Tínedžeri sa nesmú cítiť neviditeľní, hovorí k násiliu na školách koučka Emőke Benková

Škola ani štát nevedia suplovať zodpovednosť rodičov. Tínedžeri prežívajú dospievanie v zmenenom svete. V tom, ktorý sme im vytvorili, ale mnohokrát tomuto svetu ani my nerozumieme, hovorí v rozhovore pre Ženy v meste koučka a lektorka, expertka na tínedžerov a zdravé sebavedomie žien Emőke Benková po poslednom útoke na ZŠ v Staškove, kde po útoku zomrela učiteľka a 13-ročná Nelka.

Tínedžeri a mizogýnia

Samuel S., útočník z gymnázia v Spišskej Starej Vsi, bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Prokurátor dokonca žiadal doživotie aj preto, že mladík je pre spoločnosť mimoriadne nebezpečný a jeho konanie nieslo všetky znaky chladnokrvnej kalkulácie a absolútnej absencie citu. Čo si myslíš o výške trestu z pohľadu mladíka, ktorý strávi veľkú časť života vo väzení?

„Svojim spôsobom aj odsúdený je obeťou vlastného konania. Nie je však v mojej kompetencii sa k tejto otázke vyjadriť či a ako bude niesť následky, to patrí iným odborníkom.“

Samuel S. mal dlhodobé problémy s dievčatami, medzi obeťami najnovšieho útoku v Staškove sú opäť spolužiačky a učiteľky, teda ženy. Ako vnímaš napätie medzi dievčatami a chlapcami na škole v posledných rokoch? Aký veľký problém je mizogýnia medzi tínedžermi a z čoho pramení? 

„Osobne som sa s prejavom napätia stretla na verbálnej úrovni. Opakované reči, vety, naratív od influencerov, zo sietí. Pri hlbších rozhovoroch s chlapcami sa dá zistiť osamelosť, neistotu, túžba vyniknúť, zviditeľniť sa, upozorniť na seba. 

Pocit menejcennosti, ťažkosti vo vyjadrovaní svojich emócii, ťažkosti pri vytváraní a udržaní vzťahov, bezcieľnosť alebo neperspektívna budúcnosť tiež zohrávajú úlohu v dehonestujúcom správaní. A najmä mať pocit spolupatričnosti. Aj keď iba ako póza. Mnohokrát nevedia zodpovedať otázku, čo je ich zámer s tým, že sa vyjadrujú o ženách a dievčatách hanlivo alebo konajú v takomto duchu. 

A nezabudnime na generačné vzorce, ktoré pretrvávajú, kultúrne a iné predsudky, ktoré sa o ženách tradujú ešte aj dnes v nejednej domácnosti.

Prečítajte si: Tragédia v Staškove: Zranená žiačka zomrela

U dievčat by som vyzdvihla otázku sebahodnoty, sebaistoty, prebraté vzorce ostať v role obete a následnú frustráciu, ktorú častejšie obracajú voči sebe, iným dievčatám alebo aj chlapcom.

Mizogýnia je tu a je na nás dospelých na každej úrovni našej spoločnosti či ju budeme živiť alebo ukážeme chlapcom hodnoty, ktoré sa naučia doma, budú tam prijatí a videní a nevydaní napospas rôznym ideológiam, o ktorých rodičia mnohokrát ani netušia.

Taktiež ukážme dievčatám, že hodnota ženy nevyplýva z toho, kto si čo myslí alebo hovorí o nich.“

Emočná prvá pomoc

Aká záťaž sú útoky na školách pre ostatné deti, zo škôl, kde sa takéto tragédie nestali, ale zrejme mnohé deti pociťujú strach z toho, čo sa deje?

„Strach je prirodzená reakcia, zároveň dlhodobo môže človeka paralyzovať. Preto je nutné vedieť uchopiť pocity, regulovať emócie alebo pomôcť s tým druhým, deťom aj dospelým. Samozrejme po takýchto udalostiach je najideálnejšie obrátiť sa na odborníkov. Minimálne však dnes aj rodičia aj učitelia potrebujú vedieť dať emočnú „prvú pomoc.“ Úzkosti, panické ataky, silné výbuchy emócii sa môžu udiať hoci každý deň. A následne vedieť kde je dostupná ďalšia odborná pomoc.“

Od roku 2005 sme mali 11 útokov na školách. Čo to hovorí o školskom prostredí?  

