami liečby je spokojná. Šťastím srší aj majiteľka. Popisuje, čo psík je, ako sa správa, ako vyzerá stolica - všetko to patrí k obvyklým otázkam, ktoré veterinár preberá s klientmi.

Aby sa veterinárka presvedčila, či je zvieratko už celkom zdravé, zoberie mu krv a poberie sa do vedľajšej miestnosti - moderne vybaveného laboratória. Za pár minút má výsledky hematologického obrazu. Žasnem, na akej úrovni je laboratórium vybavene!

Foto - Stano Stehlík

Pýtam sa, či sa v tých prístrojoch dá merať aj ľudská krv. „To sú tie isté prístroje, len v niektorých treba navoliť meranie výsledkov pre človeka,“ odpovie. Obzeráme si všetko s obdivom. Keď fotograf zbadá istý prístroj, zavtipkuje, že v podobnom doma pečie chleba. „My v tom točíme krv,“ smeje sa doktorka.

Foto - Stano Stehlík

Hipsterský potkan

Keď vychádzame z laboratória, veterinárka si volá ďalšiu klientku, ktorá prišla s potkanmi. Nahlas rozmýšľam, či to bude pre mňa príjemné stretnutie a vtedy sa dozviem, že je to obľúbené zviera medzi tínedžerkami. „Aj ja som mávala troch, štyroch, teraz mám už len jedného,“ prezradí doktorka. Žeby to bola dievčenská živa hračka? No doktorka poukáže na ďalšiu zaujímavosť.

„Všimla som si, že do medickej záhrady chodí veľa hipsterov s potkanmi.“ Tak to sú asi potkany moderný, hipsterský trend, myslím si, keď pozorujem tých troch, ktorí sa dostávajú na vyšetrovací stôl. Jeden z nich sa škrabe, preto si veterinárka na špeciálne doštičky berie materiál na analýzu, aby zistila, či nemajú parazity. Vo vedľajšej miestnosti sa nachádza mikroskop. Vo vzorkách sa parazity nenašli, ale doktorka sa aj tak rozhodne pre injekcie proti parazitom. Z rozprávania doktorky s klientkou sa napokon dozvedám, že tieto potkany sú s rodokmeňom!

Foto - Stano Stehlík

Pes, mačka a exotické zvieratá

Je neskorý večer a čakáreň je prázdna. Žeby tým naša práca skončila? „To by ste sa čudovali, niektorí sú schopní prísť na vakcináciu aj po 22 hodine,“ povie veterinárka. Podľa nej si veľká časť zákazníkov práve večer, po celodennom zhone spomenie na zvieratko a uteká na vyšetrenia, a to aj za cenu príplatkov za nočnú službu. Niekedy sa stáva, že v noci je tu toľko pacientov, aj tých akútnych, že pani Lucia musí volať posily, aby zvládli všetky operácie. Už aj jej domov v noci telefonovali, aby dobehla vypomôcť.

Foto - Stano Stehlík

„Musím s tým počítať, kým som profesne staršia, mám viacej skúsenosti, zrejme mi častejšie budú volať,“ konštatuje mladá zdravotníčka, ktorá  minulý rok v máji ukončila univerzitu v Brne a vyše roka pracuje ako zverolekárka. Pýtam sa, prečo si zvolila medicínu.

„Už ako dvanásťročná som sa rozhodla, že budem veterinárkou, aj keď úprimne povedané, som z Bratislavy, z paneláku a prvú ovcu som videla až na škole,“ usmeje sa a my sa dostávame k téme, ako sa mení veterinárna medicína, ktorá sa venovala ešte celkom nedávno hlavne koňom a kravám, ale za posledných 15 – 20 rokov zažíva veľký boom medicína u psov a mačiek. Je to trend zo západu, keďže ľudia, hlavne v mestách, povýšili tieto zvieratká na členov rodiny.

„V našej ambulancii vyšetrujeme mačky a psov, ale aj exoty,“ informuje veterinárka a ešte dopovie, že tie sa delia na malé cicavce, plazy a vtáky. „Všetky zvieratá, ktoré sa dajú kúpiť na Slovensku, by sme mali vedieť ošetriť,“ vysvetlí lekárka, aj keď priznáva, že s jedovatým hadom alebo tarantulou sa ešte nestretla. „Ani by som ich nemohla ošetriť, lebo na to nemám kvalifikáciu,“ vraví a dodá, že na pracovisku zamestnanci vždy zadržia dych, keď niekto príde s malou škatuľkou, lebo kto vie, čo z toho vylezie?

Foto - Stano Stehlík

Priateľ po telefóne

Práve zvoní telefón a pani Lucia sa pýta, ako môže pomôcť. Keď zloží, dozvieme sa, že išlo o radu, aké lieky treba domácemu miláčikovi aplikovať. „Obvykle volajú, lebo sa chcú presvedčiť, že nemusia prísť,“ povie doktorka, ale hneď si spomenie aj na takých, čo sa potrebujú len vyrozprávať. Pred nedávnom absolvovala debatu s pánom, ktorý bol zhrozený zo svojej mačky. Ta naháňala škrečka a on sa o neho veľmi bál. „Musela som mu dať prednášku o tom, ako to chodí v prírode a že to je normálny kolobeh, keď mačka zje menšie zviera,“ hovorí s úsmevom. Spomenie si aj na prípad, keď po 15 minútovom rozhovore po telefóne sa dozvedela, že dotyčný aj tak nepríde na vyšetrenie, lebo je... v Košiciach.

