Mladá česká textárka a speváčka Natália (Nate) Bogner získala na Women Changing the World Awards 3. miesto v kategórii Mladá nádej do 25 rokov, no hudba je pre ňu viac než súťaž či trofej. Reggae objavila cez Boba Marleyho, texty píše ako vedomé posolstvá a verí, že hudba dokáže meniť spoločnosť a spájať komunity.
V rozhovore pre Ženy v meste hovorí Nate Bogner o jej projekte reformy školstva v Česku, jej širokom hudobnom zámere od kritiky systému až po emocionálne balady, dokonca spomína prvý vlastný album, ktorý vyjde už pred letom 2026.
Nate Bogner a Women Changing the World Awards
Spoznali sme sa na ceremónii Women Changing the World Awards v Prahe. Aj vy aj vaša mama ste boli nominované – ako ste sa o oceňovaní dozvedeli? Nominovali ste sa navzájom alebo to za vás spravil niekto iný?
„Moja mamina bola na WCWA nominovaná ako prvá, konkrétne do kategórie – Ženy, ktoré menia svet vo financiách. Keď sa o svojej nominácii dozvedela, rozhodla sa nominovať aj mňa. Zhodnotila, že by to pre mňa mohla byť skvelá príležitosť a aj napriek tomu, že som spočiatku váhala, po niekoľkých dňoch ma presvedčila.
„Súťaž nakoniec prebehla úplne inak, ako som očakávala – skutočne som si odniesla jednu zo sošiek. Zároveň som bola príjemne prekvapená vysokou úrovňou a profesionalitou celého eventu. Mamina mi týmto skutočne otvorila mnoho dverí a musím uznať, že som jej za to dodnes vďačná.“
Okrem toho, že ste vyhrali 3. miesto v spomínanej kategórii Mladá nádej do 25 rokov, tak ste na evente mali aj krátke hudobné vystúpenie. Mávate trému pred väčším publikom?
„Na svoje vystúpenie som sa popravde tešila, asi úplne najviac z celého eventu. Svojim spôsobom som ani nečakala, že budem v rámci súťaže na pódium vyvolaná, takže pre mňa bolo moje hudobné vystúpenie veľmi dôležité.
„Trému našťastie nemávam…vlastne je to pre mňa trochu cudzie slovo. Pódium milujem, cítim sa na ňom ako doma. Keď sa objavím na javisku, mám pocit, akoby sa zem na malú chvíľu prestala točiť a ja si pripadám ako na vrchole sveta. Za každú príležitosť byť na pódiu som nesmierne vďačná, pretože aspoň na krátky moment mám možnosť robiť to, čo skutočne milujem – vystupovať, spievať, prepájať.“
Reggae, Bob Marley a hodnoty cez hudbu
Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali k hudobnému štýlu reggae?
„Všetko to začalo spontánnym výletom do Londýna na muzikál „Get Up, Stand Up!“ o Bobym Marleym, ktorého som v tej dobe de facto vôbec nepoznala. Po predstavení, ktoré ma nakoniec nesmierne nadchlo, som si začala vyhľadávať viac informácii o tejto jamajskej hudobnej legende. Postupne som začala vnímať, že preberám jeho filozofiu, životný štýl aj vieru.
Stále som sa však ešte nejakú dobu chaoticky hľadala v iných žánroch, štýloch a zvukoch, od R&B cez rock a jazz, až po balady. V závere mi ale nič nedávalo tak silnú energiu ako reggae. Fascinovalo ma predovšetkým to, ako dokáže aj cez svoj jemný zvuk veľmi intenzívne odovzdať hlbokú a komplexnú správu. Zároveň mám rada jeho upbeat rytmus, ktorý už sám o sebe ide tak trochu „proti systému“, pretože nekladie dôraz na prvú dobu, ako to už býva pri väčšine iných žánroch. No a tak som reggae začala písať zhruba v mojich 17. rokoch a aj ho natáčať po stretnutí s mojou úžasnou producentkou.“
Odkiaľ najčastejšie čerpáte inšpiráciu, keď píšete vlastné texty?
„Určite sa považujem skôr za textárku ako za speváčku. Nech už je štýl akýkoľvek, pre mňa je najdôležitejšia samotná ´message´. Inšpirácia je podľa mňa tou najzásadnejšou súčasťou pesníčkárstva. Bez silných emócií alebo pevného presvedčenia nemôže vzniknúť dobrý text. Ja ju čerpám predovšetkým z vlastných postojov a z medziľudských vzťahov.
Som vlastne veľmi rada, že moje texty majú celkom široký záber, od politiky a kritiky systému, až po intímne, emocionálne balady. Verím, že si v nich každý môže nájsť to svoje. Okrem samotného obsahu je pre mňa dôležité premyslieť si aj štruktúru textu a celkový tón. Pri každom písaní si prajem, aby každé slovo aj nota boli zámerné. Môžete si vybrať akúkoľvek časť z ktorejkoľvek mojej piesne a takmer vždy v nej nájdete metaforu, gradáciu alebo premyslenú zmenu dynamiky. Nič nie je náhodné – všetko má svoj hlbší význam.
Možno si sami pamätáte, ako sa vás na strednej škole učitelia neustále pýtali: „Čo tým chcel autor povedať?“ a ukazovali na vetu, ktorá na prvý pohľad pôsobila úplne obyčajne. Toto som presne ja. Som tou autorkou, ktorá neplytvá slovami. Aj keď to tak niektorým poslucháčom nemusí na prvý pohľad pripadať.“
Svoju hudbu vnímate ako prostriedok na šírenie hodnôt a s tým je spojený aj váš projekt na transformáciu českého školského systému. Popísali by ste nám ho bližšie?
