Nedávno som sa rozprávala s kamarátom môjho najstaršieho syna. Jakub má 25 rokov, pochádza z centra Bratislavy, je už dlhšie nezamestnaný a hľadá si prácu v gastre. Má vyštudovanú grafiku, ale chce robiť čašníka.
“Neviem si nájsť robotu, lebo nie som mladá baba. Vždy uprednostnia peknú ženu namiesto mňa. Strašne ma to štve. Je to nefér,” hovorí mi Jakub u nás v obývačke.
“Ty máš pocit, že za tvoj neúspech môžu ženy?,” pýtam sa ho mierne prekvapená.
“Akože, nechcem, aby to vyznelo nejako blbo, ale tá pozitívna diskriminácia žien zašla tak ďaleko, že dnes si väčšina zamestnávateľov radšej vyberie hlúpu mladú babu ako chalana, ktorý má prax. A to mi nepríde ok,” odpovedá mierne rozhorčene.
Zarazilo ma to. Jakub je jemný chlapec, žiaden testosterónový Andrew Tate alebo Rudolf Huliak. Napriek tomu vyzeral byť autenticky pobúrený z presvedčenia, že za jeho neúspech nájsť si prácu reálne môžu ženy a ich feminizmus a pozitívna diskriminácia. A toho začína mať Jakub evidentne plné zuby.
Muž, čo nenávidí ženy – ako vzniká mizogýnia
Čítala som článok o záveroch prvého online prieskumu o mizogýnii na Slovensku, ktorý urobil portál Ženy v meste a OZ Ženy v médiách. Z neho vyplynulo, že až 91% respondentov a respondentiek sa s pojmom mizogýnia stretlo. Prejavy mizogýnie majú výrazný vplyv na psychiku obetí, ktoré v obrane dokážu až meniť svoj vzhľad alebo upadnúť do depresie a celkom sa izolovať od ľudí. Podľa Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť zažilo na Slovensku až 38% žien fyzické a/alebo sexuálne násilie (čo je nad priemerom EÚ). Mizogýnie je veľa. Manosféra sa rozrastá ako huby po daždi.
Otázka znie: Mohol by sa z jemného vzdelaného Jakuba z bratislavského Starého Mesta stať muž, ktorý nenávidí ženy? Mohol by Jakub, vychovaný v liberálnom prostredí emancipovanou matkou a aktívnym a milujúcim otcom skončiť v manosfére a nazývať ženy sukami ako Rudo z Očovej, či iní slovenskí tateovci z Wishu? Lebo sa nevie zamestnať a voľné miesto vždy obsadia nejakou fešnou slečnou?
Odpoveď znie: Mohol. A ešte stále môže.
Ako sa teda rodia muži, ktorí nenávidia ženy?
Veľmi podobne ako Jakub. A to je scary.
The Moral Animal – morálne zviera
Podľa knihy The Moral Animal od Roberta Wrighta boli vzťahy na počiatku evolúcie medzi ženami a mužmi vcelku jednoduché. Muži neboli až taký vzácny druh ako ženy. Mohli sa rozmnožovať aj stokrát za rok. Ženy len raz. Boli vzáaaacne, aj keď nie do takej miery ako Martina Šimkovičová. Of course.
Každé dieťa, ktoré porodila žena, bolo extrémne vzácnou genetickou mašinou. A tak si žena začala citlivo vyberať, kto bude ten muž, ktorému dovolí spolupracovať na vzácnom genetickom stroji – na dieťati.
Muž sa dostal do konkurenčného boja s ostatnými. To, čo bolo pre naše matky Evy prvým rozhodujúcim faktorom vo výbere muža, bola jeho fyzická zdatnosť – sila a schopnosť prežiť. Všetci Adamovia chceli vyzerať ako maskulínny Robert Fico alebo Attila Végh. Lenže čoraz rozumnejšej Eve to postupne prestalo stačiť.
K sexuálnej selekcii začala pridávať aj iné vlastnosti. Napríklad aktívny rodičovský vklad. Evy zistili, že detské mláďa na rozdiel od mláďat iných cicavcov neprežije, ak nebude mať neustále pri sebe matku. Takže Eva už hľadala partnera schopného postarať sa o ňu aj o dieťa. Odmietala “kollárovský” typ samca, ktorý príde, zaseje, odíde, aby zajtra prišiel a zasial u inej samici.
Sexuálna selekcia sa pre Adamov stávala čoraz komplikovanejšou. Na ulovenie samice už nestačili len veľké svaly a sila, ale naopak – aj nežnosť, láska a spolupráca na výchove potomka. Btw. aj otcovská láska k potomkovi je výsledkom evolúcie – muži na rozdiel od opíc majú citovú väzbu k deťom, aby ich nezožrali, aby ich neopúšťali a teda, aby ľudstvo ako také mohlo prežiť.
