Múza je sviňa, hovorí lektorka tvorivého písania a copywriterka GABIKA MIHALIČKOVÁ, ktorá pomáha ľuďom nájsť vlastný hlas v dobe umelej inteligencie. Posúva odkaz svojej mamy – novinárky a lektorky písania, od ktorej prebrala cit pre slovo aj odvahu písať autenticky. Vyštudovaná novinárka dnes vedie kurzy, v ktorých prepája skúsenosti z médií, PR aj neziskového sektora. Prvú knihu vydala ako 20-ročná, aktuálne prichádza s druhou – Jednoducho píš, v ktorej ukazuje, čo nám bráni písať a ako tieto bloky prekonať.
Mama by bola prísna pri jednej veci
Knihu venuješ mame, ktorá dlhé roky pracovala ako novinárka a neskôr sa stala lektorkou tvorivého písania. Čo by dnes povedala na to, ako tvoríme content? Čo by sa jej páčilo a nad čím by krútila hlavou?
„Je to len môj predpoklad, ale myslím si, že by mala z dnešného sveta písania radosť. Ľudia sú odvážnejší. Viac píšu, viac skúšajú, viac sa ukazujú. A to je super.
Keď som sa prehrabávala jej skriptami a poznámkami (a tým, čo som po nej dokázala prečítať – písala príšerne 😄), našla som tam náznaky vecí, ktoré dnes voláme email marketing. A teraz si predstav – bol rok 2010 a online nástroje sa len rozbiehali. Ona už vtedy mala čuch na to, kam sa to celé bude uberať.
Z pohľadu dneška, kde je AI skôr nový normál než trend, by podľa mňa ocenila praktické veci. Napríklad to, že si vieš dať prepísať audionahrávku takmer bez chyby. Ušetrí ti to hodiny práce.
Ale zároveň si myslím, že by bola dosť prísna na jednu vec. Na to, keď ľudia prestanú písať sami za seba. Keď sa schovajú za pekne poskladané vety, ktoré síce dávajú zmysel, ale nič nehovoria.
Toto je ale stále len moja predstava. Možno si cez ňu len filtrujem vlastné názory.
Isté je jedno. Písala by.“
Hovoríš jej niekedy v duchu, ako sa menia ľudia, ktorí k tebe chodia, že chcú písať? Alebo zažívaš podobné príbehy ako ona?
„Priznám sa – pred každým kurzom mám rešpekt. Nie je to len o tom, že o písaní niečo viem. Je to hlavne o tom vedieť človeka navnímať. Vycítiť, nakoľko môžem byť priama, kde ho ešte posunúť a kde ho naopak podržať.
Potom to ale po pár chvíľach opadne. A vtedy zažívam niečo zvláštne. Taký tichý moment, keď rozumiem, prečo s kurzami začala. Vtedy mám pocit, že sme v takom zvláštnom spojení. Ja – dospelá dospeláčka, ktorá už robí niektoré veci inak ako ona. Lebo aj písanie sa zmenilo. To, čo od neho ľudia potrebujú, sa posunulo.
Ale niečo zostalo rovnaké. A práve v tých momentoch mám pocit, že sa stretávame niekde uprostred.
Zažila som veľa príbehov, ktoré sú si v niečom podobné. Napríklad podnikateľky (a aj pár podnikateľov), ktoré chceli začať písať na LinkedIne. Záležalo im na tom, aby ich texty mali úroveň. Aby dávali zmysel. Aby zneli ako ony.
A dnes ich vidím. Píšu posty, newslettery, niektoré aj knihy. A ja si vždy poviem: yes, presne pre toto to robím.
Nevediem s ňou o tom dialógy o písaní Skôr ju „volám“, keď sa strácam inde – najčastejšie v materstve. Tam ju mám teraz na linke oveľa častejšie než pri písaní 🙂 A možno práve to je pointa. Že pri písaní ju už nepotrebujem volať. Pokračujem po svojom.“
Jednoducho píš funguje
Je tvoja rada alebo skôr rozkaz 🙂 Jednoducho píš, použiteľná v každej situácii, keď sa pri písaní zasekneme alebo nemáme chuť sa pohnúť ďalej?
„Jednoduchá a krátka odpoveď by bola – áno. Máš si jednoducho sadnúť a písať. Bodka.
Lenže mám aj tú dlhšiu odpoveď.
Keď niekto povie „mám tvorivú krízu“ alebo „neprišla múza“, väčšinou ho stopnem. Múza je sviňa. Chodí s pohárom červeného vína a komentuje, že to mohlo byť lepšie vychladené.
Ale kde si naozaj myslím, že kríza existuje, je únava.
Vyčerpanie, ktoré zažívame asi všetci. Táto doba nás melie a my sa necháme mlieť. A teraz nechcem znieť ako guru mindfulnessu alebo meditácie – práve naopak. Ja som skôr typ „zakryjem to výkonom“. Idem, tlačím, robím, len aby som sa nemusela zastaviť a pozrieť sa na to, čo mi nie je príjemné.
Lenže potom to dobehne aj písanie.