„Mám v sebe silné presvedčenie, že hudba má schopnosť spájať komunity, nielen cez groove (rytmus), ale aj cez hodnoty. Bob Marley, Peter Tosh, Ini Kamoze – možno ich poznáte hlavne kvôli životnému štýlu, no keď si pozorne vypočujete ich hudbu, odhalíte silné morálne zásady, kritiku nespravodlivosti, politiky, spoločnosti či vzdelávacích systémov.
Môj projekt k reforme školstva v Česku je možno nový, ale nesie v sebe rovnaké princípy a nápady, o ktorých sa už hovorilo v sedemdesiatich a osemdesiatich rokoch. Napríklad práve Bob Marley a jeho súčasníci. Iba ich vtedy málokto skutočne počúval. Projekt som vytvorila kombináciou vlastných nápadov, ako je, okrem iného, tzv. Feedback System, a taktiež overených konceptov, napríklad otvorená a otvorene zameraná výuka (z angličtiny Open-minded approach).“
Vďaka tomuto projektu ste získali aj ponuky na štipendiá, až na 2 medzinárodné školy. Ktoré to konkrétne boli a pre ktorú ste sa nakoniec rozhodli?
„Štipendiá, za ktoré som nesmierne vďačná, som získala na medzinárodných gymnáziach English College in Prague a Leonardo V. Academy, tiež v Prahe. Bez týchto štipendií by bolo pre mňa štúdium na ktorejkoľvek zo škôl nemožné, takže je to zároveň veľká pocta. Momentálne teda študujem na Leonardo V. Academy a do budúcna sa pozerám na univerzity v Prahe, prípadne na Erasmus programy v Taliansku. Samozrejme, že by som si priala študovať hudbu, ale zatiaľ som sa rozhodla zamerať sa na humanitné obory.“
Okrem textárky a speváčky ste opisovaná aj ako aktivistka, dokonca chcete byť budúcou političkou. Čo by bola prvá vec, ktorú by ste zmenili pre ženy v Česku?
„Byť političkou bol skôr sen môjho detského ja, ktoré si dokonca strašne prialo stať sa prezidentkou, aby mohlo presadzovať svoje názory, ktoré boli prekvapivo silné už v tak skorom veku. Rada by som sa považovala za aktivistku, pretože sa snažím šíriť to, čo si myslím, aj keď chápem, že nie každý so mnou musí súhlasiť. Vo všeobecnosti by som chcela presadzovať rovnoprávnosť príležitostí a otvorenosť voči rodovej diverzite. Ako každý idealista premýšľam niekedy utopicky a dúfam, že raz budeme žiť vo svete bez predsudkov. Inak by sme možno do konca života nikdy nespoznali, čo dokážeme pri skutočnej jednote všetkých rodov.“
Nate Bogner vydáva svoj prvý vlastný album
K záveru chceme určite vyzdvihnúť váš prvý vlastný album, ktorý vyjde už pred letom 2026. Ako dlho na ňom pracujete a na koľko vašich skladieb sa môžeme tešiť?
„Na vlastnom albume pracujem približne rok a pol, no stále nás ešte čaká kus práce. Pracujeme totiž na ňom len vo dvojici – ja a moja producentka. Trúfam si však povedať, že tvoríme zohratý tím a som za ňu nesmierne vďačná. Album bude mať celkovo deväť skladieb, ak teda na poslednú chvíľu nedostanem nejaký záchvat a z ničoho nič niečo nové nepridám alebo naopak, úplne nestiahnem.“
Môžeme od nového albumu očakávať aj hodnotové pesníčky, ktoré šíria, napríklad, slobodu, lásku či spravodlivosť, podobne ako v prípade jednej z vašich inšpirácii, Boba Marleyho?
„Na začiatok by som rada povedala, že všetky moje texty sú otvorené interpretácii. Text, ktorý som napísala ako politický, môže pre niekoho niesť úplne iný význam, napríklad v kontexte nešťastnej lásky. Z môjho uhla pohľadu nájdete v rámci albumu aspoň dve piesne, ktoré sú otvorenou kritikou systému. Zvyšok tvoria skôr zamyslené balady alebo energickejšie „spicy“ skladby.“
Sociálne siete dnes dokážu hudobnú kariéru vystreliť, ale aj rýchlo zlomiť. Ako si, podľa vás, nastaviť zdravý vzťah k online svetu ako mladá vychádzajúca umelkyňa?
„Ako som už spomínala, som idealistka, podobne ako John Lennon „I’m a dreamer“, ale zároveň si myslím, že je dôležité byť pripravená na všetky možné scenáre. Aj keď úprimne dúfam, že si moja hudba nájde svoje publikum, vydávam ju predovšetkým kvôli sebe, nie pre ostatných.
Už som sa odpútala od toho, že si ľudia budú vytvárať vlastné názory, či už pozitívne alebo negatívne. Najdôležitejšie pre mňa je, že sa tá hudba páči mne. Že tvorím takú muziku, ktorú by som ja sama počúvala. V tej chvíli vás opustia obavy typu „Čo keď si to nikto nepustí?“ alebo „Čo keď to nebude mať úspech?“. Myslím si, že mať takéto nastavenie je dôležité a sama dúfam, že ma nikdy neopustí.“