|
„...a teraz sa už budeš celý život báť. "
Veta ako z hororu preletela hlavou kamarátke Soni takmer pred tridsiatimi rokmi, keď jej na pôrodnej sále vložili do rúk prvorodeného syna. V tom čase som ja vlastné deti ešte nemala a keď mi to vravela, zaťukala som si na čelo. „Soňa, toto nemyslíš vážne?" spýtala som sa pobavene. No ona len zdvihla obočie a veľavravne poznamenala: „Počkaj, však raz to zistíš..."
Odvtedy som si vypočula stovky príbehov o tom, čo všetko mamy pocítili, keď sa prvýkrát dotkli svojho bábätka. Rozprávali mi ich kamarátky a ako novinárke aj celkom cudzie ženy. Dominovala láska, dojatie, nekonečné šťastie, vďačnosť (Bohu, vesmíru, životu aj vlastnému manželovi), radosť... Strach okrem Soni nespomenula ani jedna z nich.
Ja som si však na jej slová spomenula snáď miliónkrát. Keď mi lekár len tak medzi rečou povedal, že moja dcéra možno nikdy nebude chodiť. Keď jej ako ročnej navrhli CT mozgu, vraj či tam nie je nádor. Keď sme sa o desať rokov neskôr skrz občasnú slabú bolesť na hrudníku, ktorú som spočiatku ani nepovažovala hodnú návštevy lekára, ocitli až na detskej onkológii…
Ale aj keď išla prvýkrát sama autobusom na tanečný tréning, či keď šla do letného tábora s batohom, ktorý bol ťažší ako ona a vopred sme vedeli, že na mieste pobytu nebude signál. No tiež keď som ju učila korčuľovať a treskla tak, že doteraz mi z toho duní v hlave...
V týchto chvíľach som vždy cítila strach.
Rovnako cítim strach, keď moja dcéra blúdi prstom po mape a hovorí, kde by chcela žiť. Alebo keď si vyberá exotické dovolenkové destinácie, či sleduje reláciu o lovcoch krokodílov a tvrdí, že raz sa pridá k nim, lebo toto je práca, ktorá by ju fakt bavila.
No nielen to. Ten zvláštny pocit strachu ma zaplaví aj pri večerných správach, keď vidím teroristické útoky, únosy, týranie, prírodné katastrofy či automobilové nehody, ktorých účastníkmi sú aj deti.
Odkedy som mamou, preciťujem strach, aký som nikdy predtým nepoznala. Vážne sa zjavil spolu s materinskou láskou, čosi ako bonus po narodení dieťaťa. Dva v jednom, aj keď o takúto „výhodnú kúpu“ som fakt nestála. Ešteže môj muž si ju nanútiť nenechal a tak moje obavy celkom slušne už pár rokov vyvažuje sebaistým: „Aaaaaale, prosím ťa, to bude dobré.“
V poslednom čase priam žobrem pohľadom, aby mi to povedal. Aj teraz, keď si odskočím medzi písaním jednotlivých riadkov vyvešať bielizeň a sotva sa vrátim k počítaču, zaplavia ho správy o novom útoku...
Áno, Soňa, už som to zistila...
Prečítajte si aj Dovolenkové obrázky z Nice
