Včera večer som sa po týždni vrátila z Kyjeva. V meste, kde vám pri večeri občas zhasne svetlo, kde sirény stále tvoria soundtrack života, a kde sa aj napriek tomu ľudia hádajú o to, ktorá kaviareň robí najlepší flat white. Aj tak by ste tam dnes márne hľadali predstavu o „zaostalom východnom susedovi“, akú si na Slovensku tak radi pestujeme. Ukrajina bojuje, trpí, funguje… a v niektorých oblastiach je oveľa ďalej než my, hoci je stále len kandidátskou krajinou EÚ.
Prekvapujúci odkaz z Kyjeva
Jednou z tých oblastí sú ženské práva a ochrana pred násilím. Znie to paradoxne – hovoriť o pokroku v krajine, kde štvrtý rok zúri vojna. Ale ak chcete vedieť, ako vyzerá politická vôľa a odhodlanie reformovať štát, práve Ukrajina je dnes veľmi jasným príkladom. Moderný zákon o boji proti domácemu násiliu prijala ešte pred plnoformátovou vojnou. Dala polícii právomoc okamžite vykázať násilníka z bytu, zadržať zbrane, vydávať ochranné príkazy.
A v roku 2022 – práve v momente, keď Rusko ničilo jej mestá – ratifikovala Istanbulský dohovor. Ten istý dokument, ktorého sa časť slovenskej politiky bojí viac než rakiet.
Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá „gender ideológiu“.
Rastie počet prípadov domáceho násilia
Lenže vojna priniesla aj temné dôsledky, ktorým sa Ukrajina nevyhla. Narastajúce prípady domáceho násilia sú tvrdou realitou štvrtej vojnovej zimy. Tisíce mužov sa domov vracajú z frontu s neliečenou traumou, depresívni, stratení, často s amputáciami. Je to mimoriadne bolestivá téma nielen z Kyjeva – a štát sa pred ňou neskrýva. Polícia hlási dramatický nárast prípadov, UNFPA upozorňuje na približne 30-percentný rast od začiatku invázie. To nie je zlyhanie Ukrajiny. To je dôsledok vojny, ktorá ničí nielen mestá, ale aj rodiny.
Rozdiel je v tom, že Ukrajina to rieši systémovo. Vyše tisícky špecializovaných služieb pre obete, mobilné tímy, krízové izby v nemocniciach, sieť útulkov a odborných pracovníkov po celej krajine. Služby, ktoré má žena k dispozícii v Kyjeve, Dnipre či Ľvove, by sme jej na Slovensku mohli úprimne závidieť.
Popritom všetkom však zostáva neprehliadnuteľná aj iná stránka ukrajinskej reality – ženy, ktoré túto krajinu nesú na pleciach. Doslova. V parlamente ich je vyše 21 percent, v miestnych zastupiteľstvách ešte viac, a v štátnej správe tvorí väčšinu úradníkov už dávno ženské osadenstvo. Často mám pocit, že keby Ukrajina mala o polovicu menej žien vo vedení mimovládok, humanitárnych centier, iniciatív či komunitných projektov, krajina by túto vojnu psychicky neprežila.
Kult krásy z Kyjeva
A potom je tu ešte jedna vec, ktorú si človek uvedomí až na mieste: kyjevský kult krásy. Je ľahké sa tomu posmievať z diaľky, ťažšie pochopiť, čo za tým je. V Kyjeve je starostlivosť o vzhľad súčasťou sebazáchovy. V meste, kde si každý deň pripomínate smrť, chaos a neistotu, sú naplnené salóny krásy jednoducho malé ostrovy normálnosti. Aj preto je ukrajinský beauty sektor jeden z najrozvinutejších v regióne – stovky distribútorov, desiatky domácich značiek a služby na úrovni, ktorú by ste bez problémov našli v Paríži či Miláne.
V Kyjeve som videla ženy v maskáčoch s dokonalými nechtami – a nevyvolávalo to žiadny čudný, rušivý dojem. Ukrajina je miesto, kde sa krása a trauma navzájom nevylučujú. Sú súčasťou toho istého boja – boja o dôstojnosť.
Keď sa z Bratislavy pozeráme na Ukrajinu, radi sa cítime trochu nadradene. Ako tí vyspelejší, informovanejší, európskejší. Ale realita je úplne iná. V oblasti ochrany žien nás Ukrajina predbehla. V lokálnej politike má viac žien než mnoho členských štátov EÚ. V systéme služieb pre obete násilia je o triedu ďalej. A popri tom všetkom vedie vojnu proti jadrovej veľmoci.
Možno je načase prestať sa pozerať na Ukrajinu zhora. Lebo ak sa pozorne pozrieme, zistíme, že v mnohom sa skôr pozeráme na budúcnosť Európy – nie na jej východnú perifériu.
