Je sobotný letný večer a my máme namierené do Senca. Nejdeme tam kvôli zábave na slnečných jazerách, ale do zariadenia, kde bývajú chlapci do 18 rokov s poruchami správania, pozornosti (ADD), ADHD syndrómom, poruchami učenia, poruchami emocionálneho a sociálneho vývinu. Takí, s ktorými si nevedia poradiť ani ich najbližší.

Zariadenie sa volá Súkromné liečebno-výchovné sanatórium a je dobré zašité na samote uprostred prírody. Podobných zariadení je na Slovensku päť. Ako sa neskôr dozviem, kedysi tu boli kasárne.

Keď sa priblížime k budove, ktorá sa nachádza v ohradenom areáli, srdečne sa s nami zvíta pani Erika Doronyaiová – nočná vychovávateľka. Neskôr zistím, že tá sympatická žena vie byť aj veľmi prísna. Vlastne musí, inak by tu nemohla pracovať.

 

Sanatórium.  Foto - Stano Stehlík

 

 

O chvíľu nočný pokoj

Je 20.15 hod. a to znamená, že o štvrť hodinu sa začína „naša“ nočná zmena. Tu preberá pani Erika a jej kolega od dvoch vychovávateľov, ktorí informujú, čo dnes chlapci robili, či poslúchali. Na dnešnú noc nie sú žiadne špeciálne pokyny. „Stáva sa, že niekto potrebuje špeciálnu starostlivosť, či pozornosť, lebo je chorý, alebo ma horší deň, tak ma na to vychovávateľ upozorní a ja vtedy častejšie nazerám do jeho izby,“ vysvetľuje pani Erika.

 

Vychovávatelia si menia službu.  Foto - Stano Stehlík

 

Spolu s ňou ideme na izby k chlapcom. Izby, ktoré sú zo západnej strany zaliate slnkom. Krásny výhľad z okien im musí stačiť, brány zariadenia prekročiť nemôžu. Ich rovesníci sa možno práve chystajú na zábavu alebo sa ešte kúpu v jazerách, deti tu sú tesne pred nočným pokojom.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Krádež? Záškoláctvo? Gangy?

Prvé, čo pani Erika kontroluje, je poriadok. „Oni veľmi dobre vedia, že to od nich vyžadujem a keď si ho neudržujú, vyhadzujem ich veci na podlahu,“ prezradí. Chlapci to potvrdzujú, ale vôbec sa proti tomu nebúria, pretože vzbura tu nikam nevedie. „Musíme byť na nich prísni, inač by ich pobyt tu nemal význam,“ hodnotí. Zrazu sa zastaví pri chlapcovi, ktorého nepozná a opýta sa na jeho meno a prečo je tu. Najčastejšie sa zverenci na začiatku pretvarujú, že oni sami nevedia, prečo sa tu ocitli. „Každý z nich tvrdí, že je tu omylom, že nič neurobil. Ja sa však pozriem do záznamu a viem čo je zač,“ hovorí pani Erika. Neskôr sa dozviem, že najmladší chlapec, ktorý tu bol, mal len 6 rokov. Rodičia ho sami zverili do starostlivosti odborníkov, lebo si s ním nevedeli dať rady. Strávil tu pol roka.

Pomaly sa dostávam do tunajšej reality a dozvedám sa, že sem sa chlapci dostavajú na základe rozhodnutia súdu alebo sem deti pošlú rodičia a platia za ich starostlivosť. K najčastejším priestupkom, pre ktoré tu skončia, sú drobné krádeže, záškoláctvo, príslušnosť ku gangom, začínajúca narkománia.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Adaptačka

Nový chlapec je tu na žiadosť svojich rodičov. Musí prejsť takzvanou adaptačkou, čiže mesiac sa nebude stretávať s rodinou a domov nesmie ani telefonovať. Keď sa tak na neho pozerám, je mi ho ľúto. „Tiež mi ich na začiatku bolo ľúto, ale potom som sa presvedčila, že nie sú bezchybní, skôr naopak a že ich nesmiem ľutovať, lebo to nebude mať resocializačný účinok,“ vysvetlí pani Erika. Spomenie si tiež na najhorší prípad, z ktorého mala husiu kožu. To nazrela do dokumentácie istého chlapca, ktorý na vlastnú babičku zaútočil s nožom v ruke. Keď sa pani Eriky opýtam, či sa ho bála, jednoznačne odpovie, že báť sa nesmie. „Keby som mala strach nemôžem tu pracovať,“ vyhlási rozhodne.

