Nie je to tak dávno, čo som jazdila bez navigácie.
Viedla som oddelenie ľudských zdrojov jednej medzinárodnej spoločnosti, ktorá mala pobočky po celom Slovensku. Veľká firma, kde sa dalo zažiť ozajstné čaro korporátu.
Napríklad open officu.
Tam som sa naučila vypnúť zvuk okolia. Sústrediť sa iba na to, čo robím. Taká trochu mužská lahôdka. Udržiavam si ju dodnes, aj keď v korporáte nepracujem už dobrých pätnásť rokov.
Paradoxne vytáča najviac mužského člena našej domácnosti. Často ma musí osloviť niekoľkokrát za sebou a reagujem až na zvýšený a podráždený hlas „Luciaaaa!“
Open office má jednoducho svoje kúzlo!
Okrem neho, stresu, nemožnosti odísť z práce skôr ako po desiatich hodinách (nie som predsa žiadny dochádzkový anarchista!) bola malá súčasť mojej práce aj cestovanie po Slovensku.
Činnosť trochu potrebná a tak trochu dobrovoľná. Vedela som totiž veľmi dobre, že ľudia z prevádzok nemajú radi rozhodnutia nás, perohryzkov z centrály. Preto som sa snažila byť k nim bližšie a pochopiť ich.
Netuším, nakoľko sa mi to podarilo a či vôbec.
Slovensko som vtedy obišla bez navigácie!
Dnes sa za to fakt obdivujem.
Bez navigácie sa už predsa nechodí nikam!
Pamätám si iba, že som si v mape dopredu pozrela smer, ktorým sa mám uberať. Cestou som sa orientovala podľa tabúľ na diaľnici a na cestách prvej triedy.
Nájsť prevádzku vo Svidníku nebol až taký veľký problém. Náročnejšie to bolo v takých Košiciach.
Dôležité však bolo, že som vedela štvrť, napríklad Sídlisko KVP a ulicu, kde by sa pobočka mala nachádzať.
Takže som z času na čas auto pristavila na krajnici a odchytila okoloidúceho chodca, ktorý mi cestu poradil.
Niekedy sme sa na seba aj usmiali.
Viete si predstaviť bez gúgl máp napríklad dovolenku?
Dnes predsa chodíte po Rodose s mobilom v ruke a správate sa ako gúgl autíčko. Okolie vnímate iba sčasti, ale meriate dĺžku ulice a počet krokov.
A určite si na internete pozriete, z ktorého roku pochádza stredoveký mohutný hrad na konci ulice Rytierov, na čo slúžil, čo sa v ňom nachádza a koľko návšteva múzea stojí.
Nemusíte nikoho pristavovať na krajnici a ani tam, v podstate, chodiť.
Gúgl vie predsa všetko!
Dokonca sú mapy šibalsky prepojené aj s inými aplikáciami.
Napríklad s takým wocapom.
Takže, ak si časť rodiny sadne do reštaurácie a tá druhá ešte stále meria ulice starého mesta, nevzniká žiadny problém. Členovia, ktorí už sedia v reštaurácii, jednoducho pošlú ostatným „špendlík“ so svojou polohou.
A tadá! Navigácia ich dá pekne dokopy.
Ideálne je, ak si na internete ešte aj zistili, že reštaurácia má hodnotenie 4 z piatich hviezdičiek.
Celá obedová záležitosť by sa bez internetu pravdepodobne odohrávala úplne inak.
Rodina by brázdila ulice mesta.
Otec by v ruke držal papierovú mapku, ktorú vyfasoval v informačnom centre. Bol by v ňom osobne a radil by sa s ľudskou bytosťou z mäsa a kostí. Tá by hrubou modrou fixkou označila miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.
Postupne, ako by ubiehal deň, by prichádzala únava a hlad. Začali by hľadať miesto, kde by sa najedli. Pozerali by sa vpravo a vľavo, či im niečo lákavé cinkne do nosa.
Pri výbere reštaurácie by sa štyrikrát pohádali a rodičia dvakrát rozviedli. Každý predsa chce jesť niečo iné.
Deti by kričali, že chcú hranolky.
Žena by hundrala. Že tam sa jej to nepozdáva, tam je zase čudný čašník, a že ona ani vlastne nevie, či je ešte hladná.
Unavený a hladný chlap by nakoniec ukázal na jeden z hrubých fixkových krúžkov na mapke a rozhodným hlasom zavelil:
„Sem!“
Pri jedle by šteklili svoje chuťové poháriky a jedlo priebežne komentovali. Mali by dobrú náladu z plniacich sa žalúdkov a veselej konverzácie.
Ich chute by neovplyvňovali žiadni predošlí stravníci z gúglu.
Na základe vlastnej skúsenosti by zhodnotili, že kurací špíz suflaki je fakt suchý, lebo by si predtým na internetových hodnoteniach neprečítali, že nie je.
Môj muž našťastie občas na dovolenkách navigáciu ignoruje.
Rád fotí, a tak musí poriadne preskúmať okolie.
Občas len vykríkne a ukáže prstom:
„Ideme tam!“
(Toto robí aj v aute!)
A niekedy jednoducho zmizne. Zrazu ho niet.
(V aute nie!)
Vtedy viem, že musím ostať stáť na mieste, na ktorom ma opustil.
(Pozor, toto neplatí vo vzťahoch! Vtedy je vhodné pohnúť sa čo najrýchlejšie z miesta.)
Čakám, kým sa objaví s mobilom plným fotiek malebných zákutí. Niekedy prinesie aj tip na dobrú reštauráciu.
Do tej sa však na druhý deň už musíme vrátiť pomocou gúgl máp.
A ak máme na dovolenke aj partiu, pošleme im cez wocap „špendlík“, aby sa k nám pridali.
Najnovšie sa snaží gúglu prejsť cez rozum umelá inteligencia. Tvári sa, že je múdrejšia a že má viac fanúšikov.
Ja sa len obávam, že všetky tieto vymoženosti prejdú raz cez rozum aj nám.
A úplne z nich osprostieme.
Veď sa bez nich už ani nenajeme!
Chcete čítať viac od Lucie Ábelovej? Prihláste sa na odber dobrej nálady
Lucia Ábelová je päťdesiatnička, ktorá žije vo vyše tridsaťročnom šťastnom vzťahu so svojim manželom. Podniká, užíva si rodinu a šport, ignoruje svoj vek a niekedy aj sociálny filter. Postoje, rodina, vzťahy, pohyb a cestovanie sú ingrediencie jej článkov, okorenené trochou sarkazmu, kritiky a vôle nájsť niečo pozitíve.