
Etiketa pre mnohých predstavuje presný opak neokrôchanosti, s ktorou sa dennodenne stretávame. Nedostatok slušnosti a základnej zdvorilosti je v dnešnej spoločnosti taký markantný, že slušní ľudia sú z neho jednoducho unavení, hovorí v rozhovore pre Ženy v meste certifikovaná koučka etikety PhDr. Mgr. Lucia Sandrin Breznayová známa ako Madam Etiketa.
Na webovej stránke máte motto: „Ľudia bez znalosti etikety, ale s dobrými spôsobmi, sú úctiví. Ľudia so znalosťou etikety, ale bez dobrých spôsobov, sú snobi.“ Ako ste k tomuto pohľadu dospeli?
“K tomuto poznaniu som prišla na základe vlastnej skúsenosti. Počas štúdia Pre-MBA na univerzite v San Diegu som bývala vo veľmi bohatej štvrti a pracovala som ako opatrovateľka detí pre zámožnú americkú rodinu.
Moji zamestnávatelia síce žili v luxusnej štvrti a mali veľa peňazí, ale nepatrili medzi tých najbohatších. Jeden z najbohatších pánov z tejto top komunity, s ktorým som sa aj často stretávala, chodil v roztrhanom tričku a obnosených nohaviciach. A predsa ma vždy oslovil s úctou: „Hello, Miss Lucy. How are you, Miss Lucy?“
Naopak, moji šéfovia, ktorí mali dokonalé spôsoby stolovania na európsky spôsob, sa ku mne správali úplne inak. Pre nich som bola len Lucy, ich tón bol vždy povýšenecký, niekedy až urážlivý. Dokonca sa stávalo, že keď išli do reštaurácie, priniesli mi domov zvyšky zo svojho jedla, nie jedlo, ktoré by mi objednali, ale skutočne len zvyšky zo svojho taniera.
Pochopila som, že peniaze ani vzdelanie z človeka nerobia dámu či gentlemana. Robí ich z neho vnútorná kultúrnosť, slušnosť a úcta k druhým. Preto vždy hovorím, že slušnosť a úcta sú viac ako etiketa. Etiketa vás naučí, ako sa správať, ale slušnosť a úcta vás naučia, prečo sa správať správne.”
Etiketa je vyšší stupeň slušnosti, hovorí Madam Etiketa
Prečo by sme teda mali ovládať etiketu?
“Pretože etiketa vám umožňuje dosiahnuť vyšší stupeň slušnosti. Ak dobre poznáte pravidlá etikety, môžete sa pri rôznych spoločenských či pracovných príležitostiach sústrediť na to podstatné, na ľudí, na konverzáciu s nimi a prirodzenú interakciu.
Napríklad, na pracovnej večeri sa nebudete musieť stresovať otázkami typu: „Na čo slúži táto vidlička?“ alebo „Ako mám správne používať obrúsok?“… Budete to vedieť automaticky a svoju pozornosť budete môcť venovať rozhovoru a budovaniu vzťahov.
Podobne je to aj pri spoločenských udalostiach s určeným dress code. Ak ho poznáte a dodržíte ho, ukazujete tým rešpekt voči prostrediu, hostiteľom, ale aj ostatným hosťom. Ľudia si to všimnú, a ak niekto pravidlá nerešpektuje, podvedome si udržujú odstup a nebudú s ním nadväzovať rozhovor.
To isté platí pri zoznamovaní. Je slušné predstaviť sa, no zároveň by ste mali poznať aj správny postup, teda, kto koho predstavuje, v akom poradí a akou formou.
Etiketa teda nie je o strojenosti, ale o istote. Pomáha vám cítiť sa v spoločenských aj pracovných situáciách sebavedome, prirodzene a bez zbytočného stresu.

