Teória pripútanosti, známa z angličtiny aj ako attachment theory. Prvýkrát sa síce začala spomínať už v 50. rokoch 20. storočia, ale až teraz sa dostala do celosvetového povedomia verejnosti a sociálnych sietí. Čo pomenúva, aké jej rôzne formy poznáme a ako nám vie pomôcť v rámci našich vzťahov?
Teória pripútanosti a jej 4 formy
Teória pripútanosti bola prvýkrát sformulovaná britským psychiatrom Johnom Bowlbym. Už vtedy predpovedala, že väzby, čo nadväzujeme s osobami, ktoré sa o nás starajú v ranom detstve, formujú naše očakávania vo vzťahoch.
Podľa „attachment theory“ je pravdepodobnejšie, že ak je ich podpora trvalo dostupná, budeme vnímať aj ostatných ako spoľahlivých. Ak je však starostlivosť od nich nepredvídateľná alebo emocionálne vzdialená, môžeme si automaticky vyvíjať stratégie zamerané na ochranu pred sklamaním alebo úzkosťou.
BBC v rámci tejto teórie uvádza 4 rôzne formy pripútanosti:
- Úzkostná pripútanosť (Anxious attachment): Často sa spája so strachom z odmietnutia alebo opustenia. Ľudia s týmto štýlom pripútanosti môžu často hľadať uistenie u svojich blízkych. Trpia nízkym sebavedomím a vedia byť veľmi citliví na zmeny v správaní iných ľudí.
- Vyhýbavá pripútanosť (Avoidant attachment): Ľudia s vyhýbavým štýlom pripútanosti uprednostňujú svoju nezávislosť a majú ťažkosti s emocionálnym otvorením sa alebo so spoliehaním sa na druhých. Intimitu môžu podvedome vnímať ako hrozbu pre svoju autonómiu a zvyknú sa stiahnuť, keď sa vzťahy stanú až príliš emocionálne.
- Strachovo-vyhýbavá pripútanosť (Fearful-avoidant attachment): Nadväzuje na predošlý vyhýbavý typ, avšak je o niečo extrémnejšia. Ľudia s týmto štýlom pripútanosti túžia po blízkych vzťahoch, no častokrát majú problém cítiť sa v nich bezpečne. V jednej chvíli môžu hľadať spojenie, ale v tej nasledujúcej sa zase rýchlo stiahnu.
- Bezpečná pripútanosť (Secure attachment): Človek s bezpečnou pripútanosťou sa vo vzťahoch cíti pohodlne – ako v blízkosti, tak aj v nezávislosti. Vo všeobecnosti je schopný dôverovať ostatným, vyjadrovať vlastné potreby a zároveň hľadať podporu práve vtedy, keď ju najviac potrebuje. Výskumy naznačujú, že ľudia s bezpečným štýlom pripútanosti si zvyčajne vedú lepšie nielen v romantických vzťahoch, ale aj v živote ako takom. Účinnejšie zvládajú stres, lepšie sa vyrovnávajú s neúspechmi, ako je odmietnutie alebo strata, a sú celkovo lepšími kolegami, kolegyňami aj manažérmi či manažérkami na pracovisku.
Teória pripútanosti a sociálne siete
Teória pripútanosti (Attachment theory) je dnes virálom na všetkých sociálnych platformách. Odborníci však varujú, že tak ako s každým trendom, tak aj v prípade teórie pripútanosti si musíme dávať pozor, ako je prezentovaná.
Na TikToku sa predovšetkým spája s partnerskými vzťahmi. Teória pripútanosti však všeobecne upozorňuje aj na:
- bežné priateľstvá,
- vzťahy s rodičmi,
- rodičovstvo samo o sebe,
- pracovné vzťahy,
- dokonca spôsob riešenia konfliktov.
Psychológovia taktiež zdôrazňujú, že nejde o psychiatrickú diagnózu, ani o pevne danú nálepku na celý život. Človek môže mať v rôznych vzťahoch odlišné prejavy a štýl pripútanosti sa mení vďaka bezpečným vzťahom alebo psychoterapii. A práve toto je jedna z najčastejších chýb na mnohých sociálnych sieťach – tie ju skôr využívajú na prehodnotenie priateľstiev alebo vylúčenie potenciálnych partnerov.
Potvrdzuje to aj Dr. Pascal Vrticka, docent psychológie na Univerzite v Essexe, ktorý sa už takmer dve desaťročia venuje štúdiu pripútanosti: „Myslím si, že jedným z problémov je, že ľudia ju príliš zovšeobecňujú a používajú v kontextoch, kde nemusí byť najvhodnejším rámcom na vysvetlenie nášho správania. Jedným z najväčších omylov je predstava, že štýly pripútanosti sú nemenné. Zmena je však možná, najmä v prechodných obdobiach ako dospievanie, keď si mladí ľudia začínajú budovať blízke vzťahy mimo svojej rodiny…“
Ako sa stať človekom s bezpečnou pripútanosťou?
„Dobrou správou je, že dôkazy ukazujú, že najstabilnejšia je bezpečná pripútanosť. To znamená, že keď raz dosiahnete bezpečnú pripútanosť, máte tendenciu v nej zostať,“ dopĺňa Dr. Pascal Vrticka.
Ako sa k nej teda dostať? BBC spomína aj Dr. Amira Levine, ktorý sa práve vo svojej najnovšej knihe zaoberá touto otázkou. Podľa neho sa časť odpovede ukrýva v niečom, čo pomenúva ako „SIMI“ – preložené do slovenčiny ako „zdanlivo bezvýznamné drobné interakcie“, napríklad správa od priateľa či kamošky, ako sme strávili víkend alebo úsmev od neznámej okoloidúcej na ulici.
„Mozog neustále sleduje drobné interakcie,“ hovorí Dr. Amir Levine. „O tom je práve pripútanosť. Je to systém na monitorovanie bezpečnosti.“
Takéto pozitívne skúsenosti s ľuďmi, akokoľvek „drobné“, vytvárajú silné dôkazy o tom, že ľuďom možno dôverovať a spoľahnúť sa na nich, čo pomáha človeku prejsť do bezpečia.
Dr. Amir Levine dokonca povzbudzuje aj neisté štýly pripútanosti, ktoré môžu byť miestami aj silnými stránkami človeka. Tvrdí, že úzkostliví ľudia sú často mimoriadne vnímaví vo vzťahoch a všímajú si aj tie najjemnejšie zmeny nálady, tónu a správania u druhých, ktoré okoliu bežne unikajú, zatiaľ čo vyhýbaví ľudia môžu byť mimoriadne nezávislí a pod tlakom podávať skvelé výkony.
Dr. Amir Levine aj Dr. Pascal Vrticka sa spoločne zhodli, že teória pripútanosti je najužitočnejšia vtedy, keď pomáha ľuďom pochopiť vzorce správania a nie definovať samých seba, čo sa častokrát badá práve na sociálnych sieťach. Nejde teda o to zaradiť sa do jedného zo štyroch štýlov, ale lepšie porozumieť tomu, prečo vo vzťahoch reagujeme práve tak, ako reagujeme. Práve toto uvedomenie môže byť dôležitým krokom k budovaniu bezpečnejších a spokojnejších vzťahov. Partnerských, pracovných, rodinných aj priateľských.
