Najhorší je asi bulvár v Česku, ale nevšímam si ho, hovorí speváčka Ewa Farna

Má 21 rokov a jej hudba už spája tri krajiny. EWA FARNA sa presadila v Česku ako mladá rocková speváčka s českým občianstvom, ktorá získala bronzového Slávika. Nadchla Poľsko ako talent s poľskou národnosťou, ktorý vydal v roku 2009 najlepší album. A získala si Slovensko, kde urobila desiatky koncertov, vyhrala súťaž Musiq1 Awards a stala sa najmladšou porotkyňou v súťaži Česko Slovenská SuperStar.

Ocenenia a tituly najlepšej speváčky EWU FARNU nezmenili, stále je prirodzená. „Nevykajte mi, prosím vás, veď ja som ešte dieťa,“ požiadala ma na začiatku rozhovoru. Dieťa, ktoré má veľa zrelých názorov a úvah.

 

Začínala si ako 12-ročná a stále si vzor pre mladých ľudí. Cítiš zodpovednosť?

„Áno, ale v médiách ma často predstavujú inak. Stačí, keď mi niekto urobí fotku, ako prevraciam očami a niekto zverejní, že sa Farna ožrala. Už som si o sebe prečítala toľko blbostí... A čo si potom majú o mne myslieť mladí, ktorí čítajú takéto informácie? Vtedy im odkazujem, aby si prečítali alebo vypočuli texty mojich pesničiek alebo prečítali seriózne rozhovory v dobrých časopisoch.“

Aká je teda Ewa Farna?

„Mám rada víno, ale neslopem, nepijem tvrdý alkohol. Mám 21 rokov a nikto ma neprichytil ako pijem alkohol pred mojimi 18-tymi narodeninami, lebo som to jednoducho nerobila. Stavila som sa s niekým, že nebudem piť alkohol, kým nedosiahnem plnoletosť. A stávku som vyhrala. Nikto ma neprichytí pri húlení trávy, lebo nefajčím. Žijem podľa princípov, ktoré mi odovzdali rodičia. Moja rodina je veriaca a preto sa riadim desatorom, aj keď si veľa ľudí myslí, že je to len taký výmysel, že sa hrám na dobré dievča.“

Ako si vie poradiť taká mladá osoba, ako Ty s bulvárom a jeho zásahmi do života? Je asi ťažké zmieriť sa s tým, keď o Tebe píšu klamstvá.

„Čo mi iné ostáva? Môžem sa znervózňovať, súdiť, ale v čom mi to pomôže? Ja mám na krku hudbu, moja skupina má na krku mňa, musíme robiť to, čo treba. Chcela som byť právničkou, možno sa ňou stanem, možno nie. Ale mojou úlohou nie je behať po súdoch a hádať sa o niekoľko slov s nejakým novinárom. A vlastne tí, čo píšu blbosti pre bulvár, nie sú novinári, ale rozprávkari. Smutné je to, že dnešný svet žije negatívnymi informáciami. Ale zjavne to ľudia potrebujú. Preto bulvár nebude písať, že Farna vydala platňu a že sa platňa dobré predáva, že ide na šnúru do Talianska alebo Ameriky.“

Aké klamstva si vymysleli „rozprávkari“ o Tebe?

„Bolo toho dosť. Raz som si prečítala v českom bulvári, že Farna má veľmi chlpaté ruky. Zobrala som to s nadhľadom a na ďalšom koncerte som vystúpila s prilepenými chlpmi na rukách a patrične som to okomentovala.“

Je poľský, slovenský alebo český bulvár iný?

„Ani v Poľsku, ani na Slovensku, ani v Česku bulvár neprinesie nič pozitívne. Samotná úloha bulváru je strašne trápna: ukázať nie len to, že populárne osoby sú tiež len ľudia a majú slabé stránky, ale predovšetkým ukázať to, čo je na nich negatívne. Neviem, možno to ľudí zaujíma, že tá kráska, ktorá je na fotke vyretušovaná, má tiež vyrážky. V bulvári je niečo veľmi negatívne a ani neviem, v ktorej z tých krajín je to horšie? Možno v Česku, kde niekedy nepoznajú hranice a je toho too much, možno až na hranici zákona.“

Čo si myslíš o postavení žien v týchto krajinách?

