Štátna tajomníčka Jankovská: Právo nemôže byť hodnotovo neutrálne

Ako sudkyňa odsúdila asi tisíc ľudí, bráni seniorov pred šmejdami a pri voľbách krúžkuje ženy.  Štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti MONIKA JANKOVSKÁ, ktorá má hnedý pás v karate, sa utečencov nebojí aj preto, že vláda a štát postupujú v migračnej kríze dobre.

Štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská. Foto - archiv mj, TASR

 

Často pôsobíte na verejnosti ako ľadová kráľovná. Prečo sa tvárite tak vážne?

„Vážne? Neuvedomujem si to, asi je to profesionálna deformácia. Dvanásť rokov som bola trestná sudkyňa a neskôr sudkyňa správneho senátu a tieto pojednávania nepatria medzi veselé. Sudca si vždy na pojednávaní musí zachovať chladnú hlavu i „kamennú tvár“, aby nevznikol dojem, že je niekomu naklonený.  No, ak je to so mnou také vážne, že sa tvárim príliš prísne, tak vás ubezpečujem, že úsmev je dôležitou súčasťou môjho života. “

 

Úsmev však v posledných týždňoch zamrzol všetkým potom, čo sudkyňa prepustila vraha a ten vyvraždil rodinu. Minister sa voči jej rozhodnutiu odvolal a súd rozhodol, že sudkyňa nepochybila. To znamená, že jeden zákon a sto názorov?

„Bohužiaľ, nejde o ojedinelý prípad. A čo môže urobiť ministerstvo spravodlivosti? Iba to, čo v danom prípade urobil pán minister. Využiť kontrolný mechanizmus a dôsledne vyšetriť, či sudca nepochybil, správne vyhodnotil dôvody väzby, ak násilník nebol vzatý do väzby.  Nič viac, nič menej. Každému je jasné, že život to už nikomu nevráti, ale ak sudca pochybí, musí byť potrestaný. Mňa ako sudkyňu mrzí, že evidujeme najviac disciplinárne stíhaných trestných sudcov práve pre väzby. Aj tieto prípady naznačujú potrebu novelizácie trestného poriadku a trestného zákona práve pre ich rôzny výklad. V tomto prípade teda platí, jeden zákon, sto názorov. A každé jedno individuálne pochybenie sudcu vrhá tieň na celý sudcovský stav.“ 

 

Ale nečudujete sa reakciám verejnosti?

„Ľudsky to plne chápem a úprimne si želám, aby takýchto pochybení bolo minimum.“

 

 

Celkovo máme na Slovensku sudcov, ktorí naozaj robia kolegom zlú reklamu.

„Rozhodovať treba v súlade so zákonom a spravodlivo. Chápem aj to, že nie sú zverejňované prípady, ak sudca rozhodne perfektne, lebo je to jeho povinnosť. Ako sudkyni mi kedysi prekážalo, že sa na verejnosť dostávajú len škandalózne prípady. Odkedy som sa stala štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti, tak to chápem.“

 

Prečo taká zmena názoru?

„Uvedomila som si, že je dobré zverejňovať aj takéto prípady práve preto, aby sa predišlo ďalším pochybeniam.“

 

Po rokovaniach vlády ste nikdy nepatrili medzi tých, ktorí by pred médiami utiekli.

„Nikdy som pred médiami neutekala. Už ako sudkyňa som nemala problém postaviť sa pred kameru a vysvetliť, prečo som uložila daný trest. Mám s nimi normálny, korektný vzťah. Chcem sa im poďakovať, že sa venovali témam šmejdi, nebankovky a smutným príbehom spotrebiteľov. Vytvorili tlak a istú formu prevencie. Aj vďaka médiám ľudia zisťujú, že brániť sa oplatí. Mnohým z nich sa dnes oveľa ľahšie dýcha. A pomáhame ďalej.“

 

Na Slovensku pred kamerami sudcovia zväčša utekajú. V zahraničí pojednávania prenášajú televízie naživo. Človek si môže povedať, že čoho sa tí naši sudcovia boja, čo skrývajú.

