„Kopija?,” pýta sa svojho otca malý chlapec, pozerajúc nadšene na bodnú zbraň, ktorú drží v ruke rímsky vojak, strážiaci Krista na kríži. Ten sa pozrie na obraz a stroho odpovedá: „Nie, originál.“

Nahlas som sa musel zasmiať. Tento rozpor medzi jednoduchým detským svetom a svetom dospelých pre mňa dodnes vyjadruje rozpor medzi katolíckym klérom a obyčajnými veriacimi. Pozeráme sa na tú istú vec a predsa každého z nás zaujíma niečo úplne iné.

Keď som bol malý, túžil som Kristovi nasadiť slnečné okuliare. Vyzeral by podľa mňa viac cool. Už vtedy som mal pocit, že cirkev nevie, ako veci predať. 

 

V kostole ako Indiana Jones

Do kostola ma nikdy nemuseli naháňať. Mal som rád tie historky z Biblie. Ježiš bol pre mňa ako komiksový hrdina, na ktorého nemal ani Superman. To čítanie na pokračovanie ma bavilo, tie dovysvetľovávačky od kňazov už menej. 

Miništrovať som začal ako sedemročný. Jednak to bolo trendy, vtedy sa ešte k bielej košeli viazali farebné goliere podľa farby kňazského rúcha, a jednak ma strašne lákalo nazrieť do zákulisia, ktorým bola sachristia. 

Boli tam staré, prachnivejúce knihy, veľa z nich v latinčine, hrdzavejúce kadidlá, monštrancie, rúcha a iné liturgické náčinie. Chlapec v mojom veku sa tam cítil ako Indiana Jones so strateným pokladom.

Na prvom pohrebe som miništroval ako osemročný. Vtedy sa ešte chodilo do domu zomrelého, kde sa konala časť obradu. Nemal som rád nárek starých žien, ktoré oplakávanie brali tak trochu ako herecké preteky. Tie najhoršie výkony zväčša vyhrávali. Stál som tam vždy nehybne a opakoval si: len sa nepozeraj do rakvy. Samozrejme, že som sa vždy pozrel. Večer som potom búchal rodičom na dvere spálne, že nemôžem zaspať. 

O to radšej som držal knihy pri krstoch. Ten detský plač bol predsa len o čosi príjemnejší. Aj keď bradatý Boh sa na nás zo stropu pozeral rovnako chmúrne, ja som už vtedy tušil, že odfotiť by sa takto nikdy nenechal. 

Miništrovať som prestal v tretej triede. Na protest. Ešte síce bolo pred revolúciou, no v cirkvi sa protestovať našťastie dalo. Biskup nám vymenil kňaza. A nás naštvalo, že ho nezaujímal náš názor. Tak sme ho dali najavo takto. Sedávali sme potom z trucu namiesto pri oltári na chóre. Väčšina sa nakoniec vrátila, ja som však už ostal hore. Aj preto, že odtiaľ bolo dobre vidieť dievčatám do výstrihov. 

Medzi starými chlapmi v oblekoch som sa navyše cítil zrazu dôležitejšie. Ruku mi vždy stlačili rovnako silno ako dospelákom, a ja som nikdy nedal poznať, že to bolí. Aj preto mi asi nikdy nepovedali, že by som mal radšej sedieť dole. Keď odchádzali, podával som im klobúky z vešiakov. 

Máloktorý z nich chodieval na eucharistiu. Starci mali za ušami svoje šibalstvá, o ktoré sa asi neradi delili s kňazmi v spovednici. „V mojom veku sa už nepatrí, aby som na kňaza vyplazoval jazyk,“ špásovali so mnou, keď som sa raz opýtal, prečo si tiež nejdú po ten kúsok bielej oplátky. Zato spievali o dušu. A najradšej unisono ťahali svojsky upravený text Alelujááá chváááľme boha, booooha tvooojho! Niektorí dokonca pri basovom “tvoooojho” aj nevedomky hromžili zaťatými päsťami.

Ten čas na chóre mi dal veľa. Aj keď tí starci nevymetali spovednice, boli to priami chlapi, čestní a poctiví, pre ktorých bolo najväčším hriechom klamstvo. Pri robote bohovali prvú ligu, ale keď im doniesli jedlo, hneď ako si umyli ruky, sa nimi prežehnali. 

Naučili sa milovať život, lebo vedeli, že im z neho už veľa neostáva. A smrdeli človečinou. 

 

Gej či slobodná matka

O veľa rokov neskôr, keď sa ten podivuhodný rímsky občan z Nazaretu stal pre mňa niekým oveľa dôležitejším, ako len detským hrdinom, som často rád spomínal na časy, keď pre mňa definíciou kresťana boli práve moji dedkovia z chóru. 

A vždy, keď niektorí zapálenci v mene viery chrlili síru, predstavoval som si, čo by na to povedali oni.

Lebo humanizmus prekvital na dedine už v časoch, keď pre ľudí v chráme bolo “Ora pro nobis” len nič nehovoriace zaklínadlo.

Chlapom bolo jedno, či je niekto gej, kým vedel rovnako ľahko dvihnúť vrece zemiakov. Dieťa slobodnej matky brali ako Boží dar aj keď nemalo meno po otcovi a keď sa občas hromžilo na Židov aj z kazateľnice, nesúhlasne krútili hlavami a vraveli: “Menej vína do kalichu treba farárovi liať.”

Občas mám pocit, že títo dedkovia rozumeli Kristovi lepšie ako poniektorí biskupi či moralisti. Škoda, že miništrovali, a nesedávali viac na chóre. Možno by viac rozumeli osvietencom, ako sme dedkov sediacich pod veľkým lustrom na chóre volali. A možno by poznali aj túto starú vtipnú kresťanskú múdrosť: Ak nehrešíš, Kristus zomrel nadarmo. 

.

Prečítajte si aj Prečo anjeli nefajčia cigarety