V tejto časti podcastu Klubu knihomilov sa porozprávame s Gabikou Futovou o jej knihách. Reč bude aj o tej najnovšej - Očko špehúň: Čo nám dedo nikdy neprezradil.

Porozpráva nám príbeh o Bezvláske, o tom, ako sa mama spisovateľka a knihovníčka vysporiadala s tým, že jej dcéra v detstve nechcela čítať. Prezradí nám prečo si chcela nechať potetovať hlavu a prečo chcela mať v knižnici oddelenie so zakázanými knihami. Podcast si môžete vypočuť tu:

Alebo vo svojom obľúbenom prehliadači:

Gabriela Futová o tom, prečo píše pre deti

V decembri uplynie presne 22. rokov od vydania vašej úplne prvej knižky. Na konte ich máte tri desiatky. S akými plánmi ste do spisovateľského sveta vstupovali?

„Mojim jediným plánom bolo splniť si dlhoročný sen a to: napísať a vydať knihu. Ani som netušila, že po prvej knihe príde druhá a po nej ďalšia a ďalšia. Dodnes som z toho úprimne prekvapená.“

Pôvodne ste vraj chceli písať pre dospelých čitateľov, ale kopla vás „detská múza“. Ako to po rokoch hodnotíte? Bol to dobrý kopanec? Pamätáte si aj na konkrétnu knihu, pri ktorej ste si povedali, že ste si vybrali dobre?

„Prvý kopanec literárnej múzy si pamätám veľmi dobre. Ležala som večer v posteli a zaspávala, keď tu zrazu kop! A ja som hneď vedela, že budem písať príbeh o deťoch, ktoré zistia, že ich mama je čarodejnica a ktorému som okamžite v duchu dala názov Naša mama je bosorka. Od rozrušenia som potom nedokázala dlho zaspať. Ten kopanec bol skvelý, lebo práve pri tejto prvej knihe som pochopila, že písanie pre deti je pre mňa to pravé.“

Váš výber venovať sa detskej literatúre je pre mňa možno trošku prekvapivý. A to najmä v kontexte, že ste si v detstve aj veľa vytrpeli. Prišli ste o rodičov. Otca ste stratili veľmi skoro a o maminu ste prišli v skorej puberte. To je život skôr na iný literárny žáner ako na príbehy pre deti.....alebo sa mýlim a práve bolestivé udalosti z detstva vás nakopli k tomu, aby ste to detstvo spríjemňovali ostatným? 

„Dnes to všetko hodnotím tak, že práve tie bolestivé udalosti nastavili môj hodnotový systém. Že kým naozaj nejde o život, nejde o nič. Vďaka tomuto zmýšľaniu som sa stala veľkou optimistkou, aj keď ani mne sa nevyhýbajú depresívne obdobia. Za úplne najdôležitejšie vo svojom živote považujem to, aby sme boli živí a zdraví. Šťastie a láskavé prostredie si dokážeme vybudovať sami a keď sa pritrafí nejaký neúspech, tak ma síce mrzí, ale nezbláznim sa z neho. Verím v silu pozitívneho myslenia, pretože naozaj funguje.“

Gabika Futová  Foto - Kristína Vlčková

Vy aj v našom podcaste spomínate veľmi pekne na starých rodičov – aj to zavážilo pri voľbe tvoriť pre deti?

„Je celkom možné, že ma tie dramatické domáce udalosti trochu zabrzdili vo vývoji, a preto vo mne kus dieťaťa stále žije. Rada vravievam, že píšem pre deti preto, lebo na dospelú tvorbu som ešte nedospela. Popri všetkom som mala ohromné šťastie, že som mala všetkých starých rodičov a nikdy som nevedela povedať, či mám radšej maminých alebo otcových. Najradšej som bola, keď boli pokope úplne všetci.“

Boli ste v detstve obklopená knihami?