Opäť jeden príklad z môjho života. Nedávno som bola s manželom na biznis večeri. Pri stole nás sedelo asi desať, väčšinou páry. Medzi nami bola jedna dáma, ktorá bola doslova nádherne oblečená. Od hlavy po päty v značkovom oblečení, dokonale nalíčená, upravená, pôsobila veľmi reprezentatívne. Lenže jej prejav sa vôbec nezlučoval s tým, ako fantasticky vyzerala. Ani jej stolovanie nezodpovedalo elegancii, ktorú by mohla vyžarovať. Napríklad mala malú kabelku Hermès, no bez váhania si ju položila priamo na stôl, hoci vedľa nej mala pripravenú malú taburetku určenú práve na kabelky. To narušilo celkový dojem. Jej vystupovanie zrazu pôsobilo nevyvážene – vizuálne dokonalé, ale obsahovo prázdne. V istom momente som sa pristihla, že sa už nesústredím na to, čo hovorí, ale ako to hovorí – aké slová používa, akým tónom rozpráva. A zrazu som pred sebou nevidela dámu, ktorá má okolo štyridsať rokov a prirodzený pôvab zrelosti, ale len ženu, ktorá sa snaží pôsobiť ako dáma, ale bez grácie.
A práve v tom spočíva skutočný význam etikety. Nie je to len o tom, čo máte na sebe alebo ako držíte príbor, pravá elegancia nevychádza zo značiek, ale z kultúrnosti a slušnosti.”
Už ako dieťa ma očarila kráľovská rodina
Etikete sa venujete od štrnástich rokov. Čo bolo tým impulzom, ktorý vo vás prebudil záujem o dobré spôsoby a spoločenské správanie?
“Úplne prvým impulzom bola návšteva malej výstavy v prvej triede ZŠ v Rožňave s pani učiteľkou Beličákovou, ktorá nás zobrala pozrieť sa na výstavu stolovania. Bolo tam prestretých len pár stolov, asi iba päť, a mňa to všetko „krásno” úplne očarilo. OK, bol tam stôl pre deti, na ktorom bola kytica kvetov vyrobená z celofánu a lentiliek, takže ten za mňa určite vyhral.
Ďalším podnetom bola určite aj moja vášeň pre britskú kráľovskú rodinu. Zdá sa mi, že bol február alebo marec roku 1990, keď som v časopise Život našla článok o britskej kráľovnej a jej rodine. Pre 9-ročné dieťa, ktoré vyrastalo medzi kaštieľom v Betliari a hradom Krásna Hôrka, fakt, že princezné a kráľovné ešte existujú, bol magický objav! A všetky články o britskej kráľovskej rodine som doslova hltala. Pamätám sa aj na to, ako v televízii dávali Trooping The Colour, ktoré komentoval pán Buček, a skutočnosť, že nepoznal mená členov kráľovskej rodiny a ich tituly, alebo si ich zamieňal, ma dosť hnevalo.
A môj záujem o etiketu ako takú bola v podstate jedna veľká náhoda súvisiaca s kráľovskou rodinou. V auguste 1994 som bola druhýkrát v Londýne, kde som opäť navštívila Buckinghamský palác (otvorili ho pre verejnosť v auguste 1993), Kensingtonský palác (tam bývala Diana) a aj hrad Windsor (víkendové sídlo kráľovnej). A počas tých 5 dní som prešla množstvo kníhkupectiev, pretože pre mňa, ako veľkej obdivovateľke britskej kráľovskej rodiny, boli knihy priamo v angličtine dôležité. V tom období ich na našom „česko-slovenskom” trhu až tak veľa nebolo. A v jednom z tých londýnskych kníhkupectiev na mieste, kde som našla kroniku kráľovskej rodiny, bola položená aj kniha o etikete. Prelistovala som si ju a bola som ňou doslova očarená. Niekto tam tú knihu len tak položil, alebo bol možno pohodlný, aby ju vrátil na miesto, a mne tým svojim „nedostatkom” dobrých spôsobov priniesol do života ďalšiu vášeň, teda okrem kráľovskej rodiny… Pamätám sa aj na to, ako som po návrate domov hľadala v našich kníhkupectvách knihy o etikete v slovenčine alebo češtine a podarilo sa mi nájsť – až jednu, a bol to preklad jednej renomovanej nemeckej knihy.”