„Nerozdeľujem to na krajiny, našťastie sú to civilizované krajiny strednej Európy, kde je podobná kultúra a mentalita. Nie sú tu také rozdiely, ako napríklad v Katare, kde som bola prednedávnom. Tam to je to trochu ináč, a ženy majú úplne iné práva ako my v Európe.“

Čo si robila v Katare?

„Spievala som hymnu na otvorení majstrovstiev sveta v hádzanej a  tak som reprezentovala Česko. Vyžiadalo si to odo mňa veľa práce, lebo najprv sme nahrávali skladbu v Paríži, potom sme naživo vystupovali v Katare. Ale bola to super skúsenosť a príležitosť navštíviť krajinu s úplne inou kultúrou.“

Čo odštartovalo tvoju hudobnú kariéru? Bola to účasť na televíznej šou Šanca na úspech v Poľsku?

„Mám odpovedať úprimne? (smiech). Keď som mala 12 rokov, zúčastnila som sa tej šou a bol to dôležitý moment v mojom živote – bolo to moje prvé vystúpenie v televízií. Ale v tom istom čase som už podpísala zmluvu s mojim manažérom Leszkom Wronkom, ktorý si ma všimol na akomsi lokálnom koncerte. Rok sme pripravovali zmluvu, rodičia váhali, ale nakoniec prejavili dôveru Leszkovi. Poznajú ho dlhé roky, boli spolužiakmi v tom istom gymnáziu v Českom Tešíne, je to náš človek. Vtedy som mala podpísanú zmluvu na český trh, pracovali sme nad českým CD, a o Poľsku sa mi ani nesnívalo!“

 

A čo tá poľská šou?

„Diel, ktorého som sa zúčastnila, som vyhrala, ale potom prišlo sklamanie. Víťazi jednotlivých dielov sa na záver zúčastňujú finále. Mňa nepozvali, pretože mám české občianstvo a pravidlá tejto šou nedovoľujú účasť vo finále cudzincom.“

Boli slzy?

„No, boli, lebo ja som Poľka! Také veľké televízne finále... Chcela som tam byť. Mala som už v živote niekoľko takých situácii, keď sa niečo malo vydariť super a nič z toho napokon nebolo. Ale neskôr prišla kompenzácia.“

A teraz si pozývaná ako porotkyňa do rôznych hudobných šou v Česku, v Poľsku i na Slovensku.

„Je to fajn skúsenosť. Ponuku do česko-slovenskej Superstar som už dostala skôr, ale vtedy som ju odmietla, lebo som nemala 18 rokov. Bolo by to zvláštne, keby maloletá hodnotila. Prinajmenšom na papieri by som mala byť dospelá. Potom som ponuku prijala a bol okolo toho taký rozruch, že som dostala aj ďalšie ponuky – do Voice v Česku a v Poľsku. Pred rokom som bola porotkyňou aj v X -Factor v Poľsku. Ponuky našťastie sú, vďaka Bohu.“

Ako pristupuješ k mladým ľudom, ktorí sa zúčastňujú takých šou? Neobávaš sa konkurencie?

„Nemám rada slovo konkurencia. Konkurencia môže byť na pretekoch, kde je dôležité, kto prvý dobehne do cieľa. V hudbe je to otázka vkusu. Pozerám všetky šou na internete, lebo nemám televíziu. Toľko zaujímavých hlasov a osobností!“

Má zmysel účasť v hudobných šou?

„Má! V Poľsku niektorí účastníci týchto šou robia kariéry, ich hudba je hraná v rozhlase. Horšie je to v Česku, kde ľudia chcú počúvať len tie pesničky, ktoré poznajú a tým sa riadia aj rozhlasové stanice. V Česku je ťažšie preraziť, v Poľsku je ťažšie udržať sa na trhu.“

Dobyla si tri hudobné trhy: poľský, český a slovenský. O našich krajinách sa zvyklo hovoriť, že sú si blízke, ale dosť často zisťujeme, že málo o sebe vieme. Česi sa v Poľsku tešia veľkej popularite. Čím to je?

„Myslím si, že je to zásluha Švejka, Václava Havla a českých filmov. Škoda, že to nefunguje aj druhým smerom, lebo Česi o Poliakoch vedia veľmi málo.“

Vďaka Tebe sa nezaujímajú o Poľsko viac?

