„Miláčik, poď už, práve doniesli jedlo! Poď, prosím ťa,“ počuli sme istú mamičku prehovárať svoje dieťa. Sedeli sme s mojou sestrou Annou v reštaurácii, hneď pri detskom kútiku. Jej synovia sa tam hrali a my sme ich pozorovali. A nielen ich, ale aj spomínanú mamičku a jej dieťa.

„Sleduj, čo sa bude diať,“ upozornila ma Anna, ktorá začala nahlas rátať, koľkokrát mamička poprosila dieťa, aby prišlo k stolu. Pozerala som v nemom úžase. „Uvidíš, nepôjde k stolu, jedlo mu donesú a naďalej budú prosiť, aby sa napapalo,“ predpovedala Anna. Sledovala som celé to predstavenie s ešte väčším záujmom. Mamička kľačala v detskom kútiku na koberci a svoju prosbu vyjadrila... až 22 krát! O chvíľu tam bol aj otec s tým istým poslaním. Teraz už obaja rodičia kľačali a presviedčali synka, že jedlo je teplé, že ide o jeho obľúbenú pizzu a podobne. Nepomohlo. A nasledovalo, to čo predpovedala moja sestra: na koberčeku si opätovne kľakla matka. Tentokrát s pizzou v ruke, odhodlaná syna kŕmiť.

„Tiež by som sa na jeho mieste nenamáhala a hrala by som sa naďalej, ten chlapec na základe svojich skúsenosti určite vie, že jedlo k nemu dorazí,“ vysvetlila mi.

Moja sestra dobre vie, o čom hovorí. Je mamou dvoch chlapcov: 4 a 6 – ročného. Aj jej synovia skúšajú rôzne finty. Je to ako hra, kto viac vydrží. A celá výchova je o dôslednosti, ako s ťažkým povzdychom konštatoval švagor. Prečo si tak povzdychol? Lebo veľakrát by aj rodičia chceli mať fajront od výchovy deti, od dôslednosti. Ako napríklad práve počas nášho minulotýždňového stretnutia, kedy jeden z synovcov nedojedol večeru a bol upozornený, že pred spánkom na jedenie nič viac nedostane. Chlapec prikývol, že rozumie. Lenže neskôr siahal po sladkostiach. My – dospelí sme sa príjemne rozprávali a najradšej by sme neriešili žiadne problémy, veď načo si kaziť večer! Tentokrát sa s povzdychom postavila moja sestra, aby sa premiestnila do vedľajšej izby. Nasledovali dlhé minúty rozhovoru matky so synom.

Vôbec nie je ľahký život dieťaťa, ktoré sníva o tom, že bude robiť len to, čo chce. Ale omnoho ťažšie to majú rodiča. Veď dennodenne musia so svojimi deťmi bojovať, aby neposúvali hranice. Je to veľká výzva pre dospelých, lebo detičky pri tom posúvaní hraníc využívajú podpásovky: nevinné, prekvapené, veľké oči, slzy na krajíčku, ustarostenú tvár, pery v podkovičke. Niektoré vyťahujú iné zbrane – zrazu ako keby nepočuli, nevideli. Niekedy aj rodičov láka použiť tu istú taktiku: nevidieť, nepočuť, mať pokoj, relaxovať. Lenže raz nepočuté a nevidené sa pomstí. A to tak, že rodičia sa ocitnú na kolenách na koberčeku a prosia svoje ratolesti, aby jedli.

.

Prečítajte si aj Nebo - peklo – raj