Pamätáte si, ako reagovalo vaše okolie, keď ste ako tínedžerka začali hovoriť o etikete?
“Myslím si, že to pre nich bolo úplne prirodzené. Keďže som už predtým bola známa tým, že sa zaujímam o britskú kráľovskú rodinu, zapadlo to do môjho „puzzle“ celkom automaticky.
Musím však priznať, že kým moje spolužiačky „fičali“ na Take That alebo Spice Girls, ja som fičala na kronike britskej kráľovskej rodiny a na knihách o etikete.”
Madam Etiketa sa učila od najlepších
V roku 2021 ste začali študovať etiketu s Williamom Hansonom a Mykou Meier v prestížnej škole The English Manner. Čo bolo pre vás na tomto štúdiu najinšpiratívnejšie?
Učila som sa od tých najlepších. Je to podobné, ako keď niekto študuje na Harvard Law School alebo na Oxfordskej univerzite, a vie, že dostane to najlepšie možné vzdelanie.
V mojom prípade to bolo presne tak. Samozrejme, tomu zodpovedala aj cena za oba stupne. Určite by som našla ľudí, ktorí by mi povedali, že takú sumu by za štúdium etikety nikdy nedali. Ale ja som sa učila od tých najlepších, a to bolo pre mňa prvoradé.
Oba semestre ste ukončili s vyznamenaním – čo podľa vás rozhoduje o tom, kto sa stane naozaj „profesionálom v etikete“?
“Profesionál etikety – to je otázka za milión. Mnohí si totiž myslia, že majú jasnú predstavu o tom, kto profesionálom etikety je, no často ide o veľmi skreslený obraz.
Pre niektorých stačí, že má niekto sto tisíc followerov na Instagrame, a už ho považujú za odborníka na etiketu. To je však veľký omyl, pretože v mnohých príspevkoch na IG ohľadom etikety sú chyby. Profesionálom etikety nie je ten, kto má veľa sledovateľov alebo vytvára dojem odbornosti na sociálnych sieťach.
Rovnako zavádzajúce je, keď sa niekto označí za „Certified Etiquette Coach“, teda certifikovaného kouča etikety, no už neuvádza, aký certifikát má a od koho ho získal. Pre mňa osobne absolvovanie dvojdňového kurzu etikety u niekoho, kto má vo svojich knihách nepresnosti, nie je prejavom profesionality.
Ak sa bavíme o profesionáloch, musíme si jasne povedať, čo je základom tejto profesionality – vzdelanie z medzinárodne uznávanej inštitúcie.
Ja mám, napríklad, vo svojich obchodných podmienkach pri kurze Signature Masterclass jasne uvedené, že tento kurz nie je určený na to, aby jeho absolventi mohli ďalej učiť etiketu. Je zameraný na získanie základných a dôležitých poznatkov v oblasti spoločenskej etikety, ale „etiketového kouča“ z vás neurobí.
Byť koučom etikety si vyžaduje čas, skúsenosti a hlboké vedomosti. Nie je to o prečítaní jednej a tej istej knihy napísanej na desať rôznych spôsobov s tými istými chybami. Byť koučom etikety znamená vedieť okamžite reagovať na otázky, mať široký prehľad a rozumieť aj historickým súvislostiam a kultúrnym rozdielom v rôznych krajinách.”
Etiketa nie je protokol
V Bruseli ste absolvovali protocol training s Protocolbureau. V čom sa líši etiketa od protokolu a ako tieto dve oblasti spolupracujú?
“Ako prvé musím povedať, že by som nikdy nerobila protokolistku. Je to nesmierne nudné, stále to isté dokola. Etiketa je oproti tomu živá, vyvíja sa v čase, priestore aj v kontexte. V etikete vidno dynamiku. V protokole táto dynamika v podstate chýba, pretože protokol sa riadi precedensom, teda tým, kto je najdôležitejší. Etiketa sa naopak prispôsobuje dobe, spoločnosti a situáciám.
