V susednom Česku vznikol zaujímavý projekt. Dve umelkyne Ester Geislerová a Josefina Bakošová začali pod vlastnou značkou Manifesto vyrábať “rozchodové” tričká. Prostredníctvom svojho Instagramu tričká propagujú. Podľa ich webu, kde je možné tričká objednať, znie charakteristika takto: Kolekcia tričiek Manifesto vznikla na základe zozbieraných “ľahko” absurdných viet, ktoré sa notoricky a stále dokola používajú v partnerských vzťahoch. Tričká na Instagrame vyvolali veľký záujem a denne pribúdajú od sledovateľov a sledovateliek ďalšie absurdné výroky, ktoré si vo vzťahoch a najmä pri rozchodoch vypočuli na svoj účet. Nechýbajú vyjadrenia typu: “Sú určité veci, cez ktoré vlak nejde. Ani cez teba.” “No vidíš, skoro by som zabudol. Chcem sa s tebou rozísť.” “Máme teraz takú demoverziu vzťahu”. “Môžeme niekam ísť, ale držme to skôr v priateľskej zóne, ok?” “Niežeby si nebola pekná a milá, skôr naopak, ale stretol som niekoho iného. A ty niekoho máš? Nie, však?”

Pri čítaní týchto výrokov sa chtiac-nechtiac musíte zasmiať. Pripadá vám to niekedy šialené, ale pritom tak povedomé. Ja aj moje kamrátky sme zažili veľké množstvo situácií, kedy sme sa s niekým vídali a nakoniec sa dočkali veľmi divnej smsky, či dokonale absurdného rozchodu. Mám kamarátku, ktoré bola dva roky zasnúbená s partnerom (zasnúbili sa po siedmych rokoch vzťahu) a prišla jej správa od ženy, ktorá s ním bola už asi rok zasnúbená tiež. Dotyčný pán sa po konfrontácií tváril, že proste nevedel, ako to povedať. Poznám prípad, kedy partner povedal kamoške, že má pre ňu vianočný darček, len že ho práve nemá zo sebou, ale ešte pred Vianocami jej ho musí dať, aby si ho dala pod stromček. Potom si zablokoval jej číslo na celé sviatky. Ozval sa SMSkou až na Troch kráľov a napísal, že ASI niekoho stretol. Ale, že darček stále pre ňu má, či sa teda nestretnú. A mohla by som pokračovať ďalej.

 

Prečítajte si

Desať asertívnych práv pre každú z nás

 

Čo nás ľudí vedie k tomu, že svoje vzťahy tak intenzívne devalvujeme? Aj pri rozchádzaní alebo hovorení nepríjemných vecí by mal predsa existovať určitý bontón. Zbabelosť nás ženie k tomu vyhovárať sa, zahmlievať, nehovoriť veci narovinu, do očí. Podvádzať a keď mi na to prídu, vymýšľať výhovorky… Premýšľam nad tým, či sa spoločnosť naozaj tak zmenila. Bolo to tak vždy, akurát teraz sa na to kvôli mobilom, či sociálnym sieťam ľahšie príde? Spoločným menovateľom je asi neúcta. Nemáme v úcte človeka, s ktorým prežijeme krátky románik, dokonca niekedy ani toho, s ktorým prežijeme dlhý vzťah. Z partnerstva sa vytráca dôstojnosť a nahrádza ju pocit, že nám niečo utečie, ak budeme žiť slušne. Že ak nepodvádzame, neklameme, nevytvárame o sebe ilúzie, tak nie sme IN.

Pritom niekde vo vnútri vieme, že je to hlúposť. Stačí byť pravdivý a reálny voči sebe aj partnerovi. Pred každým skutkom, ktorý sa chystáme urobiť, si položiť kontrolne otázku, či sa za to raz nebudeme hanbiť. “Keď raz tento môj výrok, tento môj skutok napíše niekto na tričko, budem na to hrdá?” Predstavila som si, aké by to bolo, keby sme povedzme len na jeden deň museli všetci chodiť po meste v tričku, na ktorom je napísané to najhoršie, čo sme komu niekedy urobili alebo povedali. Keby si o nás každý mohol prečítať, že sme niekoho podviedli, niekoho okradli, niekomu klamali, že pred manželkou tajíme milenku, že sme obťažovali kolegyňu, že sme niekomu povedali niečo oplzlé…. Možno by takéto tričká hanby boli potrebné, aby sme my sami pochopili, že ničiť niekoho dôstojnosť a nemať k niekomu úctu je jednoducho prúser. Sú to veci, ktoré by sme proste nemali mať “na triku”.

 

Prečítajte si aj Ďakujem ti, PMS!