Cyklický disbalans
Horšie je, keď sa zastavím sama, keď môj osobný zotrvačník zablokuje zle pochopená poznámka, rázny mailový odkaz alebo dožerava vytočený Ktosi, komu v autobuse nechtiac stúpim na otlak, čo má na nohe, no v skutočnosti mu pravdepodobne prerastá až do duše. V takých chvíľach, hodinách, dňoch mám pocit, že som úplne zbytočná, neužitočná, neschopná, že neviem nikomu poskytnúť sviežu radu do života či povedať vtip, aby sa zasmial a na chvíľu zabudol na problémy.
Redakcia Žien v meste · 6. júla 2018 · 2 min čítania
Posledný rok, asi odvtedy si to uvedomujem, stačí minimálny citový prejav, obraz, vnem a náhle sa mi zovrie hrdlo a oči mi zalejú slzy. Nuž áno, hormonálny disbalans, poviem si. Alebo možno rokmi získané skúsenosti, vďaka ktorým viem, že prejavy lásky, radosti zo života, spolupatričnosti nie sú samozrejmosťou.
Zacyklená v cykle stereotypov si ich neuvedomujem, každý deň od rána, keď vyskočím z postele, šliapem v minimálne sa meniacom rytme, až do noci, keď opäť končím tam, odkiaľ na druhý deň vyštartujem. Je v tom určitý pocit bezpečnosti, lebo to, že fungujem je dôkazom, že sa nič nedeje – ani zaujímavé, bombastické, svetoborné, ale našťastie, ani nič zlé, čo by ma v tom kolobehu zastavilo.
Prečítajte si
Som na dovolenke, nebudem nadávať…
Horšie je, keď sa zastavím sama, keď môj osobný zotrvačník zablokuje zle pochopená poznámka, rázny mailový odkaz alebo dožerava vytočený Ktosi, komu v autobuse nechtiac stúpim na otlak, čo má na nohe, no v skutočnosti mu pravdepodobne prerastá až do duše. V takých chvíľach, hodinách, dňoch mám pocit, že som úplne zbytočná, neužitočná, neschopná, že neviem nikomu poskytnúť sviežu radu do života či povedať vtip, aby sa zasmial a na chvíľu zabudol na problémy.
V takéto hodiny a dni nemusím zaťahovať rolety, pretože ešte aj ten mesiac a pouličná lampa, čo mi svietia do postele či obedňajšie slnko sú čierne. Polievam sa slzami, z čoho ešte viac chradnem. Nekomunikujem. Alebo vrčím. Pochybujem o všetkom a o všetkých. A potom, v jednej chvíli príde mail: „Neblázni, milujem ťa, potrebujem ťa. Na ostatné sa vykašli, ostatné nie je dôležité.“
A zase plačem, slzami polievam už nielen seba, ale aj klávesnicu. Oslepená tým náhlym svetlom odkazu, tápem a hľadám únikový východ, čo ma dovedie k vďačnosti. K bodu, keď si pri plnom vedomí, z celého srdca a pľúc a svalov a kostí opäť raz uvedomím, že prejavy lásky, radosti zo života, spolupatričnosti nie sú samozrejmosťou, ale darom vykúpeným skúsenosťami. Dobrými aj horšími. Dofrasa, už zase tie slzy…
Prečítajte si
Veci okolo nás sa nedejú len tak
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026