Certifikát z protokolu som si urobila najmä preto, aby som si bola istá sama sebou v určitých otázkach a aby som mala pevný základ aj v tejto oblasti. Úprimne, tento certifikát mi zároveň potvrdil, že slovenský protokol , či už ten vládny, prezidentský alebo parlamentný robí množstvo chýb. A hlavne, našim protokolistom chýba zmysel pre detail.
Ako sa teda etiketa a protokol prelínajú?
Rada to vysvetľujem na príklade pohrebu Jej Veličenstva kráľovnej Alžbety II.
Protokol určoval, kto kedy vstúpi do Westminster Abbey a kto kde bude sedieť. Etiketa však určovala dress code – teda ako sa majú hostia obliecť, ako majú sedieť, stáť či kráčať.
Protokol teda určuje poradie a význam, etiketa zas určuje správanie a kultúrny prejav.
Etiketa a protokol spolu úzko súvisia, no nie sú to isté. Etiketa je o každodennom správaní – o slušnosti, ohľaduplnosti, kultúrnosti. Určuje, ako sa správame v bežných aj formálnych situáciách, ako komunikujeme, obliekame sa či stolujeme a prispôsobuje sa dobe aj prostrediu.
Naopak, protokol je formálna disciplína, ktorá sa týka najmä oficiálnych udalostí, a to štátnych návštev, ceremoniálov, diplomatických stretnutí či významných spoločenských podujatí. Riadi sa pevne stanovenými pravidlami, poradiami a precedensmi.
Zjednodušene povedané – protokol určuje, kto kde a kedy stojí, kým etiketa určuje, ako sa tam správa. Protokol vytvára rámec, etiketa mu dáva kultivovanú formu.”

Kurzy Madam Etiketa na Slovensku
Spomínali ste, že vás prekvapil záujem o kurzy etikety na Slovensku. Čím si to vysvetľujete?
“Myslím si, že etiketa pre mnohých predstavuje presný opak neokrôchanosti, s ktorou sa dennodenne stretávame.
Nedostatok slušnosti a základnej zdvorilosti je v dnešnej spoločnosti taký markantný, že slušní ľudia sú z neho jednoducho unavení.
Mnohí sa preto chcú „samovzdelávať“ v oblasti etikety, a aj preto inklinujú k môjmu profilu a mojim prednáškam.
Na mojom slovenskom Instagrame @madametiketa mám takmer 21-tisíc sledovateľov, z ktorých ani jeden nebol kúpený.
Myslím si, že to jasne ukazuje, že záujem o etiketu tu určite je.
A musím povedať, že otázka „Aké knihy z oblasti etikety mi viete odporučiť?” patrí medzi tie, ktoré dostávam najčastejšie.”
Na vašom kurze sme boli samé ženy, robíte etiketu aj pre mužov?
“To bol Masterclass Elegantnej dámy, ktorý je určený predovšetkým pre dámy. Na mojich Signature Masterclass však mávam aj pánov, len oni sa väčšinou neradi fotia. Zvyknú skôr fotiť svoje polovičky so mnou, takže môže vzniknúť dojem, že tam žiadni páni nie sú.
Od roku 2026 však rozbieham nový Masterclass pre džentlmenov. Nebude, samozrejme, určený len pre pánov, pozvané sú aj dámy, ktoré môžu prísť so svojimi synmi alebo partnermi.
Spoločne sa dozvedia všetky radosti aj úskalia, na ktoré by si páni z hľadiska etikety mali dávať pozor. A, samozrejme, mám aj špeciálny kurz pre páry, ktorý je zameraný párovú etiketu v spoločenskom kontexte, a nie na psychológiu páru v ich každodennom súžití.”
Muži si s etiketou hlavu nelámu
Dá sa povedať, kto robí viac prehreškov voči etikete – ženy alebo muži?
“V podstate môžem povedať, že na Slovensku sú to práve ženy, ktoré sa viac starajú o seba, o svoj zovňajšok, a tým pádom aj viac dbajú na dekórum, teda na to, ako pôsobia navonok. Dámy si väčšinou dávajú väčší pozor, aby bol dodržaný dress code, aby boli vhodne oblečené a upravené. Dámy si aj pri verbálnom prejave v spoločnosti dávajú väčší pozor na to, aké slová používajú a akým spôsobom rozprávajú. U pánov môžeme častejšie vidieť tendenciu rozprávať takzvaným „ohurovacím“ štýlom, čiže spôsobom typu „pozrite sa, aký som ja kráľ“.