Sme unavení. Nie že ideme na doraz – my už dávno jazdíme na rezerve. A niekde medzi dvanástou hodinou na kortizole si povieme, že „ok, teraz idem písať“. A sme prekvapení, že to nejde.
Možno by bolo fajn začať inde. Vyspať sa. Najesť sa. Postarať sa o seba trochu normálne. S láskou
A potom?
Sadnúť si na zadok a písať.“
Pomôž vydať knihu Jednoducho píš – tu:
Funguje to vždy?
„Neviem, či sa mi niekedy stalo, že by ma automatické písanie „sklamalo“. Úprimne – vždy pomohlo.
Jeho využitie je viacvrstvové. Úplný základ je brať ho ako rozcvičku. Vždy, keď nevieš začať písať, keď máš v hlave chaos alebo nahromadené negatívne presvedčenia, sadni si a píš. Sústreď sa len na prepojenie ruky a pera. Ideálne rukou – spomalí sa ti tým aj myslenie.
Dá sa použiť aj konkrétnejšie. Napíšeš si tému, ktorej sa chceš venovať, a začneš si k nej zaznamenávať všetko, čo ti ide hlavou. Bez filtra, bez hodnotenia.
Freewriting má v podstate jedno pravidlo – neprestávať písať počas stanoveného času. Na kurzoch dávam väčšinou 8 až 15 minút. A aj to stačí, aby sa niečo pohlo.
Najvyšší level tomu dala Julia Cameron vo svojej knihe The Artist’s Way, kde spomína tzv. ranné stránky. Každé ráno si sadneš a píšeš. Bez cieľa, bez tlaku. Moja mama to robievala roky. Ja som si to prispôsobila – písala som večer pred spaním. Pomáhalo mi to „vyložiť“ si hlavu a ísť spať pokojnejšie.
A teraz jedna realita z praxe 🙂
Mala som písať prípadovú štúdiu pre jedného B2B klienta. Téma bola technická a ja som to odkladala, ako sa len dalo. Samozrejme, začala som písať až v momente, keď deadline začal svietiť v kalendári.
Sadla som si a spustila freewriting. Najprv som si trochu ponadávala – na zadanie, na klienta, na seba (klasika). A potom prišiel ten moment, keď sa to zlomí. Zrazu vieš plynulo prejsť do normálneho textu.
Lenže.
Klienta som mala označeného v dokumente. On si ho otvoril… a videl tam aj tú frflajúcu časť 😄
Našťastie to zobral s humorom. Vysvetlila som mu proces a dodnes sa na tom smejeme.
Takže áno, freewriting funguje.
Len prosím – tie frflajúce časti si pred odoslaním vymaž 🙂.“
Bloky pri písaní nie sú zlé, je to signál
Čo sú najčastejšie bloky, kedy sa zasekneme a nevieme sa pri písaní pohnúť ďalej?
„Takto, bloky pri písaní nevnímam ako niečo zlé. Skôr ako signál, že sa v nás niečo deje. A úprimne – práve keď si ich pomenujeme, strácajú nad nami veľkú časť svojej moci.
U mňa to dlho bol a stále je perfekcionizmus. Taká tá „pani dokonalá“. Text musí byť dobrý. Ideálne výborný. Inak sa neráta. Lenže to by som nikdy nič nenapísala. Už vobec nie knihu.
vtedy si hovorím, stačí, ak to bude dosť dobré.
Veľká vec je aj strach z toho, čo si pomyslia ostatní. Toto poznám veľmi dobre. Ale raz mi kamoška povedala jednu vetu – oni si vždy niečo pomyslia. A mne to vtedy tak zvláštne uľavilo. Lebo som si uvedomila, že ja to aj tak neovplyvním.
A ak by som mala vychadzať z toho, že hovoria ľudia na kurzcoh, tak tam vidím dva typy ľudí. Jedni majú milión nápadov. Všetko chcú povedať naraz. A výsledok je, že text sa im rozsype. Tí potrebujú štruktúru a disciplínu. Často hovoira, ľudia sa v mojich textoch strácajú. Tí druhí sú presní, vecní, uprataní. Ale ich text bez šťavy. A oni majú pocit, že nie sú kreatívni. S nimi robím opak – učím ich pridávať konkrétnosť, emóciu, život.
A potom je tu klasika – nemám čas. Toto počujem na každom kurze. Lenže väčšinou to nie je o čase. Je to o tom, že písanie nemá v našom dni svoje miesto. A bez toho to nepôjde. Či chceš napísať knihu, alebo len písať pravidelne.
Keď sa na to pozriem spätne, všetky tieto bloky mám aj ja. Nič z toho som nevyriešila „raz a navždy“. Len som sa sama so sebou dohodla, že budem písať aj tak.“
Ako mení umelá inteligencia tvorbu písania? Ako ju berieš ty sama? Ako konkurenciu, nepriateľa alebo pomocníka?
„Pozorujem to a zároveň konfrontujem samu seba. Na rovinu – AI využívam denne. Pomáha mi s preklepmi (v tých som fakt príšerná), prepíše mi hlasovky, ktoré si nahrám niekde na pieskovisku, a zrazu z toho vznikne text. Takto som písala aj veľkú časť knihy Jednoducho píš.
