Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na skutočných príbehoch stovky žien, kedy dej sa často líší, ale vzorec konania a správania násilnej osoby býva bolestivo podobný. Len mená sú vymyslené, aby bola zabezpečená ochrana ženy.
Keď k nám Mária prišla prvýkrát, neprišla s otázkou, či ho ešte miluje. Neprišla ani s tým, že chce „rozobrať vzťah“. Prišla s tým, že jej telo sa roztrasie vždy, keď sa rozsvieti displej telefónu. Vedela, že ho nemiluje. Vedela, že sa ho ešte stále bojí, aj keď bola stovky kilometrov od neho.
Bola už preč. Nebývala s ním. Po fyzickom útoku odišla z domu. Mala za sebou políciu, prvé právne kroky, ktorými mala byť zabezpečená jej ochrana, veľa bezsenných nocí a rozhodnutie, ku ktorému sa odhodlávala roky.
Zvonka to mohlo vyzerať ako koniec.
Lenže pre ňu sa práve začala ďalšia kapitola násilia.
„Veď už si odišla,“ povedala jej kamarátka. „Tak už to nerieš.“
Mária sa pri tej vete usmiala, aby nevyzerala dramaticky. Doma potom plakala. Nie preto, že by jej kamarátka chcela ublížiť. Ale preto, že presne toto bolo na jej situácii najosamelejšie: ľudia si mysleli, že odchodom sa násilie skončilo, všetko je v poriadku a ona je v bezpečí.
Neskončilo.
Zmenilo formu.
Príbeh nie jednej ženy: Na začiatku nevyzeral ako násilník
Keď sa spoznali, bol očarujúci. Pozorný. Sebavedomý. Hovoril rýchlo, intenzívne a presvedčivo. Mária mala pocit, že ju konečne niekto vidí.
Písal jej správy hneď ráno. Pamätal si detaily. Chcel vedieť, kde je, s kým je, kedy príde. Spočiatku to vnímala ako záujem.
„Ja som len taký, keď mi na niekom záleží,“ hovoril.
Vzťah sa posúval rýchlo. Rýchle vyznania. Rýchle plány. Rýchle sťahovanie. Rýchle oddeľovanie od ľudí, ktorí ho „nechápali“.
Kamarátky mu prekážali. Rodina bola podľa neho proti nim. Každý, kto sa jej opýtal, či je v poriadku, bol zrazu problém.
Mária si to dlho nevysvetľovala ako kontrolu. Vysvetľovala si to ako jeho neistotu. Ako ťažké detstvo. Ako citlivosť. Ako lásku, ktorá je len trochu prudšia.
A práve v tom je jeden z najväčších omylov.
Násilie sa často nezačína fackou. Začína sa atmosférou, v ktorej žena postupne prestáva mať priestor. Prestáva sa rozhodovať slobodne. Prestáva hovoriť pravdu, lebo pravda vyvolá trest. Prestáva vnímať svoje hranice, lebo každá hranica je označená za útok.
Neskôr prišli výbuchy. Výčitky. Tiché dni. Ponižovanie. Otočenie viny.
Keď plakala, povedal jej, že je precitlivená. Keď sa bránila, že je agresívna. Keď chcela pokoj, že ho trestá. Keď hovorila o odchode, že ničí rodinu.
Navonok vedel byť príjemný. Pred ľuďmi pôsobil ako inteligentný, zábavný muž. Niekedy až šarmantný.
To Máriu mýlilo najviac.
Keby bol zlý stále, možno by odišla skôr. Lenže on zlý stále nebol. Po výbuchoch vedel byť nežný. Vedel sa ospravedlniť. Vedel plakať. Vedel sľúbiť, že pochopil a že sa zmení.
A potom sa celý cyklus zopakoval.
Psychologička Lucka má pre to jasné vysvetlenie:
„Odborne by sme mohli hovoriť o moci a kontrole, o psychickom násilí, o manipulácii, o cykle násilia. Niekedy sú v takýchto vzťahoch prítomné aj črty narcisticky organizovaného správania: veľká potreba mať pravdu, neschopnosť niesť zodpovednosť, prevracanie reality, trestanie partnerky za nezávislosť, očierňovanie a potreba zachovať si obraz dobrého človeka. Nie je našou úlohou mužov na diaľku diagnostikovať. Je však našou úlohou pomenovať vzorec, keď ho vidíme.”
A tento vzorec bol jasný: nešlo o obyčajný partnerský konflikt. Išlo o postupné zúženie Máriinho sveta.“
Prečo teda neodišla?
