Biele miesta v nás
Dotyky s detstvom sa niekedy prerušia navždy.
Náhle. Bez varovania. Bez možnosti sa pripraviť.
Hovoríme, že straty sú súčasťou života. Že sa dejú neustále.
Ale táto veta dostane úplne iný význam vo chvíli, keď sa to stane nám.
Každý z nás má niekoho z detstva. Niekoho, kto o nás vie všetko … a napriek tomu nepovie nič. Ja som mal dvoch.
Jedného mám stále.
A jeden … sa stal bielym miestom v mojej duši. Rozprával som sa s ním týždeň pred tým, než odišiel. Nešťastná náhoda. Príliš skoro. Nechcene. Utopil sa.
A potom už len ten zvláštny, zrýchlený film … od momentu, keď sa tú správu dozviete, až po deň, keď stojíte pri jeho tele. Naposledy som ho videl ležať v drevenej posteli, z ktorej sa už nevstáva.
Niesli sme ho my – jeho kamaráti. Od dvora až na cintorín.
V mladosti sme boli spolu takmer stále. Dokonca sme si písali listy, keď bol na vojne. On o tom, čo sa deje tam. Ja o tom, čo sa deje tu … a vo mne. Spájali nás veci, ktoré sme nikdy nepovedali nahlas. A tie už tam ostali navždy. Ukryté v písmenách.
Život išiel ďalej. Dospelosť priniesla radosti aj starosti.
A spolu s nimi aj ďalšie straty. Môj bratranec – človek, s ktorým sa sprevádzame od narodenia – prišiel o sestru.
Odišla rýchlo. Nečakane. Zanechala po sebe manžela, dcéru a malého syna, ktorý nemal ani rok. Jeho mama to neuniesla.
O tri roky odišla tiež.
Vtedy som pochopil niečo, na čo sa nedá pripraviť. Že sa to bude diať stále. A že nikdy nebudeme pripravení.
Smrť sa totiž nepýta, či môže prísť.
Roky plynuli. Sústredil som sa na život, rodinu, svoje starosti.
Až kým neprišla udalosť, ktorá vo mne vypálila jedno z najhlbších bielych miest.
Môj krstný otec dostal infarkt. Zachránili ho. Ale vyšetrenia odhalili niečo horšie. Začal sa boj. Malé víťazstvá. Nádej. A tichá realita, ktorú som vnímal … možno viac, než by som chcel.
Chodil som za ním takmer každý deň.
Vidíte telo, ktoré bojuje. Ale cítite dušu, ktorá je unavená. A potom ten pohľad … Ten, keď vám človek tisíckrát povie, že je dobre. Ale vy viete, že nie je.
Jedno jesenné ráno ma zobudil telefonát. Zdesený hlas. Ticho medzi slovami.
„Neodpovedá …“
Našiel som ho ležať na gauči. Pokojný. Tichý. Akoby ho už nič nebolelo. Odišiel v spánku. Tak, ako žil – nenápadne, pokorne.
A vo mne sa začalo niečo lámať. Prázdnota. Smútok. A zvláštne ticho. Aj keď robím prácu, kde sa so smrťou stretávam často … toto bolo iné.
Osobné.
Každý z nás má biele miesta
Minúty sa vliekli a zároveň leteli. Vo mne sa bili emócie s raciom. Bolo nevyhnutné pripraviť ho na poslednú cestu. Tento môj stav bol nový a žiaľ nezažil som ho naposledy …
V tom roku som stratil aj posledné spojenie s miestom, kde som prežil krásne roky života.
A pochopil som … že toto sú tie biele miesta. Každý z nás ich má.
Miesta, kde niekto chýba. Miesta, kde niečo nebolo dopovedané. Miesta, ktoré bolia aj po rokoch. A predsa … tí ľudia z nás nikdy celkom neodišli.
Nosíme ich v sebe. V spomienkach. V gestách. V tichu. Straty neovplyvníme.
Nemôžeme im zabrániť.
Nedokažeme tú bolesť uchopiť a zahodiť.
To jediné, čo môžeme … je prijať čas ako spojenca a spomienky, ako ich tichú prítomnosť v nás. Navždy budeme mať biele miesta, akurát čas im obrúsi ostré hrany.
Pretože kým žijú naši blízki v nás, nikdy úplne nezomrú.
Autor: Alexander Bacso, pohrebná služba
Nahliadnite aj na YouTube kanál Žien v meste.