Ignorovať ju alebo ju brať ako konkurenciu mi príde krátkozraké. Skôr sa pozerám na to, kde mi vie uľahčiť prácu – technické či rutinné veci, ktoré ma zdržujú, ale netvoria podstatu. V tomto je pre mňa jednoznačne pomocníčka.
Zároveň ale vidím aj druhú stranu. Dnes vie text napísať naozaj každý. Stačí pár viet do nástroja a máš článok, post, e-mail. Rýchle, čisté, bez preklepov. Myslíš si, že to funguje.
Lenže, takýchto textov je dnes plný internet. Dávajú zmysel, sú upratané, čitateľné, bez chýb… ale nič v tebe nezanechajú. Nič, nada. Nič v tebe neaktivizujú. A tu sa to láme.
AI ti pomôže formulovať a štruktúrovať text, ale nepomôže ti mať názor. Nepomôže ti vedieť, čo chceš povedať a prečo to chceš povedať práve ty. A práve v tom začína byť dnes rozdiel. Už nie medzi tými, ktorí vedia písať a ktorí nie, ale medzi tými, ktorí majú čo povedať, a tými, ktorí len generujú text.
Znie to možno trochu zvláštne, ale myslím si, že práve po tomto bude čoraz väčší dopyt. Po textoch, ktoré nie sú len správne, ale aj smrdia človečinou.“
Gabika Mihaličková: Jednoducho píš som poctivo napísala
Prvú knihu Život je ako… si vydala, keď si mala 20 rokov. Bola spojená s mamou, ktorá dva roky predtým zomrela na rakovinu, cim si prišla aj o druhého rodiča. Ako sa ti písala druhá kniha, keď si medzičasom sama mamou.
„Joj, keby som mohla, ešte ju píšem. Ešte by som tam pridala veci, techniky, poznatky, cvičenia… ale grafička by ma zabila 🙂 V istom momente som si musela povedať, že takto, ako to je, je to už vstrebateľné a ľudia si z toho naozaj zoberú to, čo potrebujú.
Rozdiel medzi tými knihami je veľký. Túto som naozaj poctivo napísala. Naštudovala, zažila, skúšala, prepisovala, vylepšovala. Je to celé moje – od prvej myšlienky až po poslednú vetu.
Život je ako… je iný typ knihy. Je to zbierka analógií a textov, ktoré písali ľudia na maminých kurzoch, doplnená o listy na rozlúčku. Moja práca bola skôr editorská – vyskladať to, aby to držalo pokope, upraviť niektoré texty, aby v knižnej podobe lepšie fungovali, a napísať jeden list odo mňa.
Knihu Jednoducho píš! som si odmakala. Písala som ju popri malej dcére, často cez víkendy, keď som sa „odpojila“ a išla písať. Musela som byť efektívna, lebo času nebolo veľa. Po nociach som ju nepísala – spánok si jednoducho nedám zobrať 🙂.“
Vyštudovala si novinárčinu, aj si písala veľmi dobré texty pre našu redakciu Ženy v meste. Ale prešla si od novinárčiny k tvorivému písaniu ako mama. Prečo?
„Skúsenosť v Ženách v meste si nesmierne vážim. Dala mi slobodu, ty si ma v mnohom vycepovala a otvorila mi dvere k veciam, ku ktorým by som sa inde asi nedostala. Napríklad robiť rozhovor s Zuzana Čaputová počas jej kampane, ešte predtým, než sa stala prezidentkou – to je niečo, čo sa ti nestane len tak.
Odpoveď na tvoju otázku, prečo, je jednoduchá – dlho som sa hľadala. A úprimne, chvíľu som s tým aj bojovala. Mala som pocit, že by som mala vedieť byť „usadená“ na jednom mieste, vydržať tam roky a pekne si tam šúchať nohami. Lenže mne to takto nikdy nefungovalo.
Zo Žien v meste som neodchádzala s tým, že idem robiť kurzy písania. Skôr som skúšala. Prešla som si PR agentúrou, robila copywriting na voľnej nohe, zastrešovala komunikáciu pre neziskovky. A práve toto obdobie ma brutálne vycepovalo.
Dostala som sa k predajným textom a k témam, ktoré som si musela najprv poriadne naštudovať, aby som o nich vedela písať. Naučila som sa rozmýšľať nad textom inak – nielen aby bol pekný, ale aby aj fungoval.
Popri tom všetkom sa ale čoraz viac začalo ukazovať niečo iné. Že ma prirodzene ťahá k tomu učiť ľudí písať. Najprv nenápadne, potom čoraz viac. Až z toho vznikli kurzy.
Dnes to vidím tak, že každá tá skúsenosť mala zmysel. Práve vďaka tomu, že som neostala na jednom mieste, viem prepájať novinárčinu, biznis aj pohľad z neziskového sektora. A možno práve to je moja cesta – nebyť len v jednej škatuľke, ale brať si z každej niečo a skladať si to po svojom.“