Rozhodnosť je jej druhé „ja“. Jej kolega mi neskôr ešte povie, že práve pani Erika ho pred pár rokmi zaúčala, keď nastúpil do práce. Zo začiatku s veľmi kamarátskym prístupom k zverencom, neskôr pozorovaním kolegyne usúdil, že voči mladým nesmie byť kamarátsky, pretože oni to hneď zneužijú.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Keď niet autority

Sme v ďalšej izbe, kde si všimneme chlapca, ktorý veľmi pekne kreslí. Keď si ale chceme jeho prácu vyfotografovať, opýta sa dosť arogantne, či máme súhlas z jeho školy na publikáciu. Opýtam sa ho, prečo je v zariadení, a on mi s tvrdým pohľadom odpovie, že má vraj problém s rešpektom voči iným. Na moju otázku, či aj on to tak vníma, pokrčí plecami. „Ja to vnímam inak, to len moje okolie si myslí, že nerešpektujem autority,“ dodá.

Od vychovávateľov sa dozviem, že chlapec je tu len pár dní a to znamená, že sa ešte nenaučil sebareflexii. Ostatní už svoje chyby pomenovať vedia. To sa učia cez deň na terapeutických sedeniach s pedagógmi a psychológmi. Takých sedení sa zúčastňujú aj noční, aby sa zoznámili s problémami zverencov, napriek tomu, že s nimi skutočne trávia len približne dve hodiny: kým chlapci nejdú spať a hodinu ráno po prebudení.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Na úteku

Naša hostiteľka nám ukazuje zborovňu, kde je priesvitná škatuľa s farebnými guľôčkami. To sú špeciálne nádoby na predpísané lieky, ktoré deťom podávajú. Sú naškatuľkované v správnom poradí: po raňajkách, po obede a na večer. Najčastejšie sú to antidepresíva. Pani Erika mi potvrdí, že niektorí zverenci trpia depresiami, boli aj takí, čo sa vyhrážali podrezávaním žíl, niektorí bývajú aj hysterickí. Najhoršie, čo zažila, bol útek jedného z nich.

„Keď som bola na toalete, on vyskočil z okna z prvého poschodia, okamžite sme to hlásili polícii a tá ho po troch dňoch priviedla,“ spomína.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Hipoterapia

Prejdeme si budovu, kde sa na dvoch poschodiach nachádzajú troj- a štvorposteľové izby, čiže ubytovanie pre približne 50 až 70 osôb. Okrem toho majú chlapci k dispozícii telocvičňu, malú spoločenskú miestnosť s televízorom a jedáleň. Pýtam sa, či chlapcov zapájajú do každodenných prác a dozviem sa, že majú na starosť umývanie sanitárnych priestorov, prestieranie stolov, ale aj kosenie trávy či starostlivosť o zvieratá. Je to zároveň aj hipoterapia. Na farme sú totiž kone, ovce, kozy, prasiatka, sliepky, mačky a pes.

 

Foto - Stano Stehlík

 

S vystrčeným prostredníkom

 „Ak sa ochotne zapájajú do všetkých prác, zbierajú si tak body a za odmenu potom môžu zavolať rodičom alebo ísť domov na víkend,“ opisuje systém pani Erika. K odmenám patrí tiež dupľa po jedle. Skúšam si samu seba predstaviť, či by to pre mňa bola dostatočná motivácia lepšie sa správať. „Oni veľmi snívajú o tom, aby sa aspoň na chvíľu dostať odtiaľ von,“ ubezpečuje ma. Zaspomína si na jedného zo zverencov, ktorý veľmi chcel opustiť zariadenie a keď k tomu došlo, veľmi sebavedomo kráčal cez bránu. „Ešte vystrčil prostredník a chcel nám tak ukázať, že je veľký šéf, a že sa s nami navždy lúči, no o tri mesiace bol späť,“ popíše.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Ťažké začiatky

Pani Erika pracuje v sanatóriu od jeho vzniku, čiže 13 rokov. „Zriaďovateľ ma presvedčil, aby som nastúpila,“ zaspomína si na svoje začiatky. Pred tým 18 rokov pracovala ako predavačka v Ružinove, potom predávala jablká, melóny a zeleninu pri ceste. V sanatóriu pracovala v kuchyni, aj ako pomocná a potom nočná vychovávateľka. Priznáva, že začiatky boli ťažké. „Na prvú službu si pamätám veľmi dobre, lebo jeden chalan chcel po mne chodiť stoličku,“ hovorí. Vtedy sa zľakla a z práce chcela odísť. Kolegyne ju presvedčili, že to zvládne, videli v nej totiž prirodzenú autoritu a schopnosť hovoriť s chlapcami.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Pod dozorom kamier

Nachádzame sa na chodbe pred izbami chlapcov. To bude naše pracovisko celú noc. Odtiaľ sa nesmieme pohnúť. Ešte sa dozviem, že nás sledujú kamery a záznamy sa týždeň uchovávajú. Na chodbe sa objavia traja chlapci, ktorí sa pekne opýtajú, či môžu pozerať televízor. Táto aktivita je za odmenu za dobré správanie. Dnes majú dovolené pozerať do pol desiatej. „Je veľmi horúco a to znamená, že aj tak nebudú vedieť zaspať,“ hovorí pani Erika.