„Neutekajú. Zákon totiž zakazuje zverejňovať podobizeň sudcu – ak sa samotný sudca nerozhodne inak. Vstupuje do toho množstvo ďalších faktorov ako náročnosť pojednávania, časová kolízia. Práve preto má každý súd svojho hovorcu. Ale súhlasím, že ak sudca verejne vystúpi pred kameru a ukáže svoju tvár, môže to zlepšiť jeho vnímanie  v očiach verejnosti.“

 

 

Už ste sa niekedy pre prácu, napríklad trestnej sudkyne, báli o svoj život či o svojich blízkych?

„Za tých dvanásť rokov som bola aj trikrát do mesiaca v najťažších ústavoch  na výkon väzby a trestu. Odsúdila som dve vraždy. Že by sa mi doslova niekto vyhrážal, to povedať nemôžem, hoci v súdnej sieni som si vypočula naozaj rôzne slová. Pri takejto práci strach niekde hlboko v podvedomí určite je. Kto sa bojí rozhodovať o uvalení väzby, kto sa bojí rozhodovať o veľkých miliónových kauzách, nemá v talári čo robiť.“

 

Ako znášate vyjadrenia ľudí, o ktorých ste rozhodovali, že do basy patríte vy?

„Za dvanásť rokov som, ľudovo povedané, poslala do basy asi 1000 odsúdených. Trvám na tom, že som ich odsúdila zákonne a spravodlivo. To, že sa negatívne vyjadrujú na moju osobu, vnímam tak, že sa stále nezmierili so svojim trestom.“

 

Prečo ste sa zamerali na ochranu seniorov? Ide o voličský potenciál?

 „Povedať to môže ten, kto nepozná zmysel projektu Brániť sa oplatí. Ten, kto nevie, že funguje už štyri roky a pomohol už takmer tisícke dôverčivých a oklamaných. A zďaleka nie iba seniorom, ktorí sú najzraniteľnejší. Pre ich dôverčivosť i osamelosť, pre ich stály príjem - starobný dôchodok a pre ich nezaťažené nehnuteľnosti sa stali lukratívnou cieľovou skupinou pre šmejdov, ale aj nebankovky. Za štyri roky sme o projekte Brániť sa oplatí verejne diskutovali vo vyše 70 slovenských mestách a obciach, absolvovali množstvo neformálnych stretnutí. Počas 4 rokov sme dostali okolo 1700 podnetov, z ktorých sme vyriešili tisíc,  a vďaka zmene legislatívy sme napríklad po 60 rokoch  do Občianskeho zákonníka zaviedli inštitút úžera, stanovili výšku odplaty.“

 

 

 

Mali ste rada novinárov, aj keď zisťovali, prečo ste sa na meninovej oslave ocitli s odsúdeným detským urológom, ktorý zobral úplatok od nešťastných rodičov?

„K tejto veci som sa už vyjadrila a zopakujem to znova. Na oslavu som bola pozvaná ako hosť, nevedela som, kto tam bude a moja chyba, že som si to nezistila. Nebol to však zámer a ešte raz sa za to ospravedlňujem. „

 

Bola som v kancelárii sudcu, kde som sa pre množstvo šanónov sotva zmestila, určite by potrebovali pracovať so spismi elektronicky. IT projekty na Slovensku vo všeobecnosti však majú veľmi zlé meno. Ako by ste zabezpečili,  aby sa neocitli v titulkoch novín: Kto a ako sa na nich nabalil“?

„Je tu zákon o verejnom obstarávaní, máme tu rôzne kontrolné mechanizmy, sú tu média, verejnosť. Myslím si, že nie je možné akýmkoľvek spôsobom obísť tento systém. Väčšinou sú tieto projekty financované z Európskej komisie, kde je naozaj veľmi prísna kontrola. A na druhej strane je tu doslova nevyhnutnosť posunúť v oblasti justíciu IT do 21. storočia – kvôli ľuďom, čakateľom.“

 

Je podľa vás spravodlivé, ak za mega korupčné kauzy na najvyššej úrovni nikto nesedí a ľudí zatvárajú už za malé prešľapy?

„Ak sa už niekto dostane do väzenia, tak nejde o malé, ale o viaceré prešľapy.  Mega korupčné škandály? Súdy môžu odsúdiť len to, s čím príde obžaloba. Ak sa dokáže vina, jednoznačne som za to, aby boli vinníci spravodlivo potrestaní. Bez rozdielu politického trička, výšky platu a postavenia.“

 

Ako ste vnímali éru ministerky spravodlivosti  Lucie Žitňanskej ako ženy, dnes opozičnej političky?

