|
Minulý týždeň ma pozvali na besedu do penziónu pre dámy a pánov, čo prežili Holocaust. Ohel David stojí neďaleko bratislavského hradu a mnohí jeho obyvatelia majú viac ako deväťdesiat rokov. Niektorí prišli z celkom iných miest Slovenska alebo zo zahraničia, iní sú Bratislavčania.
Poznám slovenské penzióny pre starých ľudí. V niektorom z nich by som nechcela byť, ani keby mi platili. A hoci som vedela, že toto bude celkom niečo iné, že ťažké stavy z prostredia mať nebudem, vchádzala som do zrekonštruovanej budovy s malou dušičkou.
Máme tu ľudí z Dachau, z Osvienčimu... Vravela mi pani riaditeľka Martina do telefónu, a keďže v tomto prostredí pracuje a s ľuďmi z penziónu žije, možno si ani nevie predstaviť, čo človek zvonku pri takejto informácii cíti. Celá som sa roztriasla, dušu mi zahalil smútok z ich osudu, zároveň však radosť z toho, že sa s nimi stretnem. S celoživotnými hrdinkami a hrdinami dvadsiateho storočia.
A tak som stála pred penziónom Ohel David a vravela si: Usmievaj sa, nedramatizuj, sú to veselí starí ľudia a takých ako si ty, vystrašených z ich životov, videli ktovie koľko. Nadýchla som sa, vošla dnu, prešla cez kontrolu a utekala na tretie poschodie za Martinou. Cestou som sa zdravila s ľuďmi, opierajúcich sa o chodítka, s ľuďmi, ktorí sa zhrbení prechádzali chodbami a premýšľali o svojich veciach. Niektorí usmiati, iní zadumaní...
Ukážem vám, ako tu žijeme, povedala mladá riaditeľka a zobrala ma do izieb. Pred každou viditeľná menovka obyvateľky či obyvateľa a mňa ohúrilo hneď prvé meno. Izba otvorená dokorán s fotkami krásnej mladej ženy na stenách a na nábytku. Všade samé kvety a vlastne... Vkusne a veľmi osobne vydekorovaný celý priestor. Izba a kúpeľňa s toaletou.
Zorka Bachnárová. Režisérka našej televízie, o ktorej som už iba počúvala a pravdaže, obdivovala jej prácu. Odišla z detskej redakcie skôr ako som ja do televízie nastúpila. Jemná, nežná tvár a málo slov. Taká je teraz pani Zorka. Niekdajší miláčik redaktorov, dramaturgov...
Prechádzala som spálňami, obývačkami, pracovňami, pozerala do tváre ľuďom, ktorí vedia oveľa viac ako my. Vedia viac nielen o živote. Obtrela sa o nich tá s kosou a predsa to ustáli. Staré dámy s upravenými sivými vlasmi sa na mňa usmievali, oči im žiarili dobrotou, láskou.
V miestnosti, kde som mala s obyvateľmi Ohel David besedu, boli vari všetci, ktorí prísť mohli. Niekto vyšiel na rehabilitáciu, inému podali lieky, niekto aj zadriemkal. Sedela som oproti ľuďom, ktorí TÝM prešli a tak, ako sa snažím byť vždy sebavedomá a istá všetkým, čo poviem, táto beseda mi takmer brala slová, istotu, brala mi presvedčenie, že život je parádne krásna vec a treba ním prechádzať s hlavou hore. Všetkým som sa v duchu vrúcne ospravedlňovala za Slovensko Tisove i to dnešné. Ešte nikdy som na besede necítila takú strašnú úzkosť v duši.
Na záver som dostala krásny obrázok od staručkej maliarky pani Weiszovej, čo mala oči hlboké ako studne s priezračnou vodou a najradšej by som bola všetkým vrátila ich mladosť a členov rodiny, o ktorých ich tak surovo a beštiálne pripravil fašistický štát.
Vrátim sa do Ohel David. V lete, keď sa bude dať sedieť v záhrade. Vrátim sa s plnou taškou krémešov a laskoniek, aby som nabrala životnú energiu od takmer storočných ľudí, čo prežili peklo nemeckého a slovenského fašizmu.
Prečítajte si aj Cirkusy