„Niektorí moji fanúšikovia sa učia poľský jazyk. Iní majú transparent s nápisom: „Svět nás rozdeľuje, Ewa spojuje.“ A to je fajn. Asi to čo robím, má zmysel.“

Máš aj český, aj slovenský fanklub?

„Áno. Slovenský je z Košíc. To sú mladí ľudia, priemerný veku je 24 rokov.“

Stáva sa, že Ťa v Poľsku vnímajú ako Češku?

„Niekedy to tak býva. Keď sa v Poľsku objavila moja prvá platňa, pýtali sa ma, či by mala byť v obchodoch na poličke s poľskou alebo zahraničnou hudbou. Pre mňa bolo jasné, že s poľskou – veď som Poľka, spievam po poľsky. Som Poľka, aj keď zo zahraničia, a chcela by som byť ako Poľka vnímaná.“

Nemala si pochybnosti, kto si: Poľka alebo Češka?

„Nemala. Možno preto, že pochádzam z rodiny, v ktorej sú obaja rodičia Poliaci. Tí, ktorí majú rodičov rôznych národnosti, to majú ťažšie, pokiaľ poľský rodič v nich pocit spolupatričnosti s Poľskom nezakotvil. Vtedy sa môžu objaviť dilemy týkajúce sa totožnosti. Mladí ľudia v mojom veku, alebo mladší chcú byť cool: keďže všetci nosia rifle, chcem ich aj ja, keďže všetci okolo mňa sú Česi, chcem byť aj ja. Keby som nepoznala dejiny Poľska, keby ma moji rodičia neučili kým som, asi by som si tiež zvolila kratšiu, ľahšiu cestu. Možno aj zo strachu pred tým, aby som nebola iná ako ostatní?“

Nikdy si sa nebála, že si iná?

„Nie! Mám to rada a som na to hrdá!“

 

 

Ako sa cítiš, keď bulvár píše o tvojom jedálničku, o tom, ako si pribrala, či schudla?

„Ale to je aj dobré, lebo keď nemajú iné témy, tak nech si to melú, koľko chcú. Je to lepšie, ako keby si mali vymýšľať, že podvádzam svojho frajera.“

Neprekáža Ti to?

„Trochu ma to znervózňuje, ale už som si zvykla. Čo už s tým? Keď idem na nejakú párty, stále musím odpovedať na tie isté otázky novinárov: koľko vážim, či som schudla, či pribrala. Ďalší deň si aj tak v bulvári prečítam zvláštny titulok pri mojej fotke. Napríklad na afterparty po odovzdávaní Zlatých slávikov sa mi pozerali do taniera, keď som chcela niečo zjesť. To potom človeku prejde aj chuť na jedlo. Raz, keď som si dala šalát tak písali, že som chudera, ktorá drží diétu a je len šaláty. Keď som si dala mäso, že som tučná a pažravá. Ale je to aj tak lepšie, ako keby mali paparazzi sedieť pred našim domom a otravovať nás.“

Viem, že máš rada citát z knižky Malý princ, kde sa píše o tom, že dospelí kaluže obchádzajú, ale deti idú rovno do nich. Na akej etape života si momentálne?

„Ja budem stále vchádzať do tých kaluží. Naozaj! Chcela by som v sebe niečo z decka navždy ponechať. To je také fajn, bezstarostné, nepokazené, úprimné. Zbožňujem deti. Keď sa chystám na nejakú gala šou, pýtam sa mojej mladšej, 8-ročnej sestry, čo si mám obliecť. Ona mi odpovedá úprimne. Frajer mi vždy povie, že som krásna, manažér rozmýšľa, ktoré šaty urobia dojem, aby sa o mne písalo v médiách, ale dieťa povie pravdu.“

Bola puberta ťažkým obdobím tvojho života?

„Možno je to ešte predo mnou? (smiech). Dúfam, že nie. Vždy som si super rozumela s rodičmi. Môj vzdor môže vyzerať takto: keď sa mi nechce vystúpiť na koncerte, a to sa, bohužiaľ stáva, som si vedomá, že neexistuje cesta späť. Vtedy sama sebe hovorím: Dievčatko, musíš pracovať, máš povinnosti a záväzky. Som osoba, ktorá iným dáva zarobiť na chlieb, preto si nemôžem dovoliť nevystúpiť. Dnes sa trochu búrim, že nechcem až tak intenzívne pracovať. Chcem si trochu užiť. Veď dvadsať má človek raz za život. Chcem mať čas aj na kino.“

Stále počúvaš rady rodičov?

