Sú v našich životoch od prvého nádychu. Dávajú viac, než si často uvedomujeme – a bolí ich viac, než dávajú najavo. Tento text je o ženách. O ich sile, tichu aj o tom, čo by sme ako muži mali konečne začať vidieť.
Prvá vec, ktorú po narodení pocítime, je teplo. Teplo matky. Jej energia, láska a prítomnosť, ktorá sa do nás navždy zapíše.
Postupne, ako rastieme a začíname vnímať svet, objavujú sa v našom živote ďalšie ženy – sestry, staré mamy, krstné mamy, dcéry, učiteľky, lekárky, susedy, kamarátky, priateľky, kolegyne, známe aj krásne neznáme. Majú jedno spoločné. Sú to ženy.
Veľakrát ich vnímame ako samozrejmosť – ako niečo, čo tu vždy bolo, je a bude. A ony tú úlohu prijímajú napriek tomu, že majú vlastné potreby, túžby a sny.
Kričia potichu. Kričia tichom.
A aj tak sú tu pre nás – ako opora, podpora, učiteľky, spriaznené duše, manželky či milenky. Niekde hlboko vnútri ich tá samozrejmosť bolí. A priznávam, veľakrát som ublížil – hoci nechtiac – aj ja.
S pribúdajúcim vekom si čoraz viac uvedomujem ich nezmazateľnú a nenahraditeľnú úlohu v mojom živote, od detstva až dodnes.
Je zvláštne a zároveň obdivuhodné, ako dokážu byť nežné aj silné, krehké aj odvážne – byť levicami aj ružami zároveň. Dokážu dávať, ale aj brať energiu, byť vnímavé aj chladné. Často nepochopené – a niekedy aj nepochopiteľné.
Je ťažké opísať ich jedným slovom. Možno by to bol „cit“. Tri písmená, ktoré majú milión odtieňov, zvukov a vôní.
Ich úloha v živote človeka, spoločnosti aj nás mužov je nezastupiteľná. Oni robia mužov mužmi. Učia láske všetko živé, čoho sa dotkne ich srdce.
Preto k nim cítim rešpekt a patrí im moja úcta. Snažím sa to dávať najavo – aj tým, ako vychovávam svoju dcéru Lujzu. Aby vedela, čo si zaslúži, aby si nastavila hranice a udržala svoju hodnotu.
Lebo práve nedostatkom rešpektu a úcty sa ženám ubližuje najviac.
Som stará škola – pomôžem do kabáta, otvorím dvere, dám prednosť, kúpim kvety. Keď žena vojde do miestnosti, vstanem alebo aspoň dám najavo, že som si to všimol. Robím to kvôli nim, ale aj kvôli sebe.
Ich životné úlohy sú často náročnejšie ako tie naše, pretože vo všetkom, čo robia, sú ich emócie a prežívanie. Áno, aj muži vedia byť citliví, ale ženy to nesú inak. Hlbšie.
Možno je to dané od pradávna – muž ako lovec, žena ako strážkyňa ohňa, matka a opora. S vývojom sveta pribudli ďalšie role, stále viac a viac. A ony ich zvládajú. Nie vždy s úsmevom, nie vždy s noblesou – ale zvládajú.
V posledných rokoch ich vnímam ako bojovníčky. Ich životy sú poznačené rozhodnutiami – vlastnými aj cudzími. A ony to unesú, aj keď to vnútri bolí.
Lenže často pri tom potláčajú svoju jemnosť. Skrývajú ju a odkladajú hlboko v sebe. Vidno ju už len v momentoch – v iskričkách v očiach, v slzách smútku alebo dojatia.
A to nie je správne.
Myslím si, že my muži by sme mali viac počúvať a menej hovoriť. Neprekrývať potreby ženskej duše darčekmi ani ich neprehliadať. Mali by sme utíšiť svoje ego, zložiť štít a prejavovať náklonnosť častejšie – v rôznych podobách.
Niekedy stačí obyčajné objatie v tichu.
Pretože zatrpknutosť narobí viac škody ako krik.
A keď žena stíchne, znamená to, že už rezignovala.
Nezáleží na tom, akú rolu v našom živote má.
Snažím sa vnímať ženy vo svojom okolí – svoju dcéru, mamu, sestru aj tie, ktoré ma pustili do svojej blízkosti. Niektoré vzťahy sa nedajú pomenovať, ale o to sú vzácnejšie.
Cítim za ne zodpovednosť – do tej miery, do akej mi odkryjú svoju krehkosť. A vážim si to. Pretože čas, ktorý nám dajú, je ten najvzácnejší dar. Nedá sa darovať dvakrát.
A ja sa snažím im život nekomplikovať, skôr ich podporovať v tom, aby si vážili sami seba a nedávali na seba zľavy. Pretože až vtedy môžu nájsť rovnováhu a naplno rozkvitnúť.
Môj život je vďaka ženám farebnejší a mäkší.
A svet je vďaka nim lepším miestom na život.
(Autor pripravovuje knihu Medzi stratou a životom)