„Veľmi matne. Jednak som v tom čase prechádzala z okresného súdu na krajský v Trenčíne a  jej pôsobenie vo funkcii ministerky bolo v oboch prípadoch pomerne krátke. Z toho druhého mi v jej podaní najviac rezonovala téma Harabín.“

 

V tom čase však bol vnímaný ako hlavná brzda otvorenej justície, ktorú preferujete aj vy.

„To absolútne chápem, ale justícia nie je len o Harabínovi.“

 

S premiérom Robertom Ficom a ministrom Tomášom Borecom na tlačovej konferencii v roku 2012.

 

Do parlamentu kandidujete ako nezávislá kandidátka na kandidátke strany SMER-SD.  Môže nestraníčka vo vláde jednej strany viesť  rezort nestranne?

„Môže. Ani minister spravodlivosti, ani ja, nie sme členmi strany. Ja ako sudkyňa členom strany ani byť nemôžem a ministerstvo spravodlivosti je rezort, kde politika mená čo robiť. Spravodlivosť je iba spravodlivosť. Nikto ma za štyri roky vo funkcii štátnej tajomníčky politicky neovplyvňoval a nikoho som neovplyvňovala ani ja.“

 

Potrebuje Slovensko nové protiteroristické zákony a posilnenú políciu?

"Prijatie protiteroristického balíčka zákonov bolo pre Slovensko nielen potrebné, ale aj nutné. Urobili sme tak ako jedna z posledných krajín EÚ. Prijatý balík je úplne v poriadku, nevidím jedinú možnosť na ich zneužitie. A posilnenie polície? Logická reakcia na aktuálnu situáciu, migračnú krízu.“

 

 

Vy osobne sa bojíte utečencov?

„Jedna vec je strach a druhá bezpečnosť. Osobne sa utečencov nebojím. Som aj pripravená pomôcť tým, ktorí ju naozaj potrebujú. Pre mňa je však prvoradé, aby moje deti vyrastali v bezpečí domova. Utečenci dnes totiž nie sú len tí, ktorí ozajstnú pomoc potrebujú, ale aj tí, čo otvorenú náruč Európy zneužívajú.„

 

Neprekáža vám štýl politiky SMER-u, ktorý často stavia na hľadaní nepriateľa?

„To je váš názor, ja mám iný. Ja si myslím, že táto vláda robí v čase migračnej krízy maximum, aby chránila Slovensko a jeho občanov pred vonkajšími hrozbami. Práve toto považujem za kľúčovú úlohu každej vlády.“

 

 

Keď sa ľudí roky opýtate, čo ich na Slovensku najviac trápi, povedia, platy, zdravotníctvo a nespravodlivosť. Často počuť, že nie sme právny štát. Sme?

„Rešpektujem názor ľudí, majú naň právo a v mnohom majú pravdu. Problémy sú na to, aby sa riešili legitímne, vecne, odborne. Radikalizmus tomu sotva pomôže. Neuralgické témy nás prenasledujú už roky a chce to systémové riešenie. Bez politiky na báze konsenzu. Čarovný prútik všetky boľačky nevyrieši a  každý malý progres je posunom vpred. Na druhej strane očakávam, že uspokojením požiadaviek nespokojných porastie aj kvalita ich odvedenej práce. Vtedy je to vyvážené. Takéto názorové turbulencie sú jedným z prirodzených prejavov právneho štátu.

Aj v súdnych sporoch je vždy polovica nespokojná. V trestnom konaní sú dokonca nespokojní všetci. Odsúdený, lebo má pocit, že dostal prísny trest a poškodený zasa preto, že vynesený trest nebol adekvátny.“

 

Uznáva váhavá spravodlivosť zdravý rozum, alebo ide striktne po dôkazoch?

„Toto je večný boj. Čo je viac - spravodlivosť alebo zákon? Poznám množstvo prípadov, keď zákon nebol spravodlivý. Právo nemôže byť hodnotovo neutrálne. Musí existovať hranica, za ktorou nespravodlivý zákon prestáva byť právom a prerastá do bezprávia. Aj filozof a právny teoretik Radbruch povedal, že je to spravodlivosť, ktorá zmierňuje tvrdosť zákona. V trestnom konaní je to však ťažké, tam je zákon veľmi striktný. Zdravý rozum však sudca musí používať pri rodinnom práve, hlavne pri deťoch. Mne osobne z tritisíc sporov zrušil krajský súd asi iba 6 rozsudkov.“

 

 

Pred vyše rokom ste vydražili v charite plesové šaty. Nešlo o gesto na voliča? 

