Milujem Paríž. Nebojím sa to priznať, som v tomto dosť nekritická. Milujem atmosféru jeho kaviarní, milujem ľudí na uliciach. Podľa mňa sú Francúzi jedni z najkrajších ľudí na svete. Milujem ich módu, ich zmysel byť chic, eleganciu a to, ako kašlú na trendy a vytvárajú svoje vlastné. Mám rada jedlo, filmy, obdivujem francúzskych hercov a herečky. Paríž je európske hlavné mesto, ktoré som azda okrem Prahy a Viedne navštevovala najviac. Zažila som tam najkrajšiu dovolenku v živote, keď som mala 18 rokov. Trvala šesť týždňov. Jediné, čo mi je ľúto, že si do Paríža nemôžem odskočiť častejšie. Pracovné aj iné povinnosti mi to nedovolia. No zmenilo sa to. Vďaka knihe Parížske momenty, ktorú napísala Slovenka žijúca už dlhé roky v Paríži - Mária Dopjerová-Danthine. Vďaka jej knihe som si dopriala poznávací výlet po Paríži a naučila sa o tomto meste a jeho obyvateľoch viac ako za celý doterajší život. 

 

     

 

Mária je skvelý pozorovateľ. Prináša svedectvá o meste a jeho obyvateľoch popretkávané krátkymi exkurzami do minulosti, vysvetľovaním francúzskych výrazov, idiomov a frazeologizmov. Vďaka jej knihe sa nielen prenesiete na parížske bulváry, či do krásnych záhrad a parkov, ale aj na tajné a obľúbené miesta autorky. Na jazyku cítite ako chutí citrónový dezert, či makrónka, ktorú autorka ochutná.

V skorých ranných hodinách sa ocitnete na Trocadére a zažijete východ slnka. Raz som v jednom texte napísala, že Paríž je sivý a snivý. Jeho sivosťou som myslela pohľad na strechy parížskych domov, sivobielu baziliku Sacré-Cœur, šedo-striebornú Eiffelovku. Mária vo svojích Parížskych momentoch prináša farby, chute a vône tohoto majestátneho mesta. Prináša aj jeho bolesti, zranenia, temnejšie stránky. Vďaka jej príbehom má Paríž plasticitu, viete si ho obchytať, privoňať k nemu, viete sa do neho ponoriť. O Parížskych momentoch a nielen o nich, som sa na diaľku rozprávala s Máriou Dopjerovou-Danthine, no chvíľami som mala pocit, akoby sme sedeli vedľa seba v parížskej kaviarni.

 

 

  

 

 

Mária si Slovenka, pochádzajúca z Piešťan, žiješ v Paríži 18 rokov, máš manžela, ktorý je Belgičan a tri deti, ktoré sú Parížanmi. Ako sa žije v takejto zmiešanej multikultúrnej európskej rodine? A navyše v multikultúrnom Paríži?

„Nám sa tá naša multikultúrnosť doma už zliala do jedného celku. Vo francúzštine používame belgické slangové slová, niektoré slová, spojené so slovenskými reáliami, do francúzštiny ani neprekladáme. Tradíciám sviatkov sa prispôsobujeme podľa toho, či sme v Belgicku, na Slovensku alebo vo Francúzsku. Na Paríži má rada to, ako popri všetkých tých rozdieloch, sociálnych, národnostných, náboženských, kultúrnych sa ľudia dokážu rešpektovať, citlivo spolu komunikovať, pracovať, sedieť v školských laviciach, za jedným stolom v kaviarni, či fungovať v tej istej domácnosti. Kultúrne rozdiely pri rešpekte a ľudskej citlivosti vôbec nie sú prekážkou, sú obohacujúce. Život v multikultúrnej spoločnosti učí ľudí, že uhľov pohľadu je veľa a nielen jeden je správny."

 

Parížske momenty nie sú tvoja prvá kniha o Paríži. V čom sa líšia od tej predchádzajúcej? Predstav nám ju.

"V predchádzajúce knihe „Paríž môj druhý domov“ som sa snažila sprostredkovať pocity cudzinky, v mojom prípade Slovenky, snažiacej sa o integráciu medzi Francúzmi. V knihe „Parížske momenty“ som chcela zachytiť mozaiku života v Paríži, v jeho každodennosti, vykresliť detaily, ktoré život v meste robia krásnym a vyčerpávajúcim zároveň. Aký je Paríž, keď sa človek ponáhľa do práce, aký je, keď spomalí. Mentalitu Parížanov približujem aj cez ich slová, výrazy, to, čo povedia v danej chvíli, na určitom mieste, v istom kontexte. Mojou snahou bolo poukázať na prepojenie medzi ľuďmi, situáciami, miestami, slovami."

 

  

 

Francúzština je veľmi bohatý jazyk, ktorého mnohé výrazy pochádzajú z historického kontextu. Niektoré frázy, ktoré vysvetľuješ v knihe ako napríklad "to je úplne iný rukáv" alebo "jesť na palci" musia byť pre teba ako cudzinku ťažko pochopiteľné. Ak niekto použije takýto výraz, ktorý ešte nepoznáš, pýtaš sa na vysvetlenie?