Vo všeobecnosti platí, že práve dámy majú väčšiu tendenciu dodržiavať dekórum, pretože sú jednoducho dámy, viac dbajú na dodržiavanie etikety – v správaní, reči, v celkovom vystupovaní, ale aj pri stolovaní.
Naopak, páni majú väčšiu tendenciu sa „opustiť“, či už v obliekaní alebo v správaní pri stole. Často si neuvedomujú, že aj maličkosti, ako držanie príboru, poloha lakťov na stole alebo spôsob sedenia, veľa o človeku prezradia.
Takže, ak by som to mala zhrnúť, ženy majú prirodzene väčšiu tendenciu zachovávať dekórum a spoločenské pravidlá, kým muži si s nimi niekedy príliš hlavu nelámu.”

Pohybujete sa v medzinárodnom prostredí. Ako vnímate úroveň spoločenského správania u nás v porovnaní so zahraničím?
“V podstate to už všade ide dolu vodou. Ale musím priznať, že vo Francúzsku, najmä v niektorých častiach Paríža a v určitých reštauráciách či typoch servisu, predovšetkým v luxusnom, si stále dávajú pozor na to, aby bolo všetko perfektné. Perfektné spôsoby, perfektný servis.
Parížania a Francúzi sú vôbec veľmi citliví na pozdrav. Keď sa, napríklad, v obchode chcete niečo opýtať predavačky, nech vás ani len nenapadne nepozdraviť sa. Hneď vás upozornia: „On dit bonjour!“ teda „Povie sa dobrý deň!“
Keď sa chcete niečo opýtať, začína sa to vždy pozdravom: „Bonjour, madame, bonjour, monsieur. S’il vous plaît, kde môžem nájsť to a to?“ U nás by to často znelo asi takto: „Kde máte toto?“ bez pozdravu, bez prosím.
Vo Francúzsku to bonjour (dobrý deň), s’il vous plaît (prosím) a merci (ďakujem) jednoducho musí byť. Na Slovensku sa, žiaľ, tieto základné zručnosti pomaly vytrácajú. Ja osobne, keď vojdeme do menšieho obchodu, vždy poviem pri dverách „Dobrý deň“. Vždy a nečakám, že mi niekto odpovie, ale jednoducho pozdravím.
Mám ešte jednu príhodu, ktorá ma presvedčila, že s etikou na Slovensku treba niečo robiť. Bolo to už dávnejšie, v časoch, keď v Bratislave ešte nebolo toľko dobrých reštaurácií ako dnes. Boli sme s manželom v Sky Bare. Pri vedľajšom stole sedelo niekoľko veľmi známych a bohatých finančníkov, teda ľudia, ktorí sa už dlhé roky pohybujú vo vysokom biznise, a aj v medzinárodnom prostredí. To, ako boli oblečení, bola kapitola sama o sebe, ale ich spôsoby pri stole boli, povedzme si úprimne, alarmujúce. Nevedeli správne držať príbor ani pohár, nakláňali sa nad jedlo, obrúsok bol iba dekoráciou, atď. Keď sa niekto opiera lakťami o stôl, pritom drží kalich pohára na víno a pije takto, je to nanajvýš nevhodné. Môžeme to nazvať pokojne „na sedláka“. A vtedy som si povedala: ak títo ľudia, ktorí sa pohybujú medzi elitou, nevedia základné veci, tak Janko z Hornej Dolnej to určite vedieť nebude a uvedomila som si, že nielen stolovanie, ale aj etiketu na Slovensku treba povzniesť na “must know”.”
Najhoršie prehrešky voči etikete
Ktoré situácie alebo zvyky sú podľa vás najčastejším „prekročením hraníc etikety“ v slovenskom prostredí?