Zaujíma ma, čo robia tí, ktorí si pozeranie televízie nezaslúžili. Môžu čítať knihy, ktoré im odporučia vychovávatelia. A to aj robia, pretože tu niet inej zábavy. Na telefóny, počítače a internet môžu zabudnúť. Aj program v televízii je obmedzený na večerníček, správy a občas nejaký film.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Keď sa spí každú druhú noc

Na chodbe sa objaví nový zverenec, ktorý musí zobrať liek. Končí aj čas pozerania televízie. Na izbách sa zhasínajú svetlá, ale dvere sú celú noc otvorené. Po nejakom čase počuť chrápanie, niekto hovorí zo sna. Ticho sa rozprávame s pani Erikou, ktorá sa ešte nejaký čas prechádza po chodbe. Potom, keď zistí, že všetci spia, môže si sadnúť. Tak, ako to má vo zvyku, okolo jedenástej v noci si spraví kávu. „To ubehne veľmi rýchlo, niekedy si niečo prečítam, zdvihnem hlavu a už sú dve hodiny!“ vraví.

Pýtam sa, ako si na nočné služby zvykla. Prizná, že zo začiatku to bolo ťažké, lebo organizmus bojoval o spánok a tu nesmie zavrieť oči ani len na chvíľu. Teraz, po toľkých rokoch, je pre ňu normálne, že každú druhú noc nespí. Keď skončí službu o ôsmej ráno, príde domov, osprchuje sa a pustí sa do domácich prác. Až po obede si na pár hodín ľahne. A ako na jej prácu reagovala rodina? Keď v zariadení začínala, jej dcéra mala 17 rokov. Už štvrtý rok tu pracuje aj ona – každú druhú noc sa so svojou mamou strieda na nočných službách.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Doma sa o práci nehovorí

Tento rodinný vzťah ma zaujme a pýtam sa, či mama a dcéra doma preberajú pracovné záležitosti. „Nie, o práci sa vôbec nebavíme,“ odpovie rozhodne pani Erika. Až o chvíľu pochopím, že je to dôležite aj pre psychické zdravie zamestnancov takéhoto zariadenia. „Viete, niekedy ma tí chlapci tak vytočili, že som si aj doma poplakala,“ prizná sa. Bývalo to vtedy, keď mala ťažšie obdobie v živote a vtedy stačila len „maličkosť“, aby ju to vytočilo. Zaujímavé je aj to, že pani Erika svoju dcéru zaškoľovala a strávila s ňou prvú nočnú. „Aj ona ma prirodzenú autoritu a chlapci ju počúvajú,” popíše hrdá mama. No obe majú jednu „slabinu“, pri ktorej sa tie prísne ženy menia. Tou „slabinou“ je 6-ročná vnučka pani Eriky. Kto vie, možno v ich rodine rastie budúca pedagogička.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Pod tabuľou so srdiečkami

Pani Erika sa v noci každých 20 minút prejde po chodbe a skontroluje, či je s chlapcami všetko v poriadku. Porozpráva mi tiež, ako niektorých zverencov videla už aj v krimi novinách, či ich stretáva ako bezdomovcov na uliciach Senca či Bratislavy. Čo je zaujímavé, niektorí z nich ju pozdravia, a to znamená, že si ju vážia. Lebo pani Erika verí, že každý z nich sa môže zmeniť a zvoliť si cestu úspechu.

„Nie je to ľahká práca a ak si niekto myslí opak, vždy hovorím, nech si to skúsi,“ povie rozhodne. Táto žena nepatrí k tým, ktoré niečo rýchlo zlomí, či rozhádže. Triezvo vníma zmysel svojej práce. A to je v takých zariadaniech najdôležitejšie. Títo mladí chlapci majú celý život pred sebou.

Sledujem pani Eriku, ako si niečo zapisuje do záznamov o zverencoch. Nad ňou je tabuľa, na ktorej sú pripnuté srdiečka, ktoré dostala od chlapcov na Valentína, či na okrúhle životné jubileum, ktoré práve pred pár dňami oslávila. S takými odborníkmi ako ona, dostávajú chlapci šancu vyriešiť si svoje problémy a začať znova. Dostanú šancu zažiť šťastný život mimo múrov tohoto sanatória.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Prečítajte si aj Strávili sme noc s vodičkou električky, ktorú si fotia aj zahraniční turisti