Ukradla rodová rovnosť mužom moc?
Vplyvom feminizmus a rodovej rovnosti sa začala meniť spoločenská hierarchia a hierarchia moci. Časť mužov, napríklad politici ako Danko a influenceri ako Fiki Sulík a Bombic to vnímajú ako útok na mužov a mobilizujú odpor. Cítia, akoby kvôli ženám strácali svoje nároky – byť maskulínnym pánom tvorstva, ktorým na ulovenie samice stačí sila a testosterón.
Keď sa však ženská ekonomická nezávislosť zvýši, statusová výhoda mužov slabne. U niektorých mužov sa spúšťa statusová úzkosť a defenzívna agresia. A potom sa prejavujú ako A. Tate a jeho slovenskí plagiátori: Richard Gluck, Ľuboš Blaha, Mažgút, Fico, Mazurek a ďalšia plejáda slovenských Alfa samcov.
Vráťme sa k Jakubovi a k jeho presvedčeniu, že si nemôže nájsť prácu kvôli ženám. Z výskumov k mizogýnii sa zdá, že Jakubov postoj je trendom medzi mladými mužmi, ktorí strácajú istotu nájsť si zamestnanie a strácajú spoločenský status. Živí to v nich nielen pocit symbolickej a materiálnej hrozby, ale aj resentiment voči ženám, ktorým sa darí a napredujú. A tu niekde môže začať klíčiť protifeministická ideológia.
O krehkej mužnosti
Počuli ste už o vedeckej teórii “precarious manhood” (krehká mužnosť)? Sformulovali ho americkí sociálni psychológovia J.A. Vandello a J.K. Bosson v roku 2008. Podľa nich je mužská identita (mužnosť) chápaná ako krehký sociálny status, ktorý treba neustále dokazovať a brániť — na rozdiel od ženskosti, ktorá sa v spoločnosti vníma ako stabilnejšia
Keď muži cítia, že ich status je spochybnený úspechom ženy, stratou práce, odmietnutím, reagujú často agresiou, sexismom, homofóbiou alebo odmietaním „mäkkých“ vlastností ako empatia či starostlivosť.
Teória „krehkej mužnosti“ vysvetľuje, prečo sa mizogýnia a odpor k emancipácii žien šíria medzi mužmi, ktorí majú problém so sebavedomím, vlastnou frustráciou a nedostatočnou sociálnou vyspelosťou. Títo muži vnímajú, že na úspech už v dnešnom svete nestačia len tradičné silové výhody. Akurát, že nevedia, ako definovať svoju hodnotu inak. A tak pod vplyvom zakomplexovaných politikov a influencerov (ako Andrew Tate) si znovu upevňujú spoločenský status maskulínou agresiou a nadradenosťou.
Muži, ktorým experimentálne „ohrozili mužnosť“ (napr. testom, kde sa im povedalo, že majú ženské črty), častejšie volili agresívne reakcie. V kultúrach, kde je mužnosť spájaná so silou a kontrolou (ako na Slovensku), majú muži vyššiu úzkosť a depresivitu, ak zlyhajú v tradičných rolách. Tento efekt je ešte silnejší v časoch ekonomickej neistoty – keď zlyháva význam mužskej roly živiteľa – ako napríklad po tretej konsolidácii Ficovej vlády.
Zakomplexovaný Adam
Myzogýnia nie je teda ničím iným ako psychologickou obranou mužov pred stratou statusu. Nejde o žiadny racionálny nesúhlas s feminizmom. Ide len o emocionálnu reakciu na pocit vlastnej bezmocnosti.
V každom mizogýnovi, ktorý útočí na náš vzhľad, na ženskú rolu v spoločnosti, ktorý sa dopustí psychického alebo fyzického týrania ženy, sa skrýva zakomplexovaný Adam, ktorý nezvládol vlastnú evolúciu.
Nebojme sa ho. Bráňme sa mu. Vysmejme sa mu.
Keď nabudúce stretnem Jakuba, určite mu dám prečítať tento text. Možno pochopí, ako veľmi sa mýli, keď za vlastný neúspech obviňuje ženy a učí sa ich nenávidieť. Možno ešte nie je neskoro vysvetliť mu, že za jeho strachom zo žien sa skrýva len jeho vlastná obava zo straty statusu a krehkej mužnosti.
Škoda, že takéto texty nečítali matky Ficovi a Fikimu. Možno tie čísla o mizogýnii na Slovensku nemuseli dopadnúť tak zle.