„Skúsme sa najskôr pýtať, čo to hovorí o stave rodín dnes, potom hovorme o škole a obidva celky patria do celospoločenského až celosvetového kontextu.

Disfunkčné správanie u jedinca začína už pred narodením, základ vývinu sa tvorí v rodine a hovoriť iba o školskom prostredí by bolo jednostranné. Škola ani štát nevie suplovať rodičovskú zodpovednosť. Opakujem stále to isté bezpečie detí sa vytvára v úzkom partnerstve rodičov a školy. V týchto systémoch sú ľudia. Postarať sa o bezpečie detí v školskom prostredí závisí od každého slova, ktoré dieťa počuje, od správania, ktoré vidí, od názorov a presvedčení v ktorých žijú. Doma, v škole, na internete.“

Tínedžeri žijú porovnávaním i tlakom na výkon

Čo sa za posledné roky zmenilo v správaní tínedžerov, s ktorými pracuješ?

„Pracujem s rodičmi teenagerov, ktorí prinášajú správy o tom, čo doma riešia.

Čo tieto príbehy spája je neistota rodičov, nejasné pravidlá, nedôslednosť v dodržiavaní dohôd, rozdielny prístup rodičov k dieťaťu, prílišná kontrola alebo benevolencia. Tínedžeri prežívajú dospievanie v zmenenom svete. V tom, ktorý sme im vytvorili, ale mnohokrát tomuto svetu ani my nerozumieme.

A deti tomu majú čeliť s mozgom, ktorý je ešte vo vývoji a aj keď si pýtajú podporu a pomoc nie vždy nájdu dospelého človeka, ktorý im reálne rozumie. Tu vidím obrovský priestor na sebarozvoj, sebapoznávanie dospelých. Na to, aby sa naučili prístup, ktorý je rešpektujúci, s jasnými hranicami, s plnou zodpovednosťou.“

Čo dnes tínedžeri prežívajú, o čom dospelí v škole často vôbec nevedia? 

„Od porovnávania sa s celým svetom cez neustály tlak na výkon, emočnú neistotu, nedostatočnej sebadôvery po úzkostné stavy po sebapoškodzovanie sa stretávajú s takými životnými situáciami, v ktorých podpora od dospelého človeka je minimum, čo môžu získať.

A aké varovné signály si dospelí najčastejšie nevšimnú alebo ich podcenia? 

Puberta prináša nálady, potrebu súkromia aj väčšie oddeľovanie sa od rodičov. Ľahkovážnosť aj nekontrolovateľné reakcie. Spozornieť treba, keď sa viaceré zmeny opakujú, trvajú dlhšie alebo sa stupňujú. 

Keď sa dieťa výrazne izoluje od rodiny alebo kamarátov. Naopak trávi čas s v neznámej spoločnosti aj online. Opakovane sa vracia k názorom, ktoré sú nebezpečné pre jeho vývoj.

Keď sú jeho výbuchy hnevu a frustrácie čoraz silnejšie a obracia ich proti sebe alebo druhým.

Keď sa mení jeho správanie v škole, doma alebo vo vzťahoch.

Alebo keď jednoducho príde pocit, niečo tu nesedí.

Keď sa už pýtame samých seba, čo ešte patrí k dospievaniu?
A čo už je signál, že potrebujeme ďalšiu pomoc?

Tieto signály sa často zamieňajú s prejavmi puberty alebo veríme, že len ak pominú. Možno aj áno, je však lepšie sa pýtať a venovať rečiam a skutkom detí, ktoré sa odlišujú hodnotovo alebo inak zvýšenú pozornosť.

Pozorujme, počúvajme, pomenujme. Nebojme sa, že preháňame, ujasnime si veci, pýtajme sa a nech sa pri nás tínedžeri necítia nevideľní.“