Mám rada cestovanie a spoznávanie nových krajín. Ten pocit, že vyrazíte niekam do neznáma a máte pred sebou pár dní, kedy neviete, čo vás čaká. Nie som fanúšikom bedekerov a presného plánovania cesty. Naplánujem si len pár kľúčových vecí a nechám si priestor a čas na túlanie sa. Vtedy spomalím, či zrýchlim a zrovnám krok s domácimi obyvateľmi. Mám rada bývanie v bytoch miestnych ľudí, keď ste u niekoho doma a on vám okrem kľúčov od bytu odovzdá aj pár dobrých rád. Povie vám, kam chodia jesť domáci, kde majú kvalitné vínko, kedy sa vydať na trh a čo nakúpiť.

Cestovanie je rozširovanie obzorov. Zvlášť také, kedy necháte cestu nech vás sama zavedie na miesta, kam by vám ani nenapadlo ísť. Najkrajšie je, keď v krajine môžete chvíľku "požiť". Keď neprídete iba na pár dní, ale na niekoľko týždňov a odstrihnete sa od života doma. Začnete myslieť v cudzom jazyku, naučíte sa pozdravy, slová, frázy miestnych. Takéto chvíle som prežila napríklad v Barcelone. S mojimi domácimi sme hovorili po anglicky, oni medzi sebou po francúzsky, na uliciach sme počuli španielčinu a katalánčinu. Bol to krásny, multijazykový týždeň. Hodinová katalánska omša v gotickej katedrále bola naozaj zážitkom. Uff, už aby bolo leto.

Čo však na cestovaní nemám rada je "papierovanie". Neviem, či to poznáte, ale ja som absolútny antitalent na vybavovanie papierov. Bookovanie leteniek, hľadanie najlacnejších a zároveň najlepších letov, prestupovanie z lietadla na iné lietadlo, bookovanie ubytovania... to sú moje nočné mory. Som v tomto veľmi nepraktická, nikdy sa neviem rozhodnúť, keď nájdem dobrú ponuku a nebooknem ju okamžite, už ju nikdy nenájdem znova. Neznášam vybavovať víza, štemple, čakať na ambasádach a odpovedať na nezmyselné otázky.

V momente, keď sa ocitnem na letisku tak si asi tristokrát skontrolujem pas, letenku, bording pas a aj tak som pri každom odbavovaní batožiny totálne na nervy, že niečo nemám tak, ako mám mať. Nikdy sa mi nestratili kufre, no pri každom lete prežívam paniku. Čo urobím, ak doletím do Grécka a štyri dni budem čakať na kufor s oblečením a nebudem mať ani plavky? V tomto som totálny stressman, hlavne keď cestujem so synom. Ten sa na mne smeje, vždy keď s úzkosťou sledujem pás, na ktorom prichádzajú kufre. Na letiskách si vždy pripadám, akoby môj mozog bol už na dovolenke a ja s úplne prázdnou hlavou nedokážem robiť ani základné úkony.

Aby ste si vedeli predstaviť, aké je pre mňa vybavovanie cestovných "vecí" stresujúce a ako pri ňom absolútne nemyslím, prezradím vám o sebe jednu príhodu, pri ktorej sa ešte dnes moji kamaráti pučia od smiechu. Keď som mala letieť do New Yorku potrebovala som si vybaviť víza. V strese som sa pýtala bývalého muža, ako to prebieha.

Tak mi to opísal a začal vetou. "Prídeš k americkej ambasáde, kde už budú čakať ľudia a postavíš sa do radu. Postupne vás zavolajú dnu, podľa toho, ako máte časenky.“ Bola som jasne nabrífovaná, a tak som prišla na Hviezdoslavove námestie a uvidela radu ľudí. Zdalo sa mi, že stoja od americkej ambasády trochu ďaleko, ale držala som sa pokynov. Spýtala som sa človeka pred sebou, či čakajú na víza a on prikývol. OK, som dobre. Po chvíli vyšiel pán a spýtal sa (po anglicky), či niekto čaká na turistické víza. Nikto sa neprihlásil, iba ja. Kývol na mňa a zaviedol ma dnu. Ups, nechcel vidieť časenku. Vo chvíli, keď som vošla, pochopila som, že NIE SOM na americkej ambasáde. Na stene totiž visel portrét Václava Klausa. Ale to už sa ma pani za prepážkou začudovane pýtala plynulou češtinou, či potrebujem turistické víza. V momente som sa spotila a vysvetlila som jej, že síce áno, ale do úplne inej krajiny. Zasmiala sa a poslala ma vedľa, kde, samozrejme, žiadna rada nebola.

Keď som vstupovala do dvier americkej ambasády všimla som si, že nad dverami tej českej visí veľká česká vlajka. Nakoniec som všetko vybavila a šťastne doletela do New Yorku aj späť. Ale keď mám ísť niekam na ambasádu či na úrad vždy si na dverách trikrát prečítam, či som dobre. Každý má niekde svoju Achilovu pätu, u mňa je to určite vybavovanie papierov. Napriek tomu si radosť z cestovania pokaziť nenechám. 

.

Prečítajte si aj Telesnej výchove trikrát nazdar!