BRATISLAVA. Prvý rok je dôležitý. Šteňa treba naučiť prvé návyky. Aby necikalo v byte, aby netrhalo vankúše alebo topánky, nerozkúsalo nábytok. Až po prvom roku môžu ísť do ulíc a ukázať, či sa z neho stane vodiaci pes.

Medzi dobrovoľníkmi na výchovu šteniatok počas prvých mesiacov života sú takmer samé ženy. „Ženy majú asi prirodzene sklon starať sa o malé šteniatko a muži si asi nevedia predstaviť to rozlúčenie, majú potrebu skôr psa vlastniť,“ myslí si Katarína Kubišová z Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy (VŠVAP), ktorá sídli v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves. Muži väčšinou v rámci domácnosti so šteniatkom iba pomáhajú. Akurát začiatkom tohto roka prejavili záujem o túto činnosť po dlhšom čase dvaja mladí  muži, dodáva.

„Dobrovoľník sa stará o šteniatko, z ktorého sa má stať vodiaci pes, zhruba do veku 12 až 14 mesiacov,“ hovorí. Človek musí byť schopný hlavne počas prvých mesiacov, zostávať so psíkom aj počas dňa, vysvetľuje.  Až postupne si psík privyká na samotu. Granule dodáva dobrovoľníkom výcviková škola, tá pomáha aj s radami.

Vychovávateľkami sú často ženy pracujúce z domu, alebo tie, čo si môžu psíka so sebou vodiť do práce – o povolenie žiada zamestnávateľa Výcviková škola. V malej miere sa zapájajú aj ženy na rodičovskej dovolenke.

Padla len jedna krabica

 „Chcela som nejakého spoločníka,“ hovorí Darina z Bratislavy. Nechcela sa  však viazať na 10  či 15 rokov. Stále si totiž myslí, že pes do bytu v podstate nepatrí, hlavne ak tam má byť zavretý osem hodín. S výchovou psa predtým skúsenosť nemala. Preto sa jej pozdávala aj pomoc zo strany školy. Či už pri výchove šteniatka alebo poskytovanie takzvaného dogsittingu v prípade povinností, keď sa o šteniatko krátkodobo nemôže postarať.

Darina žije sama, takže psíka si nechala schváliť len od kolegov – aby psík nezostával doma a mohol chodiť aj na pracovisko. „Všetci súhlasili, no nevedeli sme do čoho ideme,“ hovorí. Za obeť padla len jedna kartónová krabica, priznáva.

Pracuje v kancelárii, má flexibilnú pracovnú dobou. Je tam k dispozícii balkón a pre šteniatko aj vlastný kútik. V blízkosti je záhradka, kde sa psík môže vybehať a venčiť. 

Kolegov si jej prvý pes Falko tak získal, že keď ho odovzdala, hneď sa pýtali, kedy donesie ďalšieho. Oplakávala ho dva mesiace pred jeho odchodom, priznáva. Pomohlo jej, keď zistila, že jedného síce odovzdá, iného dostane. „Keď chodíte rok s vodítkom v ruke, tak keď vám ho vezmú, je to akoby vám zobrali ruku,“ hovorí. Teraz sa stará už o piateho psíka.

Keď pes poslúcha po česky

Peťa z Bratislavy sa dostala k výchove šteniat hlavne pre svoje dcéry ako kompenzáciu za rok života v Bruseli. Psa veľmi chceli, no ona nechcela domáce zvieratko natrvalo. Ustúpila, keď našla túto možnosť  - ako mať aj nemať psa. „Nakoniec si myslím, že som to aj tak urobila hlavne kvôli sebe, lebo pracujem doma a je to fajn, keď tam niekto je,“ hovorí. Dnes má už tretieho.

Najťažšia bola podľa nej prvá rozlúčka – hlavne pre deti. Išlo o sučku Iris, ktorá bola z ďalšieho výcviku vyradená a išla do rodiny na Moravu. Keď ju išli po roku pozrieť, mladšia dcéra vtedy dala pokyn „Iris lehni“ a Iris si ľahla, spomína Peťa. „Dcéra vtedy povedala, že môžu odísť, lebo už vie po česky,“ hovorí..

Sama berie rozlúčky vecne, keďže od začiatku vie, že je to na rok. Oveľa ťažšie sa jej zdá, mať doma psa 15 rokov a potom oňho prísť.

Predchádzajúce skúsenosti so psami nemala. Pri druhom či treťom šteniatku je podľa nej už oveľa jednoduchšie psa všetko naučiť. „Naša prvá sučka bola veľká, keď mala štyri mesiace, tento tretí psík, keď mal dva,“ hovorí. Je to ako s deťmi – najťažšie je to s prvým, dodáva.

Školské výlety so psom

Katarína žije s mamou v Bratislave. So psami vyrastala – a tak vedela, čo obnáša starostlivosť, aj to, keď o nich človek príde. Keď začala pracovať, dlho žiadneho psa nemala. „Nechcela som, aby bol doma zatvorený osem hodín sám,“ hovorí. Tiež sa nechcela viazať na 15 rokov. Rozhodla sa skúsiť to, keď našla inzerát na vychovávateľku. Teraz má už štvrté šteniatko.

Aj pre ňu bolo najťažšie prvé lúčenie. Prešlo ju to, keď dostala ďalšie šteniatko. Mala už aj dve šteniatka naraz. „Ten rok je vlastne aj na to, aby sa človek pripravil a zvládol rozlúčku,“ hovorí.

Katarína pracuje ako učiteľka. Do školy môže psíka kvôli hygiene vziať len, keď tam nie sú deti. Berie ho však na školské výlety. „Deti sú úplne iné, keď tam mám psíka,“ hovorí. Ľutuje, že pes nemôže aj do školy, deti by sa podľa nej správali inak – lepšie.

Psy a rolky papiera

Jackie z Bratislavy sa dostala k psom v období po smrti jej mamy, ktorú posledný rok opatrovala. „Zrazu zostalo prázdno a ja som potrebovala niečo robiť, čo by malo nejaký zmysel,“ hovorí. Keď našla inzerát, že hľadajú vychovávateľov pre šteniatka, tak si povedala, že to skúsi.

Teraz sa nastálo stará o chovnú sučku. Je to už jej šiesty pes. Z piatich šteniatok, o ktoré sa starala, sú štyri vodiace psy.

Sama je živnostníčka, čiže prácu vie zladiť so starostlivosťou o sučku. Ak sa to naozaj nedá a má veľa roboty, berie si ju do práce manžel. Ten pracuje v kancelárii vo firme, ktorá je vodiacim psom naklonená. Jedna z jeho kolegýň je tiež dobrovoľníčka. Jeho šéfovia si prítomnosť psa na pracovisku pochvaľujú – ľudia sa lepšie sústredia, nie sú nervózni. „Je to taký odbúravač stresu,“ hovorí Jackie.

S prvým psom začínala ako úplná začiatočníčka – bez predchádzajúcich skúseností. Najťažšie to bolo prvý krát. „Je to o skúsenostiach, treba byť zásadový,“ hovorí. Pri druhom či treťom psovi už vedela, kedy mu treba napríklad cikať a vziať ho rýchlo von. Na utieranie prípadných nehôd používala veľké rolky papierových utierok. „Prvý pes bol šesť-rolový, druhý troj-rolový a posledný už len 1,5-rolový,“ smeje sa.