„Len sa potreboval poradiť s lekárom a ten jeho už spal tak sa dovolal mne,“ dopovie a mne napadne, že jej rola by sa dala popísať slovami - Priateľ po telefóne.

Foto - Stano Stehlík

Veterinár verzus veterinárka

„A viete, že niektorí klienti sú prekvapení, že je veterina vysokoškolský odbor?,“ povie zrazu doktorka. Prekvapení na pracovisku zažíva viac, napríklad vtedy, keď sa klienti čudujú, že ich maznáčika bude ošetrovať žena. Podľa pani Lucie, budí muž v ambulancii väčší rešpekt.

„Celý deň sa venujem pacientom, ale keď príde kolega technik, všetci klienti sa na neho pozrú a zdravia jeho,“ popisuje s úsmevom, ale potom už vážne dodá, že je to niečo, s čím bojuje každý deň. A nielen ona, ale aj jej ďalších päť kolegýň. „Musím upútať pozornosť a presvedčiť ľudí, že som kompetentná robiť svoju robotu,“ dodá.

Foto - Stano Stehlík

Liečba pacienta, komunikácia s klientom

Pýtam sa pani Lucie, či už zažila pochybnosti o tom, či sa správne rozhodla v liečbe. „Každý deň, keď dôjdem z práce nanovo prežívam a prehrávam si to v hlave, či som dobre reagovala a rozhodovala,“ odpovie. Ako zverolekárka nielen lieči pacienta, ale komunikuje s klientom. Musí zvládať jedno, aj druhé. Priznáva, že občas by veterinár potreboval kurz psychológie ako komunikovať so zákazníkmi.

„Toto nás nikto na škole neučil,“ usmeje sa, ale vidím na nej, že je to vážna téma. „Ľudia väčšinou dôjdu v noci, čiže nevyspatí, nervózni, s maznáčikom, ktorému asi niečo je a oni sa o neho boja, chcú pre neho najlepšiu starostlivosť za čo najnižšiu cenu a okamžite,“ popisuje. Veterinári tak čelia obrovskému tlaku. „Viete, niekedy sa zvieratku nedá pomôcť, ale niektorí majitelia to nevedia pochopiť a obviňujú nás, vyhrážajú sa, sťažujú, ťahajú po súdoch, po komorách,“ vysvetľuje doktorka. Tým otvára temnejšiu stránka tejto profesie, o ktorej som doposiaľ nemala potuchu. Keď ešte k tomu pridáme klientov, ktorí sú agresívni a vyžadujú si policajný zásah, prestáva to byť jednoduché. Stáva sa, že klienti utečú, lebo nechcú zaplatiť účet a to napriek tomu, že všetci sú registrovaní a pozorovaní kamerovým systémom. Občas zažijú aj horšie: fyzický útok, hrozby, či vandalizmus v ordinačných priestoroch.

Foto - Stano Stehlík

Samovraždy zverolekárov

 „Čítala som štúdiu, že veterinári je skupina veľmi náchylná na samovraždy,“ vyhlási pani Lucia a pokračuje vo vysvetľovaní, že zrejme je to tou nespokojnosťou niektorých zákazníkov, ktorí prácu zverolekárov nedokážu oceniť. „Zvieratá milujem a som tu, lebo im chcem pomôcť, ale s prírodou občas človek nevyhrá,“ argumentuje doktorka. Ona ešte nezažila predvolanie na súd, ale na internete si už o sebe prečítala nepríjemné poznámky.

„Tu sa zákazníci tvária pokojne, ale potom to ventilujú agresivitou na internete,“ popíše a dodá, že radšej si také komentáre nevyhľadáva, aby sa chránila pred hejtom. Po práci relaxuje tak, že si zacvičí jogu alebo si dá pohár červeného vína.

Foto - Stano Stehlík

Eutanázia

Opäť zvoní telefón a doktorka hneď vybehne otvoriť dvere zákazníčke, ktorá doniesla osmaka degu, čiže peruánsku veveričku. Keďže zvieratko má problémy s labkou, doktorka zoberie cytologickú vzorku, aby sa pozrela, či sú tam nádorové zmeny. Podľa výsledkov zvolí liečbu a bude vedieť, či sa nádor dá odstrániť.

