„Nechajte Tobyho!“ zareval Marek tak, až mu z úst vyleteli spenené sliny. V tom kvílivom výkriku bolo niečo také strašné, až mi na rukách nabehla husia koža. Marekov zlovestný pohľad skákal z človeka na človeka a ja som vedel, že ak sa teraz niečo nestane, Tukyho určite zadusí. Zvieral ho svojou pravačkou pod krkom tak, že Tukymu navrela na čele obrovská žila, ktorá sa každou sekundou zväčšovala.

„Pusťte k nemu toho posratého psa,“ prdli nervy už aj policajtovi, ktorého k tejto akcii náhodne privolali a zjavne si to celé predstavoval úplne inak. A nebol sám.

Mareka som poznal niekoľko rokov. Jeho rodičia bývali hneď vedľa starkých, a tak som ho často stretával na priedomí, kde rád sedával aj so svojím psom Tobym. Bol od nás o päť rokov starší, ale vyzeral ako chlap po štyridsiatke. Dodnes neviem, ako sa hovorí psychickej poruche, ktorou trpel asi už odmalička, ale práve pre ňu už v šiestich putoval do špeciálnej školy.

Tuky ho prezýval Brando. Keď Marek dokončil osobitnú školu, nikam ho už nechceli vziať. A tak ostal doma s babkou, ktorá pri ňom mohla byť celý deň. Väčšinu času presedeli pred televízorom. Marek nebol žiadny génius, ale mal mamutiu pamäť. Niektoré dialógy mu stačilo počuť raz a vedel ich kedykoľvek zopakovať od slova do slova.

Veľakrát som ho vídaval v ich záhrade, ako sa s konárom v rukách hral na Ramba. „Spátky, stáhněte se spátky!“ kričal ako veliteľ Vietnamcov, keďže musel všetky postavy zvládnuť sám. Najradšej však mal dialógy z Krstného otca. Zabával nás nimi v parku, kam sa občas prišiel pozrieť, ako hráme futbal.

„Urob Krstného otca, Marek! Urob Krstného otca,“ dobiedzal doňho Pedro, a Marek sa po chvíľke zdráhania vždy nechal nahovoriť. „Pozri sa, čo urobili môjmu chlapcovi,“ predniesol Marek trasľavým hlasom a vyzeral pritom úplne ako starý Corleone nad mŕtvolou svojho syna Sonyho. Najviac sa na tom uštiaval pehatý Laco, ktorý ten film v živote nevidel. Pedro mu za to zakaždým vynadal. Marek nás rád bavil, ale keď vycítil, že sa niekto smeje z neho, sekol a bez slova sa pobral preč.

Často chodieval s Tobym na dlhé prechádzky nevedno kam. Vybral sa cez pole len tak a zmizol aj na tri hodiny. Bolo to zvláštne spojenectvo. Dieťa, uväznené v tele dospelého muža, ktoré si žije vo svojom svete a pes, akých bola na dedine spústa. Možno to bol práve ten spoločný pocit vlastnej bezvýznamnosti, čo ich tak zbližovalo.

Nebál som sa o neho, keď som vedel, že je s Tobym. Bránil ho už odmalička. Pred staršími deckami, ktoré mu robili zle, či pred podráždenými starcami, ktorých išlo rozdrapnúť, že im šliape po zasiatej lucerne.

Štekal a hrýzol aj teraz, keď stál proti presile dvoch mužov v bielych plášťoch. Prišli na červenej dodávke, vedľa ktorej krátko nato zaparkovala aj polícia. Na dedine, akou je tá naša, stačilo päť minút, aby sa pred domom Marekových rodičov zbehla poriadna hŕstka zvedavcov. „Prišli po Mareka,“ zareval na nás v parku zadychčaný Gusto, len čo zaflekoval pri ceste na svojej bé-em-ixke. Bežali sme tam ako zmyslov zbavení.