„Bez rodičov by som nebola tam, kde som. Nemala by som názory, ktoré mám, nebola by som sama sebou. V mojom veku je mládež veľmi ovplyvniteľná.  Ja ale nevidím dôvod na to, aby som sa búrila. Som vďačná rodičom, že majú na mňa taký vplyv.“

Vkus divákov sa môže zmeniť: jeden deň ťa nosia na rukách, ale potom zabudnú tvoje meno. Dá sa na také niečo pripraviť?

„Zatiaľ je to dobré, lebo nahrávam nové pesničky, ale neviem, aké to bude o niekoľko rokov. Možno budú mať fanúšikovia radšej staré pesničky od puberťáčky Farnej, ako Ticho, či Evakuácia a nie tie najnovšie. V budúcnosti by som strašne chcela byť ako Maryla Rodowicz (legendárna poľská speváčka), ktorá stále hrá koncerty a určite má problém, ktoré hity zaspievať v jeden večer, lebo ich má až toľko.“

Oblečenie, výzor, postava, účes, mejkap – na to všetko musia myslieť ženy. V šoubiznise rozhoduje talent alebo to ako vyzerajú?

„Ja sa necítim byť súčasťou šoubiznisu, ja nie som celebritka, ktorá zarába na živobytie tým, že navštevuje žúrky, ukazuje sa, ako vyzerá. Lebo sú také osoby, ktoré si len takto zarábajú na svoj život, chodia na otváranie butikov a podobne. Ja sa takých akcií nezúčastňujem, lebo som speváčka, ktorá zarába spevom. Ale, samozrejme, musím sa zúčastňovať na odovzdávaní hudobných cien, na ktorých sú aj médiá. Jasné, že tam musím dobre vyzerať, poskytovať rozhovory pred kamerami. Ale šoubiznis mi nedáva na chlieb, mňa živí hudba.“

 

A čo rozhoduje o úspechu viac - talent alebo výzor?

Kombinácia jedného aj druhého je najlepšia. Otázkou ale je, ako dlho chceme na hudobnom trhu pretrvať. Keď človeku záleží na tom, aby bol na obálke nejakého magazínu, poskytol pár rozhovorov a fungoval rok, tak vtedy je najdôležitejší výzor, ale pokiaľ hudobníčke záleží na niečom hlbšom, udržať sa na trhu viac ako rok, vtedy nejde o výzor, ale o talent, prácu a sympatie. Dlhodobý úspech nie je podmienený výzorom, skôr by som povedala, že nielen talentom, ale aj sympatiami, ktoré si vie umelec získať. Výzor je dôležitý v prípade modeliek, ale nie u speváčky.“

Majú to muži v šoubiznise ľahšie?

„Určite! Chlap si môže obliecť päťkrát tu istú bundu a nikto to nebude komentovať. Takisto sa v médiách nebudú baviť o tom, či muž pribral alebo nie, lebo to nikoho nezaujíma. Možno napíšu o tom, keď sa opije. Ale aj tak to popíšu inak, ako keby sa opila žena – vtedy by to bol škandál! U mužov sa novinári viac koncentrujú na ich prácu, v prípade žien to tak nerobia. Na druhej strane ženy dostavajú viac ponúk vystúpiť v reklame.“

Od poľského magazínu Glamour si pred nedávnom dostala titul Žena roka. Prečo? Ako vnímaš toto ocenenie?

„Vôbec neviem, prečo. Vnímala som to veľmi pozitívne, je to super cena a je to fajn, keď môžem motivovať iných.“

K čomu motivuješ?

„K normálnemu životu. Snažím sa ukázať, čo je pre mňa dôležité, že mladí nemusia žiť zle a na hrane, aby boli cool. Tí, ktorí ma počúvajú, čítajú moje vyjadrenia na sociálnych sieťach vedia, že sa rada bavím, ale slušne a mám aj morálne princípy a v mojom živote je dôležitá rodina, moji rodičia.“

Foto - Stano Stehlík

 
STĹPČEK

Zabíja ma lepok V reštaurácii si objednal kuraciu masalu. Majiteľa na svoju alergiu upozornil. Robil to vždy, lebo vedel, že by ho arašidy pripravili o život.

EASY CLICK