“To najmarkantnejšie, a teda to, čo v podstate väčšina z nás neovláda, je správne držanie vidličky a noža. U nás sa často vidí nôž držaný ako pero, vidlička s hrotmi smerom hore a lakte vystrčené do strán, je to to klasické slovenské, a žiadne iné. Pravidlá sú pritom jednoduché, stačí si ich iba osvojiť a trénovať, a ani sa nenazdáte, bude to pre vás prirodzené.
1. Vidlička s jej hrotmi a nôž smerujú VŽDY k tanieru (nikdy ich nedržíme smerom k plafónu, a to ani medzi sústami).
2. Ukazovákom pravej ruky tlačíme na rúčku noža a ukazovákom ľavej ruky na rúčku vidličky (hroty smerujú vždy k tanieru).
3. Špička ukazováka je v oblasti pred „mostom”, teda na mieste, kde sa stretáva rúčka s čepeľou noža, alebo pri vidličke pred zaoblenou časťou na konci rukoväte.
4. Rúčka vidličky a noža smeruje vždy smerom do dlane, ktorá ich zakrýva.
5. Lakte musia zostať vždy pri tele.

Môžeme držať vidličku hrotmi nahor? Áno môžeme, ale iba pri rizote alebo cestovinách. Vtedy chytíme vidličku do pravej ruky a držíme ju hrotmi smerom nahor. Akonáhle chytíme do ruky nôž a vidlička je v ľavej ruke, hroty vidličky smerujú k tanieru.
Ďalším problémom je obrúsok, ktorý nie je na stole ako dekorácia. Účelom obrúska je ochrániť nás nielen pred zašpinením, ale slúži aj na utretie úst hlavne predtým, ako sa ideme napiť z pohára (odtlačky mastných pier na pohári nevyzerajú veľmi esteticky).
No a v neposlednom rade, keď sa stretnú dva páry, krásne vidno, aká sme mačistická spoločnosť. Keď sa totiž stretnú dva páry manželka & manžel, najprv sa zdravia dámy, nie páni. Vždy sa najprv pozdravia dámy medzi sebou, až potom páni, a nie naopak, ako je to u nás na Slovensku normálne.”
Myslíte si, že mladí ľudia majú o etiketu záujem, alebo ju stále považujú za niečo „zastaralé“?
“Určite majú mladí ľudia záujem o etiketu. Na mojom Instagrame mám veľa sledovateľov, ktorí sú ešte študentmi. Teraz v októbri, keď som bola na Slovensku, mala som prednášku pre študentky Strednej zdravotníckej školy v Považskej Bystrici, dve triedy, dve skupiny po tridsať dievčat. Veľmi si to užívali. A ja tiež, pretože som videla v ich tvárach, že ich to zaujíma. Nebolo to pre nich nudné, hltali každé slovo. Pre mňa bolo veľmi dôležité mať túto spätnú väzbu – vidieť, že tam nezaspávajú, ale počúvajú. Takže áno, mladí ľudia si uvedomujú, že je dôležité mať poznatky aj z oblasti etikety. Vedia, že ak ovládajú dobré spôsoby, otvorí im to veľa dverí. Je však rovnako dôležité, aby si to uvedomili aj ich rodičia, teda, že ich deti musia poznať základné pravidlá správania. Pretože deti sú vždy výsledkom a obrazom svojich rodičov. A v deväťdesiatich deviatich percentách to tak naozaj je.”
Ako sa podľa vás etiketa prispôsobuje modernej dobe – napríklad v online priestore, na sociálnych sieťach či pri práci na diaľku?
“Etiketa online priestoru má aj svoje vlastné pomenovanie : „Netiquette“. V slovenskom jazyku by sme mohli použiť slovo „netiketa“. Je odvodením slov NET (sieť) a ETIQUETTE (etiketa).
Netiketa popisuje pravidlá správania a komunikácie v online priestore, známa aj ako internetová etiketa. Netiketa existuje už takmer 20 rokov a postupne vznikala najmä s príchodom e-mailov a konferenčných hovorov v biznis sfére. Úplný „boost“ v oblasti online etikety však nastal v období pandémie, kedy veľká časť nášho profesijného i spoločenského života prešla do online priestoru.