„Domácu knižnicu sme mali skromnejšiu, aj keď pravda, detských kníh sme mali doma viac ako dospeláckych. Tie knihy mám doma doteraz. Také dve poriadne kopy. Pamätám si, že som sa tešila z každého knižného darčeka a všetky knihy som naozaj prečítala. A keď som objavila verejnú knižnicu a Troch pátračov, to som sa išla zjančiť od radosti. Veľmi ma potešilo aj to, keď som objavila detskú knihu u babky v knižnici, alebo u starej mamy na povale. A keďže som čítala fakt rada, tak mi nevadilo siahnuť aj po maminých detektívkach a dedových cestopisoch.“

Gabrila Futová: Viac sa teším na čas po Vianociach

Detský svet literatúry ste nezavrhli ani potom, čo ste si prešli ťažkou chorobou. Naopak, chodili ste medzi onkologické deti a napísali ste im knihu O Bezvláske. Je podpísaná takto: Napísala Gabika bezvlásková Futová, ilustroval Miro bezvláskový Regitko To chce guráž!  Ale v našom podcaste ste ma prekvapili tým, keď ste povedali, že vám život bez vlasov neprekážal...Často počúvam, že človek zvládne aj nemožné, ale pozerať sa na utrpenie detí sa nedokáže. Vy ste v tomto čase medzi onkologické deti aj chodili. Ako ste to prežívali?

„Ja som si vtedy povedala, že tým deťom a hlavne ich rodičom nijako nepomôžem, ak budem smutná a rozplačem sa. Samozrejme, bolo mi ich ľúto a ja som ďakovala vesmíru, že som ochorela ja a nie niekto z mojich blízkych. Lebo naozaj si nedokážem predstaviť tú rodičovskú úzkosť a obavy. A hlavne bezmocnosť, že svojmu dieťaťku nedokážu pomôcť a že sa musia pozerať na to, ako ich dieťa trpí pri liečbe. Pravdou je, že ja nemám problém ísť ani medzi postihnuté deti. Jednoducho ich beriem, že sú aké sú a vieme sa spolu naozaj úprimne pobaviť. Keby som mohla, zniesla by som všetkým modré z neba.“

Píšete príbehy, ktoré pobavia, zároveň ich píšete – neviem to inak povedať ako, že so štipkou dospeláka. Tomu prispôsobujete aj slovník a tak sú vaše knihy v niečom iné. Nestretávate sa aj s tým, že vám to rodičia vyčítajú?

„Jasné, že áno. Ale zvyčajne sú to anonymné komentáre na internete, ktoré už ani nečítam. Ak sa ma niekedy na besede na túto tému opýta dospelák rovno, nemám problém vysvetliť svoje dôvody. Všimla som si však, že jazyk v knihách prekáža takým dospelým, ktorí si nechcú ani za svet priznať, že ich dieťa nemusí byť mimo ich dosahu takým anjelikom, akým sa tvári v ich prítomnosti. Prípadne sú to rodičia, ktorí svoje deti vychovávajú opičou láskou a nechcú chápať, že takáto výchova nie je celkom správna.“

V tomto kontexte je veľmi zaujímavá aj vaša knižná novinka – Očko špehúň 2 Čo nám dedo nikdy neprezradil. Po jej prečítaní mám pocit, že každé dieťa zamieri na povalu starých rodičov. Ja som na ňu lozila a vy?

„Juj, povala bola moje obľúbené miesto. Jednak, že sme ju ja a moji bratranci mali zakázanú a jednak sme tam vždy našli niečo zaujímavé. Špinavé, zaprášené, ale očarujúce. Aj dnes žijem v dome, kde sú na povale staré (a nie moje) veci. Staré hrnce, lampy, riad, dokonca preukazy s fotkami. Milujem hrabanie sa v tých veciach.“

Nakoniec, každá z vašich kníh môže dať deťom „chrobáka do hlavy“. Je z čoho vyberať aj pod vianočný stromček. Aké bývajú u vás Vianoce? Máte rada túto časť roka?

„Moja mama zomrela mesiac pred Vianocami, takže pre mňa to odvtedy býva skôr smutné obdobie. Keď boli naše deti malé, tak sa to zmenilo, lebo sme sa s manželom nevedeli dočkať ich radosti, lenže teraz sú deti veľké a zas to berieme trochu inak. Očividne už potrebujeme vnúčatá 😊 Ja sa skôr teším na obdobie po Vianociach, aj keď si dosť vychutnávam postupné pečenie vianočných koláčikov, mám rada spoločnú rodinnú večeru, pretože je nás pri nej veľa a navzájom sa neustále doťahujeme.“

Čo by ste si želali v nasledujúcom roku?

„Mne naozaj postačí, ak budeme všetci živí a zdraví a veľmi by som si želala, aby skončila vojna na Ukrajine. A nielen ona. Vlastne si prajem svetový mier. A všetkým ľuďom prajem lásku, zdravie a dostatok.“