„Práve tá nepochopiteľnosť, čudnosť ustálených slovných spojení a frazeologizmov ma fascinuje. Nielen človek učiaci sa cudzí jazyk si ich musí postupne osvojovať, ale takisto aj deti, keď sa učia materinský jazyk, bez vysvetlenia alebo jasného kontextu chápu všetko prvoplánovo. Keď bola dcéra škôlkarka, rozprávala mi príhodu o tom, ako sa jej kamarátka porezala a potom padla do jabĺk. Keď začala hovoriť o koši plnom jabĺk, do ktorého padla, uvedomila som si, že jej treba vysvetliť, že „padnúť do jabĺk“ vo francúzštine znamená odpadnúť. Aj po 18 rokoch ma vedia niektoré frazeologizmy prekvapiť, význam väčšinou vydedukujem z kontextu, ale čo ma zaujíma je jeho pôvod, etymológia. Zaujíma ma, že prečo napríklad výrazom „starú mamu nehodno strkať do žihľavy“ povieme, že niekto niečo prehnal, prekročil limity, alebo prečo sa vyhýbavej odpovedi povie, že je to „Normandská odpoveď“.“

 

Čo máš na Paríži najradšej? Získalo si ťa toto mesto, alebo by si ho niekedy radšej vymenila za niečo menšie a pokojnejšie?

„Na Paríži mám rada všetky jeho klišé a zároveň nepredvídateľnosť. Mám rada to, ako na každom kroku je originálny a pritom má svoje zaužívané zvyky, rituály a nepísané pravidlá spoločenskej etikety, stolovania, obliekania. Mám rada nápaditosť a útulnosť interiérov kaviarní a reštaurácií, kovové stoličky v parížskych záhradách, bukinistov a galérie pri Seine, múzeá a galérie. Mám rada skutočnosť, že aj po rokoch treba v Paríži študovať mapu, že veľa miest stále zostáva nových a aj tie, ktoré poznám, majú zakaždým inú atmosféru. Niekoľkokrát do roka potrebujem z tempa veľkomesta vypnúť. Na dovolenky vyhľadávame vyslovene tiché, vyľudnené miesta. Hoci mám rada hory a malé mestá, francúzsky aj belgický vidiek, Paríž by som nemenila. Tempo mesta ma síce vyčerpáva, ale zároveň tú jeho dynamiku potrebujem. 

 

    

 

 

Tvoje deti vyrastajú ako Parížania. Viem od teba, že v Paríži sú školy veľmi náročné a že sa svojim deťom veľa venuješ, učíš sa s nimi, motivuješ ich k čítaniu kníh. Viem, že hrajú na hudobné nástroje, tvoja dcéra Alica chodí na balet. Ako sa to dá všetko zvládať? V čom si myslíš, že je francúzsky vzdelávací systém dobrý a v čom nie?

„Aj v Paríži sú školy rôzne. Je tu veľa prestížnych štátnych aj súkromných škôl, ale sú tu, samozrejme, aj školy s nižšou náročnosťou. Deti máme v súkromnej škole, s postupujúcimi ročníkmi učenia pribúda, majú veľa mimoškolských aktivít a keď sa to vynásobí všetko troma, tak sa majú čo obracať deti a aj my rodičia. Ani neviem, ako to zvládame. To bláznivé každodenné tempo si najviac uvedomím počas prázdnin a dovolenky, keď spomalíme. V auguste mám vždy panický strach, ako do toho vlaku zas naskočíme. Určité veci musím filtrovať, s kamarátkami si viac píšem, ako sa stretávam, spoločenský život máme zredukovaný na absolventské koncerty detí a rodičovské združenia.

Francúzsky školský systém má podľa mňa nevýhodu dlhých vyučovacích dní a početných prázdnin. Zo školy deti vyzdvihujeme o šiestej večer a krúžky sú častokrát do ôsmej večer. Potom treba ešte dve hodiny prípravy do školy na ďalší deň. Časté prázdniny zas spôsobujú logistické problémy, keďže toľko dovolenky žiaden rodič nemá. Francúzsky školský systém je dobrý v tom, že vedie deti ku kritickému mysleniu, už od základnej školy sa učia analyzovať, nové informácie sa neučiť naspamäť, ale vedieť ich preniesť do iných predmetov, do praxe, otázky na písomných prácach sú orientované k vyjadreniu názoru, štruktúrovaniu odpovede, zameriavať sa nielen na obsah naučeného učiva, ale aj na formu, akou ho podajú. Páči sa mi, ako sa venujú umeniu, výtvarná a hudobná výchova sú v rozvrhu a osnovách rovnako dôležité ako francúzština či matematika. Známkujú sa prísne ako i ostatné predmety. Učia sa o maliaroch, študujú obrazy, chodia do múzeí, učia sa životopisy hudobných skladateľov, dôraz sa kladie na spev, rozpoznanie hudobných skladieb, vedieť ich zaradiť do histórie. Dejepis je úzko prepojený s históriou umenia.“

 

 

   

 

Veľmi ma napríklad zaujalo ako v knihe Parížske momenty píšeš o tom, že parížske školy od detí priamo vyžadujú, aby čítali, že počas voľných hodín je priam nutnosťou vytiahnuť z tašky román a čítať. Príde mi to v tejto dobe úplne zázračné, keďže slovenské deti čítajú pomerne málo alebo vôbec.

