Nová alej stromov na Ulici Matice slovenskej v blízkosti námestia v Prievidzi pripomína od júla 2025 sedem osobností spätých s mestom. Je medzi nimi aj Anna Kardošová.
Prievidza, rok 1771. Ženy ešte nemohli voliť, nemali právo rozhodovať o meste, ani sa ozvať proti vrchnosti. A predsa sa v srdci Hornej Nitry stalo niečo, čo otriaslo panstvom. Stovky žien, vedené odvážnou Annou Kardošovou, sa postavili na odpor. Nie potichu, tajne – ale verejne, hrdinsky a nahlas. Chceli spravodlivosť a ich jedinou zbra§ou bola jednota, odvaha a ženská odhodlanosť.
Kto bola Anna Kardošová
O Anne sa nezachovali dlhé memoáre. Nebola šľachtičnou, ani mecenáškou. Bola to obyčajná žena z Prievidze – matka, susedka, gazdiná. No v čase, keď sa ľuďom krivdilo, neváhala.
Na jar 1771 bolo napätie v Prievidzi na prasknutie. Mesto sa vtedy po niekoľkých storočiach stala opäť obyčajnou poddanskou dedinou, miestni prišli nielen o meštiansku slobodu, ale o akýkoľvek mestský majetok, ktoré si v novom postavení mohlo bojnické panstvo osvojiť. A oni chceli všetko – mlyn, pivovar, zisky z predaja vína a pálenky i zisky z trhov a jarmokov.
Nespravodlivo odoberaný majetok rozhneval hlavne ženy v Prievidzi. A bola to práve Anna Kardošová, kto zjednotil desiatky žien v meste. Spolu vytvorili „ženský štáb“, v ktorom každá mala svoju úlohu: agitátorky, desiatničky, hvízdačka, dokonca aj „kapitánky“ – medzi nimi ženy ako Rybková, Zvončárová či Porubská.
Ženy sa vyzbrojili a bránili mesto
Ženy sa vyzbrojili dlhými palicami, lopatami, sekerami a iným domácim náradím a z mesta vyhnali každého panského úradníka. Pivovar a mlyn ubránili, obilie si rozdelili medzi seba a časť darovali aj miestnej chudobe.
Chvíľkový ženský vzdor nakoniec prerástol do organizovaného odboja. K vzbúreným Prievidžankám sa neskôr pridali aj odvážne ženy z Malej a Veľkej Lehôtky.
Unikátna na tejto vzbure bola práve veľká odvaha a vojenská organizovanosť žien a takmer úplná neúčasť mužov. Prievidzskí muži sa totiž do bojov skoro vôbec nezapájali.
Všetko vyvrcholilo na Veľkonočný pondelok – 1. apríla. V ten deň sa ulice naplnili lampiónmi. Ženy niesli lopaty s nápismi ako „Ježiš, Mária, Jozef“ a „Mária Terézia“. Niektoré plakali, iné kričali:
Odkazovali tým priamo panovníčke – cisárovnej Márii Terézii, v ktorú ešte verili. V ich očiach mala byť ona zárukou spravodlivosti. No cisárske úrady ostali hluché.
Viac ako mesiac ovládali mesto
Anna Kardošová a jej ženy ovládli Prievidzu na viac ako mesiac, no i tak ju napokon neubránili. Osudnou im bola ich posledná akcia 22. apríla 1771. Do mesta poslalo panstvo vojakov, strelcov aj žoldnierov z Koša. Protest žien bol násilne potlačený. Mnohé utiekli. Niektoré sa skrývali v pivniciach. A Anna?
Zatkli ju, keď sa pokúšala utiecť. Bola zranená, zbitá, palicovaná. Stála opretá o stĺp, ktorého obdĺžnikový tvar sa dodnes zachoval – v areáli bývalého výskumného ústavu v Bojniciach.
Každý, kto sa vzbury zúčastnil dostal trest. Väčšinou išlo o telesné tresty. Podľa rozsudku mali buričky dostať 30-60 úderov korbáčom.
Keď Mária Terézia počula o smutnom osude prievidzských žien, zmenila názor. Uznala, že slobodné kráľovské mesto sa len tak nemôže stať znova poddanskou dedinou. Rozhodla teda, že bude spísaná dohoda, v ktorej budú zohľadnené požiadavky oboch strán.
Oficiálna 10-bodová zmluva bola spísaná a prijatá v roku 1774. Vzbura odvážnych prievidzských žien síce neskončila ich výhrou, no určite mala svoj zmysel. Pre mesto napokon vybojovala oveľa lepšie postavenie a do našich dejín sa zapísala ako unikát.
Anna Kardošová nevyhrala vojnu. Ale zanechala stopu. Spolu s desiatkami ďalších žien ukázala, že aj tie najobyčajnejšie ženy môžu urobiť neobyčajné veci. Ich protest sa zapísal do dejín ako jediná známa ženská vzbura v histórii Prievidze.
Autor: Miriam Zsilleová