Foto - Stano Stehlík

Keď spokojná klientka odíde, napadne mi opýtať sa, či už musela nejaké zviera uspať. Dozviem sa, že len počas včerajšej nočnej uspala tri! Vysvetlí mi, že na jednej strane je rada, že vo veterinárnej medicíne táto možnosť existuje, lebo tým vie vo veľa prípadoch trpiacemu zvieratku uľaviť. Na druhej strane sa stalo už aj to, že pani Lucia odmietla eutanáziu. „Žiaľ, zákon na ochranu zvierat je na Slovensku na mizernej úrovni a stále povoľuje utratiť zviera len na základe toho, že nemá majiteľa, jednoducho stačí, že je to zviera z ulice,“ hovorí. Stretáva aj takých, ktorí chcú zviera uspať, lebo už o neho nemajú záujem. Spomenie si na majiteľov pudlíka v strednom veku, ktorý sa stal agresívny po narodení dieťaťa v rodine. Zrejme to bolo tým, že zviera psychicky nezvládalo nezáujem. Pýtam sa doktorky, čo v takých prípadoch odporúča. „Zmenu majiteľa, nie eutanáziu!“ odpovie rozhodne a ešte dopovie, že spomínaného pudlíka poslala do útulku.

Keď sa pani Lucie pýtam na najsmutnejší prípad eutanázie, porozpráva mi o prípade, keď majiteľka odmietla uspať starého psa po niekoľkých porážkach a záchvatoch. „Bolelo ma srdce, keď som si uvedomila, čím ten psík vnútorne prechádzal."

Foto - Stano Stehlík

Zázraky

Keď sa rozprávame o utrácaní zvierat, pýtam sa, čo sa deje s telami po uspaní. Dozviem sa, že klienti majú na výber: buď si telo zoberú alebo ho tu nechajú. Telá sú uskladňované v špeciálnych mrazákoch a raz týždenne sa vyprázdňujú. Napríklad od včera tu je telíčko 17-ročnej mačky a králika, ktorý mal prerastené zuby až do očníc. Dozviem sa, že existujú zvieracie krematória, kde sa dá objedať rozlúčkový obrad.

Aby sme sa dostali k veselším témam, opýtam sa doktorky, či sa jej podarilo zachrániť beznádejný prípad. Veterinárka potvrdí, že občas sa zázraky stavajú a ako príklad uvedie psíka, ktorého sme videli v nemocnici. Jeho stav bol tak beznádejný, že si myslela, že do rána zomrie a on dnes už behá.

Foto - Stano Stehlík

Vianočný darček

Keď zazvoní telefón, obe podskočíme, lebo je už dosť neskoro a to znamená, že sa zrejme bude riešiť nejaký akútny prípad. Vo dverách sa objaví trojčlenná rodina so starším psíkom. Neskôr sa dozvieme, že je to už geriatrický pacient s množstvom zdravotných problémov a teraz má ešte poškodenú rohovku. Keď klienti odídu, doktorka sa venuje pacientom z nemocnice. Psíkov treba vyvenčiť a suke rebandážovať nohu. Dosť sú tu všetci rozrušení, tak ich doktorka hladká, aby ich upokojila.

„Niekedy sa v nočnej venujem do rána administratíve, analyzujem vzorky trusu, čistím stroje, operačku,“ popíše pani Lucia. Nočné máva približne sedemkrát do mesiaca. „Nedá sa na to úplne zvyknúť,“ úprimné povie, ale je rada, že po návrate domov nemusí variť – o to sa postará manžel. Pani Lucia priznáva, že taký nepravidelný pracovný týždeň dosť zasahuje do rodinného života. Minulý rok slúžila aj na Vianoce. Vtedy sa s manželom dohodli, že Štedrý večer nebudú sláviť, lebo pani Lucia sa vrátila unavená domov po 12 hodinách v práci. „Nebola to vôbec ľahká služba, jeden klient mi odmietol zaplatiť, lebo tvrdil, že som mu vôbec nepomohla,“ popíše. Vtedy sa rozhodla, že si nebude kaziť náladu, nebude sa hádať, ani volať políciu. Vyšetrenie urobila neodplatne ako vianočný darček.

Foto - Stano Stehlík

Neotovaná láska

Na záver sa pýtam, či svojich pacientov spoznáva, keď ich napríklad stretne na ulici. Potvrdí a rozžiaria sa jej oči, lebo každého z nich si obľúbi, aj keď vie, že si musí zachovávať zdravý odstup. „My ich milujeme, ale oni, keď nás - zverolekárov zbadajú, utekajú,“ usmeje sa. Po tých slovách rozmýšľam o práci veterinárov s ešte väčším rešpektom. A táto mladá dáma má môj obdiv, lebo je ochotná obetovať svoje pohodlie a spánok, aby zachraňovala zvieracie životy. A to jej vyliečené zvieratko nepovie magické slovo: ďakujem. Ani od niektorých ľudí sa toho magického slova nedočká.

Keď ju však sledujem pri práci, vidím, že to, čo robí, jej ide z vnútra.

Som vďačná za takých ľudí ako je pani Lucia, ktorí svojimi vedomosťami, schopnosťami a s citom slúžia ľuďom i zvieratám.

Foto - Stano Stehlík

Prečítajte si aj Boli sme s kvetinárkou, ktorá pracuje aj v noci - pred svadbou a dušičkami