Čím bol Marek starší, tým častejšie mával záchvaty, pri ktorých mal pocit, že mu chcú ublížiť ešte aj tí, ktorí ho mali najradšej. V takých chvíľach mal až nadľudskú silu a najlepšie bolo vtedy nič nerobiť, len sa schovať a počkať, kým to prejde. Jeho mame sa to ale raz nepodarilo. Aj preto ho už nejaký čas nepúšťali von.

Odvtedy som ho už nevídal na priedomí. Vždy som mu zvykol zamávať a zakričať: Servus, Marek! On sa usmial a vytiahol na mňa jednu z mnohých filmových hlášok, ktoré mu práve prišli na jazyk. „Hujere, metelesku blesku,“ kývol mi späť a zase si húdol niečo pre seba. Posledné dni však už bol iba na okne. Keď som mu deň pred tým, ako si poňho prišli, zamával, nezaujato si ma premeral a z ničoho nič mi ukázal prostredník. Neviem, z akého filmu to mal, ale pobavilo ma to.

Keď sme dobehli na miesto, a vyskákali na strechy chlievov u babky, aby sme videli priamo do dvora susedov, Marek už držal v ruke vidly a kričal, aby mu nebrali Tobyho. Šedivý pán v bielom plášti, ktorý vyzeral ako esesák zo všetkých tých nemeckých čiernobielych filmov, však trval na svojom. Pes musí ostať tu.

„Brando, Brando, polož tie vidly,“ zamiešal sa do toho Tuky, ktorý sa spustil cez plot až k susedom. Neviem prečo, ale Marek Tukyho vždy počúvol. Tóno, ktorý mal na všetko teóriu, vravel, že Marek mal rešpekt pred veľkými ľuďmi. A Tukyho kilá u neho hrali rolu.

Počúvol aj teraz. Odhodil vidly nabok a znovu kvílivo poprosil, aby mu nechali Tobyho. Zdalo sa, že je po všetkom, keď ten šedivý chlapík odkopol Tobyho za ohrádku pre kačky a zaklapol na nej vrátka. Marekovi sa prepadlo obočie ako dva padajúce mosty a lakťom zdrapil Tukyho pod krk. V tej chvíli akoby sa zastavil čas. V ušiach som počul len svoj zrýchlený tep a prerývané Tukyho chrapčanie.

Sekundy sa vliekli, akoby mal každú chvíľu nastať koniec sveta. Keď už som mal pocit, že tá desivá bezmocnosť ma celého pohltí, vydral sa mi z hrdla výkrik. „Marek, pusti ho!“ zareval som. Ale už som nemusel. Jeho zovretie povolilo dávno predtým, ako zaznel ten môj piskľavý výkrik.

Marek hľadel v nemom úžase kamsi do nebies. Pozrel som sa preto tiež na oblohu.  Práve v tej chvíli sa tam premenil obrovský kŕdeľ škorcov na neuveriteľnú masu lietajúcich čiernych bodiek, ktoré spolu vytvárali fantastické geometrické útvary. Bolo to divadlo len pre nás dvoch.

Keď som sa uvedomil, pri Marekovi už boli obaja muži v plášťoch, ruky mu stočili za chrbát a navliekli do nejakej plachty. On si ich však nevšímal. Nechal sa bez slova vliecť pred dom a keď ma míňal, spiklenecky sa usmial.  

Ten šedivý pán z červenej dodávky sa na chvíľu zastavil a vyhľadal ma pohľadom. Víťazoslávne sa uškrnul, a kývol hlavou, akoby mi chcel poďakovať za ten výkrik, ktorý to podľa neho všetko ukončil.

Ukázal som mu prostredník. Aj preto, že som to tak vtedy cítil, ale najmä preto, že by to určite urobil aj Marek, keby mu nezviazali ruky za chrbtom.

.

Prečítajte si aj Venované tým, ktorí chcú v živote niečo zmeniť