„A sme doma! To, čo je inde považované za samozrejmé, ctené, uznávané... Práve z dôvodu mojej kandidatúry som sa projektu v tomto roku nezúčastnila, aby sa nehovorilo, že si robím lacné PR. Ale toto asi neplatí len u nás a práve teraz. Exupéry totiž už niekedy pred sto rokmi povedal: Ak urobíš dobrý skutok a hovoríš o ňom, okamžite ho pochováš.“

 

Na Slovensku žije viac ako 51 percent žien, ale v parlamente ich je len 20 percent a ani jedna nie je vo vláde. Ako to vnímate vy?

„To je reálny stav. Som za väčšie uplatnenie žien v spoločnosti, za ich sebarealizáciu, ale nie za každú cenu. Som za to, aby rozhodujúcim kritériom boli odbornosť, schopnosti a možnosti. Objektívne treba povedať, že my ženy to máme oveľa-oveľa ťažšie, okrem kariéry udržiavame aj teplo rodinného krbu. Nikdy nezabudnem na môj prvý deň vo funkcii štátnej tajomníčky. Preberala som na ministerstve agendu, bolo asi sedem hodín večer. Krátko na to mi zvoní mobil a môj mladší syn sa ma z domu, z Trenčína pýta: Mami, čo je na večeru? (smiech).“

 

 

Hovoríte o odbornosti a schopnostiach. Keď sedíte na rokovaní vlády ako jediná žena a pozriete sa okolo seba, máte pocit, že okolo vás sedia samí schopní odborníci?

„Naozaj si myslím, že sú odborníci. Keď som komunikovala s ktorýmkoľvek ministrom na ktorúkoľvek tému, vždy som dostala fundovanú odpoveď.“

 

Nie je to tým, že máte hnedý opasok v karate?

„Bojovým športom som sa venovala roky, hlavne karate, kumite. Najskôr ako pretekárka, následne aj ako trénerka, dokonca som k tomuto športu dotiahla na čas aj mojich synov. Bojové športy nie sú o sile, ale o hlave. O rýchlosti reakcie, periférnom vnímaní, dobrej kondičke. Šport a aktívny pohyb sú skvelý spoločník. Behám štyri razy do týždňa po desať kilometrov, super si prevetrám hlavu a dobijem baterky.“

 

 

Čo si myslíte o tom, že na kandidátke Smeru je iba 28 žien, aj to prevažne až jej závere? Prvá je na 14. mieste, vám patrí až 46. miesto. Je to pre vás dostatočné ocenenie práce?

„Prečo hovoríte až 46. miesto? Ako nestraníčka to naopak vnímam ako ocenenie mojej štvorročnej práce, keďže predtým som na kandidátke vôbec nefigurovala.“

 

Ale nie je tam tých žien málo?

„Každá žena, ktorá naozaj chce, sa môže presadiť. Otázne je, či práve v politike, alebo v iných oblastiach života.“

 

 

Ste za kvóty žien v politike?

„V žiadnom prípade, hoci nás do rodovej rovnosti Európska únia stále tlačí. Je predsa pochopiteľné, že na ministerstve obrany pracuje viac mužov ako žien a na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny je tento pomer vyváženejší.“

 

Mali by sa ženy viac podporovať? Mali by ženy voliť ženy?

„Určite. Ženy by mali držať spolu. Ja napríklad som pri každých voľbách pozorne študovala kandidátske listiny a naozaj vždy som ženy aj zakrúžkovala.“

 

Prečítajte si aj Lucia Copáková: Chceme skrátiť čakacie lehoty v ambulanciách

 

 
STĹPČEK

Jediný úplatok Je úplne jedno, či ide o desaťtisíce, milióny alebo stovky eur. Ide o to, že keď vidíte, ako si niekto berie peniaze, ktoré mu nepatria, ako niekto umelo navyšuje ceny, aby mal z toho províziu, keď vidíte, ako niekto bez váhania požiada o úplatok a bez váhania ho prijme, neviete to akceptovať.

EASY CLICK