Eliška Junková bola najrýchlejšou ženou na svete, stala sa kráľovnou volantu

Eliška Junková bola pred storočím najrýchlejšou ženou na svete. Kraľovala automobilovým pretekom do roku 1928 a bola prvou ženou, ktorá uspela v tomto dovtedy čisto mužskom športe. Od narodenia českej kráľovnej volantu, ako Elišku Junkovú nazývali, uplynie v pondelok 16. novembra 120 rokov.

Eliška Junková sa narodila ako Alžběta Pospíšilová 16. novembra 1900 v Olomouci. Vyrastala v početnej rodine zámočníckeho majstra a od detstva sa zaujímala o cestovanie a cudzie jazyky. Čoskoro sa naučila po nemecky, francúzsky, po anglicky a po taliansky.

Ako jedna z prvých žien urobila autoškolu

Už ako 16-ročná pracovala v pobočke Pražskej úverovej banky v Olomouci a tu spoznala svojho budúceho manžela, ktorý bol jej šéfom, hoci bol iba o šesť rokov starší. Keď Vincenc (alebo tiež Čeněk) Junek otváral novú pobočku banky v Brne, zobral si Alžbětu so sebou. Okrem práce v Brne študovala hudbu u  skladateľa Leoša Janáčka, ktorý vyzdvihoval jej hudobné nadanie.

Eliška Junková.  Foto – wikipedia.org

Na sklonku 1. svetovej vojny Alžběta strávila istý čas v Paríži, aby sa zdokonalila vo francúzštine. V tom čase prišiel na parížsky autosalón aj Čeněk Junek, ktorého sem priviedol záujem o autá a aj automobilové preteky. Čoskoro motoristickej vášni – a špeciálne vtedy populárnym autám značky Bugatti – prepadla aj Alžběta.

Ako jedna z prvých žien v Prahe úspešne absolvovala autoškolu. Keď  sa 24. júla 1922 vydala za svojho snúbenca, zmenila si nielen priezvisko ale krstné meno – keďže v zahraničí ju nazývali Elisabeth či Elisa. Z Alžběty Pospíšilovej sa stala Eliška Junková. Medzi jej prvými mali byť preteky na trati Mariánské Lázně – Karlovy Vary, na ktoré sa manželia Junkovci pripravovali v rámci netradičnej služobnej cesty, no napokon Čeněk Junek pri skúšobnej jazde havaroval so svojím Mercedesom a auto poškodil. To bola príležitosť, aby si manželia Junkovci kúpili vysnené vozidlo Bugatti T30 a prerobili ho na pretekársky model.

Najprv spolujazdkyňa, potom prvá ženská víťazka

Už v apríli 1923 debutovala Eliška Junková na pretekoch ako spolujazdkyňa svojho muža. V septembri 1924 už vyhrala svoje prvé veľké preteky na trati Lochotín (dnes časť Plzne) – Třemošná. Úspech na svojej „bugatke“ dosiahla aj v ďalšom roku v kategórii cestovných automobilov na pretekoch Zbraslav-Jíloviště, kde jej manžel zvíťazil v kategórii pretekárskych vozov.

Po ďalšom úspešnom roku 1925 prevzala Eliška Junková po svojom mužovi pretekárske auto Bugatti T35 a 9. mája 1926 nielenže zvíťazila na trati Zbraslav – Jíloviště, ale dosiahla najrýchlejší čas. Stala sa prvou ženou, ktorá zvíťazila v medzinárodných pretekoch. Umiestnila sa ako druhá v pretekoch do vrchu v Klausenpasse vo Švajčiarsku a suverénne vyhrala Grand Prix Nemecka v Nürburgringu.

Eliška Junková po návratu z Targa Florio 1928 do Prahy.  Foto – wikipedia.org

Elišku Junkovú si obľúbil samotný Ettore Bugatti a prehovoril ju, aby sa zúčastnila na v tom čase najnáročnejších pretekoch na Sicílii. Trať pozostávajúcu z piatich okruhov – pričom jeden okruh mal 108 km, 1500 zákrut a prevýšenie 1000 metrov – absolvovala Junková dva razy. V roku 1928 jej víťazstvo uniklo a pre defekt skončila až piata, no napriek tomu si získala medzinárodný obdiv a popularitu ako prvá žena, ktorá preteky absolvovala.

Manžel sa pri pretekoch zabil

Na vrchole slávy postihla Elišku Junkovú tragédia – v nemeckom Nürburgringu jej manžel dostal šmyk a pri havárii prišiel o život, keďže nemal prilbu (bola už objednaná, ale do pretekov nestihla doraziť). Junková sa rozhodla, že nebude už nikdy jazdiť ako pretekárka. Odcestovala na Srí Lanku (vtedy Cejlón) propagovať značku Bugatti. Ako členka Československého automobilového klubu pre Moravu a Sliezsko sa podieľala na vybudovaní Masarykovho okruhu v Brne. Pracovala pre Baťu a práve ona v 30. rokoch 20. storočia vymyslela značku pneumatík Barum ako skratku mien Baťa, Rubena, Matador.

Dom v Prahe, kde bývala Eliška Junková.  Foto – wikipedia.org

Tomuto priemyselnému odvetviu ostala verná až do dôchodku, pracovala tiež na ministerstve chemického priemyslu. Po 2. svetovej vojne sa vydala za motoristického novinára Ladislava Khása a  písala motoristické články. V roku 1972 jej vyšla spomienková kniha Má vzpomínka je Bugatti. Ešte v roku 1991 odletela Eliška Junková do USA na zraz priaznivcov značky Bugatti. V novembri 1993 založila Nadačný fond Elišky Junkové s cieľom popularizovať históriu motorizmu.

Eliška Junková-Khásová zomrela 5. januára 1994. Jej meno nesú automobilové preteky v Novom Bydžove (Memoriál Elišky Junkové). V roku 2019 získala Eliška Junková in memoriam medailu prezidenta republiky za zásluhy.