„Ešte sa vrátite?,“ opýtala sa šatniarka, keď nám v jednom z bratislavských divadiel podávala kabáty. Keď sa dozvedela, že vrátiť sa nemienime, ticho sa opýtala: „To je tým, že sa vám predstavenie nepáčilo?“ No veru, že sa nám nepáčilo, chcela som vykríknuť, ale radšej som zmiernila tón odpovede.

Boli sme sklamaní. Chceli sme s manželom zažiť príjemný, kultúrny večer. Zle som vybrala, vyčítala som si potom. Mohlo mi hneď napadnúť, keď som si prečítala opis hry: „Jednoduchý príbeh sa začína v byte vdovy, ktorá má už dosť samoty a rozhodne sa nájsť si nového manžela pomocou inzerátu. Situáciu chce využiť jej dlhoročný sused…“ 

Známe herecké mená vôbec neboli garantom umeleckého zážitku. Plytké vtipy, sexistické narážky, banálna zápletka, vulgárne slová, dvojzmyselné gestá... Vôbec ma to nebavilo. Niekedy býva hlasný smiech nákazlivý, ale nie v tomto prípade. Neverila som vlastným očiam, keď som sa poobzerala po hľadisku: ľudia sa zabávali ostošesť. Smiali sa nahlas, tlieskali sa po kolenách...  Chvíľu som uvažovala, či som z inej planéty, alebo o čo tu ide? Upokojilo ma len to, že vedľa mňa sedel ešte jeden človek, ktorý tiež nezdieľal nadšenie publika – môj manžel. Akonáhle sa naše pohľady stretli, hneď sme sa zhodli a urobili dôležite rozhodnutie – nestrácať čas a ísť preč z divadla.

Kde sa podelo to divadelné čaro, keď som za vysokoškolských čias chodievala do divadla v Bratislave, či v mojom rodnom Vroclave na predstavenia s veľkým „P“? Vtedy som mávala aj trošku trému, či všetko pochopím. Latka bola nastavená veľmi vysoko. A potom pri kaviarenskom stolíku sme so známymi rozoberali, čo chcel autor povedať, aký bol prvotný, druhý a ďalší význam danej hry. Slovom: intelektuálna gymnastika. Tu to s gymnastikou nemalo nič spoločné. No, možno až na to pravidelné plieskanie sa po kolenách.

„Vieš, sú ľudia, ktorí sa potrebujú len jednoducho zabaviť a aj na nich musia myslieť, najmä komerčné divadla, ktoré potrebujú pritiahnuť davy, aby im to zarábalo,“ snažil sa ma manžel upokojiť. Áno, rozumiem tomu, ale... Možno očakávam veľa, keď si myslím, že divadlo by malo klásť intelektuálnu latku vyššie, stavať intelektuálne prekážky? V tomto prípade boli prekážky len na to, aby nám herci ukázali, ako popod nie podísť pri rehote publika. Trochu aj vyčítam známym hereckým menám, že idú spodnou cestou. Ako keby chceli konkurovať iným komediantom, ktorí pred nedávnom chodili po Slovensku a zabávali ženy pri príležitosti MDŽ. Tam boli reakcie na podliezanie prekážok podobné: rehot a plieskanie sa od smiechu po kolenách.

Každopádne to bola zaujímavá skúsenosť, ale, podobne ako na stranícke oslavy MDŽ, tak ani na takéto predstavenia s veľmi malým „p“ ma nikto viac nedostane.

Šatniarka, keď sme odchádzali z divadla, nás ešte asi chcela potešiť. Povedala nám, že nie sme prví, ktorí z tejto divadelnej hry pred jej koncom odišli. Chvalabohu, chcela som zase vykríknuť. Je ešte nádej, že sú v spoločnosti ľudia, ktorých podliezanie prekážok nebaví, a že divadlo vnímajú ako intelektuálnu posilňovňu.

.

Prečítajte si aj Radšej nedráždite leva!