„Neviem posúdiť, či tento prístup je rovnaký vo všetkých školách. Na rodičovských združeniach mojich detí vyučujúci kladú veľký dôraz na zvedavosť po nových informáciách, lásku ku knihám, využívanie každej voľnej chvíle na čítanie. Počas celého roka čítajú knihy na povinné čítanie, ktoré si každý učiteľ prispôsobuje podľa svojho zváženia. Deti sú zvyknuté mať vždy v taške knihu na čítanie. Keď vidím koľko ľudí v metre alebo čakárňach u lekárov číta, mám pocit, že zvyk mať v taške vždy knihu je v Paríži veľmi rozšírený.“

 

 

  

Nie si spisovateľkou na voľnej nohe, ale pracuješ v poisťovníctve. Popritom sa staráš o veľkú rodinu, pravidelne beháš a píšeš knihy aj články. Aký je podľa teba rozdiel v živote parížskej ženy a slovenskej? Mám pocit, akoby ste toho stíhali oveľa viac. Čím to je? Máte vo Francúzsku prispôsobenú pracovnú dobu, napríklad skrátené úväzky pre ženy s deťmi a podobne?

„Na Slovensku toho ženy stíhajú rovnako veľa. Rozdiel je však asi v tom, že čas v Paríži plynie inak, vzdialenosti a doprava sú na čas náročnejšie. Určité rozdiely v životnom štýle možno vychádzajú z toho, že francúzske ženy sa vracajú do práce štyri mesiace po pôrode. Vyžaduje to určitú sebadisciplínu, keďže po nástupe do práce žiaden zamestnávateľ nehľadí na to, či matka päťkrát za noc vstáva k dieťaťu, na očerku má nárok len tri dni do roka a s ostatkom si musí poradiť tak, aby to zamestnávateľ nepociťoval. Nejakým zázrakom tú disciplínu asi cítia aj deti, pretože bábätká mnohých Francúzok prespávajú noc už od dvoch mesiacov. Pár týždňov po pôrode sú Francúzky na pôvodnej váhe, opäť pijú šampanské a víno, večery trávia v reštauráciách. Je bežné, že pracujúce ženy majú pomoc na upratovanie, sú zvyknuté mať pestúnky, au-pairky, baby-sitterky, nemajú pocit, že sú pri malom dieťati 24 hodín denne nenahraditeľné. Ja pracujem na 80-percentný úväzok, pracujem štyri dni v týždni, v stredu majú deti školu len doobeda a poobede ich roznášam po krúžkoch. Skrátené úväzky sú však na pracovnom trhu čoraz zriedkavejšie.“

 

 

  

   

 

Parížske momenty si symbolicky pokrstila vo svojom rodnom meste, v Piešťanoch. Spojili sa tak dve významné miesta tvojho života. Cítiš sa ešte Piešťankou, alebo si skôr Európankou?

„Cítim sa Piešťankou aj Parížankou, ale zároveň aj po 18 rokoch v Paríži cítim, že som sem prišla odinakadiaľ a v Piešťanoch sa cítim ako pozorovateľ, ktorý tam už nepatrí. V Piešťanoch som doma vďaka rodičom a v Paríži vďaka deťom. Doma som aj v Belgicku v manželovej rodine a aj v Nemecku, kde žije moja sestra.“

 

 

Parížske ženy sú povestné tým, že sú veľmi sebavedomé, zaujímajúce sa o dianie doma aj vo svete, sledujú médiá, veľa čítajú, sú akoby stále v centre diania. Píšeš aj pre náš portál Ženy v meste, v ktorom sa snažíme oslovovať práve sebavedomé a inteligentné ženy na Slovensku. Ako vnímaš po dvoch rokoch existencie túto iniciatívu? Potrebujú slovenské ženy dodať sebavedomie alebo ich vnímaš ako sebavedomé?

„Ťažko sa mi posudzuje sebavedomie slovenských žien, keď na Slovensko už roky chodím len dovolenkovo. Francúzky sú sebavedomé. Je to asi podmienené aj históriou, aj školským systémom aj tým, že z pracovného procesu nevypadávajú na niekoľko rokov kvôli deťom. Aj v partnerskom vzťahu sa úlohy okolo opatery detí a domácnosti delia rovnocennejšie, ak pracuje aj žena. Nie sú tak zaškatuľkované na ženské a mužské úlohy. Francúzky sú odvážnejšie vo vytváraní si vlastného štýlu v obliekaní, idú svojou vlastnou cestou, nepotrebujú v štýle obliekania inšpiráciu celebrít v médiách.“

 

Prečítajte si aj Francúzska Slovenka