Online etiketa znamená predovšetkým byť si vedomý svojho správania, vyhýbať sa urážlivému a hanlivému jazyku a správať sa k ostatným tak, ako by ste sa správali pri osobných interakciách.“
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si myslia, že „etiketa je len pre elitu“?
“Názor, že etiketa je určená len pre elitu, pochádza najmä od tých, ktorí si uvedomujú, že ich vlastná úroveň spoločenského správania je veľmi základná alebo takmer žiadna, a ani nemajú chuť sa v nej zlepšovať. Takýto pohľad je však nesprávny. Možno to tak bolo pred sto rokmi alebo ešte v stredoveku, keď bola etiketa odrazom spoločenského postavenia.
Dnes už etiketa nie je viazaná na kasty ani na spoločenský status. Je predovšetkým odrazom kultúrnosti človeka, jeho správania a dobrých spôsobov.

V oblasti etikety sa dnes môžete bez problémov samovzdelávať, pretože existuje množstvo kníh, kurzov či odborníkov, ktorí sa jej venujú, môžete prísť ku mne… Etiketa už dávno nie je niečo nedosiahnuteľné alebo vyhradené len pre vyvolených. Naopak, mala by byť súčasťou základného vzdelania. Nie všetci rodičia totiž poznajú všetky pravidlá spoločenského správania (čo je tiež normálne), a preto by sa etiketa mala vyučovať aj na školách, rovnako prirodzene ako matematika či jazyky.
V konečnom dôsledku nás etiketa učí slušnosti. Keby si to ľudia viac uvedomovali, nestávalo by sa, že dieťa neotvorí dvere staršiemu, nepozdraví sa mu, alebo drží lyžicu nesprávne.
Celá spoločnosť by bola kultivovanejšia, keby sme si všetci uvedomili, že etiketa nie je výsadou elít. Je určená pre každého jedného z nás a je nesmierne dôležitá.”
Kto vás osobne najviac inšpiroval vo svete etikety a prečo?
“Nemôžem povedať, že by ma niekto konkrétny inšpiroval, ale ak mám spomenúť jedno meno, bola by to Diana, princezná z Walesu. Hoci to s etiketou priamo nesúvisí, práve vďaka nej som sa začala zaujímať o britskú kráľovskú rodinu a to vo mne prirodzene prebudilo aj záujem o etiketu.”
Madam Etiketa radí
Ktoré malé gesto alebo pravidlo považujete za najdôležitejšie v každodennej slušnosti?
“Gesto každodennej slušnosti, ktoré je úplne základné a zároveň nesmierne dôležité, je pozdrav. Pozdraviť sa.
Ľudia sa prestali zdraviť. Susedia sa nezdravia, deti sa nepozdravia starším. Pozdrav sa pomaly vytráca z našej “každodennosti”.
A pritom práve pozdrav je odrazom úrovne našej kultúrnosti, a aj ukazovateľom toho, kde sa slovenská spoločnosť dnes nachádza.”
Ktorý moment vo vašej kariére považujete za najdôležitejší alebo najemotívnejší?
“Ten najdôležitejší moment sa, bohužiaľ, nedá špecifikovať do jedného momentu, či do jednej minúty, pretože išlo o súhru viacerých faktorov – od môjho štúdia Pre- MBA na univerzite v San Diegu až po udalosti, ktoré na seba postupne nadväzovali.
