Mala dlhé nohy, hlboký erotický hlas a bola prvou ženou, ktorá sa nebála nosiť nohavicové kostýmy. Marlene Dietrichová  sa stala ikonou Hollywoodu s vlastným štýlom ako jedna z mála nemeckých herečiek v 20. storočí. Americký filmový inštitút ju v roku 1999 zaradil medzi 25 najväčších ženských herečiek všetkých čias. Dnes je to 115 rokov, čo sa narodila.

 

 

Preslávila ju úloha femme fatale Loly Loly v dnes už kultovom filme Der blaue Engel (Modrý anjel, 1930) nakrútenom podľa románu Heinricha Manna Profesor Nečin. Film, ktorý režíroval americký režisér Josef von Sternberg, bol druhým nemeckým zvukovým filmom. Po veľkom úspechu Modrého anjela pozval Sternberg Dietrichovú do amerického Hollywoodu.

 

 

V meste filmového priemyslu čakala na herečku sedemročná dohoda so spoločnosťou Paramount Pictures a týždenný honorár 1750 dolárov. Jej prvým americkým filmom bolo Morocco (Maroko, 1930) s partnerom Garym Cooperom. Za stvárnenie úlohy speváčky v nočnom klube sa Dietrichovej ušla nominácia na Oscara za najlepšiu vedľajšiu úlohu (1931). Má hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy.

 

 

Bola disciplinovaná a pracovitá, ale aj pohotová, ironická a vtipná. „Ľudia, ktorí si ma prezerajú, mi pripomínajú divákov v tenise. S tým rozdielom, že ich hlavy sa nepohybujú zľava doprava, ale zhora dole,“ povedala.

 

 

Rok pred vypuknutím 2. svetovej vojny sa Marlene Dietrichová oficiálne presťahovala z Nemecka do Paríža a začala pomáhať utečencom zo svojej vlasti. Prežívala vtedy vzťah s francúzskym hercom Jeanom Gabinom, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do francúzskej oslobodeneckej armády.

 

 

Hoci sa Marie Magdalene (Marlene) Dietrichová narodila v rodine policajného dôstojníka, Nemecku neslúžila. Nenávidela rasizmus a Adolfa Hitlera. V roku 1936 odmietla Dietrichová ponuku ríšskeho ministra propagandy Josepha Goebbelsa, aby sa vrátila späť a pracovala v Nemecku. Goebbels sľuboval herečke hviezdne honoráre a skvelé pracovné príležitosti. Dietrichová zostala naďalej v Hollywoode a nakrúcala s režisérmi ako Alfred Hitchcock, Ernst Lubitsch, Orson Welles a mnohými ďalšími. Počas filmovej kariéry nakrútila filmová diva viac ako 50 filmov.

 

V kantíne s vojakmi a Ritou Hayworthovou.

 

 „Jazdili sme v džípoch od jednej jednotky k druhej a mali sme štyri predstavenia denne. Spievali sme, rozprávali vtipy, hrali scénky a predvádzali kúzla,“ spomínal Marlene Dietrichová na pomoc vojakom počas druhej svetovej vojny. Spievala v severnej Afrike, v Taliansku aj vo Francúzsku, častokrát neďaleko bojov. Priniesla si z tých čias aj niekoľko omrzlín.

 

 

Spojené štáty americké udelili Dietrichovej po vojne Medailu slobody, Francúzsko jej udelilo Rad dôstojníka čestnej légie, neskôr Rad veliteľa čestnej légie. Do Nemecka sa Marlene Dietrichová vrátila v roku 1960. Nemecké publikum ju privítalo s nadšením, nevyhla sa ale ani výčitkám z vlastizrady. Mala množstvo vzťahov, s mužmi i so ženami, vydala sa však len za asistenta produkcie Rudolfa Siebera, s ktorým sa zoznámila počas nakrúcania svojho tretieho filmu Tragödie der Liebe (Tragédia lásky, 1923). Mali spolu dcéru a hoci sa neskôr rozišli, nikdy sa nerozviedli.      

 

      

 

Marlene Dietrichová zomrela 6. mája 1992 vo francúzskom Paríži vo veku 90 rokov. Tam ju aj pochovali, neskôr previezli jej telesné pozostatky na jeden z mestských cintorínov v Berlíne.

 

 

Prečítajte si aj Kto nešil podľa Burdy, nevie nič o móde