Keď som v rokoch 2006/2007 študovala na University of California, San Diego Pre-MBA, participovala som na jednej super prednáške o etikete, keďže som sa ňou sama zaoberala už viac ako 10 rokov, a počas tejto prednášky som si povedala: „A prečo sa nevenovať iba etikete a takémuto koučingu?” Svoju budúcnosť som v slovenskom práve nevidela a na Ministerstvo zahraničných vecí (napriek môjmu červenému diplomu, doktorátu a plynulej angličtine, nemčine a španielčine) by ma tak či tak nezobrali. Takže, hneď po prednáške som si cez Amazon nakúpila asi desať kníh, ktoré nám prednášajúca odporúčala. Boli to klasické knihy etikety na americkom trhu, ktoré sú v podstate stálice, a keďže sme na jednom predmete v rámci Pre-MBA programu mali vytvoriť Business Plan pre náš projekt, tak to pekne do seba aj zapadalo. Keď som sa vrátila zo San Diega, čakali ma ešte štátnice na právnickej fakulte a v tom čase ma kontaktovala aj jedna firma z Malorky, aby som pracovala v online banke pre anglicky a nemecky hovoriacich klientov, čo som okamžite akceptovala. Po štátniciach som odletela na predĺžený víkend ku kamarátke do Paríža a tam som stretla môjho budúceho manžela, takže na Malorke som nakoniec bola iba jeden rok. V Paríži žijem od augusta 2008 (kam som prišla s nulovou francúzštinou). Celý môj projekt etikety som dala na „stand by”, ale aj naďalej som si kupovala zaujímavé knihy z tejto oblasti a stále som sa v nej „samo vzdelávala”.
V roku 2015 som sa začala opäť pohrávať s myšlienkou koučingu a rozbehla som môj anglický IG účet Madame Etiquette. Toto meno v tom čase nikto iný, okrem mňa, ešte nemal. A ani jeho mužskú verziu. Avšak, následné tehotenstvo s dvojčatami a ich príchod do našej rodiny spôsobil, že sa úplné „naštartovanie” projektu Madame Etiquette posunulo na neurčito.
Jedna vec je mať vášeň a určité vedomosti v danej oblasti, a druhá vec je mať certifikátom overené vedomosti, a preto som v júli 2021 začala online štúdium etikety s Williamom Hansonom a Mykou Meier na jednej z najlepších škôl etikety „The English Manner”. Prvý stupeň trvajúci 6 mesiacov bol ukončený veľmi náročným testom v angličtine, ktorý som zvládla na 96%. Druhý stupeň, ktorý trval opäť 6 mesiacov, som zavŕšila na 98%, čiže oba semestre som ukončila s vyznamenaním.
Takže môžem povedať, že roky 2021/2022 ( napriek narodeniu nášho tretieho dieťatka) boli začiatkom tejto novej kapitoly v mojom profesionálnom živote, ktorú som roky „dobrovoľne” posúvala, a ako sa hovorí: to najlepšie nakoniec.
A ten najemotívnejší moment?
Veľmi často dostávam na mojom Instagrame správy od sledovateliek, že pri určitých reláciách v televízii na mňa myslia, čo by som asi povedala ja. Alebo keď idú do reštaurácie, hovoria mi, že si na mňa spomenú ako dobre, že si prečítali taký a taký post. Píšu mi, že im moje príspevky pomohli, lebo sa vďaka nim už neboja, či správne jedia, či sa správajú podľa etikety, či sa vedia v takej situácii správne zachovať.
Práve tento feedback, tieto správy od ľudí, ktorým moja práca reálne pomohla, je pre mňa to naj, je to ten najlepší dôkaz, že to, čo robím, má zmysel.”
Ak by ste mohli dať jednu univerzálnu radu každému – bez ohľadu na vek či pôvod – aká by bola?
“Slušnosť je dôležitejšia než etiketa. Ak vám niekedy ujde nejaké pravidlo etikety, nevadí, pretože dôležitejšia je slušnosť. Ak si uvedomíte, že dané pravidlo nepoznáte, stačí byť slušný. Pretože slušnosťou nikdy nič nepokazíte.
Byť slušný znamená byť človekom s istou mierou pokory a ohľaduplnosti. Napríklad, keď sedíte pri stole a nie ste si istí, ako správne držať príbor, v konečnom dôsledku to nevadí. Dôležité je, že jete kultivovane: nechlípete, „nečamkáte“, nerozprávate s plnými ústami. To je slušnosť.
Preto je slušnosť základ. Etiketa je jej rozšírením, ale bez slušnosti by bola iba prázdnou formou bez obsahu.”