Toto je otázka, ktorú ženy v násilných vzťahoch počúvajú najčastejšie.
Prečo neodišla?
Prečo si to nechala?
Prečo s ním mala dieťa?
Prečo sa k nemu vrátila?
Prečo mu ešte zdvíha telefón?
Tieto otázky často znejú rozumne. Ale v skutočnosti v sebe nesú tichý rozsudok: keby bola rozumnejšia, silnejšia, sebavedomejšia, už by bola preč.
Právníčka Daniela má na to svoj názor. Ide o viktimizujúce otázky, kedy najmä OČTK (orgány činné v trestnom konaní: polícia, prokuratúra ) a súdy majú tendenciu klásť žene takéto otázky vyvolávajúce pocit pochybnosti o sebe samej. Odborne označujeme takéto konanie OČTK a súdov ako sekundárnu viktimizáciu, kedy je žena traumatizovaná nielen prežitým násilím, ale aj následne orgánmi pomoci, ktoré už len takto položenou otázkou v žene vzbudzujú pochybnosti, či si vlastne za to nemože sama, či to bolo naozaj až také závažné, aby musela odísť. Tieto otázky odôvodnene vyvolávajú v žene dojem, že jej nikto neverí. Toto sa nemá stávať. Je teda celkom prirodzené, že ženy potom strácajú dôveru v tieto inštitúcie, nechcú oznamovať podozrivé konanie, či prežívané násilie. Násilie sa tak stáva najlatentnejšou formou kriminality, kedy dochádza k fatálnym následkom, lebo ak subjekty pomoci nevedia o tom, čo žena prežíva, nedokážu jej pomôcť. A potom je tu druhá stránka veci, či je pomoc poskytnutá adekvátnym spôsobom zabezpečenia ochrany ženy, tak aby nedochádzalo k fatálnym koncom ako v prípade pani učiteľky Zuzany z Gelnice a desiatok žien pred ňou.“
Psychologička Lucka dodáva: „Žena v násilnom vzťahu nežije v podmienkach bežného rozhodovania. Žije v podmienkach strachu, tlaku, únavy, ekonomických otázok, obáv o deti, hanby, vyhrážok a nádeje, že sa to možno ešte zmení.“
Mária neostávala preto, že by nevedela, že jej je zle.
Ostávala preto, že zakaždým, keď sa pokúsila odísť vnútorne alebo prakticky, prišiel tlak. Vyhrážky. Plač. Hnev. Sľuby. Obvinenia. Dieťa. Peniaze. Rodina. Súd. Povesť.
„Nikto ti neuverí.“
„Zoberiem ti syna.“
„Ty bezo mňa nič nezvládneš.“
„Všetkým poviem, aká si.“
„Si psychicky labilná.“
Po rokoch takéhoto vzťahu už žena často nebojuje len s partnerom. Bojuje aj so sebou. S pochybnosťou, či to naozaj bolo také zlé. S pocitom viny, že rozbíja rodinu. So strachom, že dieťaťu ublíži odchodom viac než zotrvaním. S hanbou, že sa do takej situácie vôbec dostala.
Navyše okolie často vidí len útržky. Jeden incident. Jednu hádku. Jednu správu. Jedno udobrenie. Nevidí roky mikroposunov, v ktorých žena postupne stratila pôdu pod nohami.
Podľa európskeho prieskumu Eurostatu, FRA a EIGE zažila fyzické násilie, sexuálne násilie alebo vyhrážanie v dospelosti každá tretia žena v EÚ; na Slovensku sa podľa zverejnených výsledkov uvádza skúsenosť s násilím u 38 % žien a dievčat. Zároveň násilie často zostáva nenahlásené a neviditeľné.
Čiže otázka nie je: „Prečo neodišla?“
Lepšia otázka je: „Čo všetko jej v odchode bránilo a čo by potrebovala, aby mohla odísť bezpečne?“
Keď odišla, začalo sa postseparačné násilie
Mária nakoniec odišla po útoku, pri ktorom pochopila, že už nejde len o ňu. Mala strach o seba aj o syna.
Na krátky čas prišla úľava.
Potom sa začali správy.
Najprv prosebné. Potom nahnevané. Potom výhražné. Potom zdanlivo praktické.
„Príď si po syna o piatej.“
O hodinu neskôr:
„Nepríď. Malý nechce.“
Potom:
„Keď budeš robiť problémy, už ho neuvidíš.“
Potom:
„Si zlá matka. Všetko si zničila.“
Mária mu zdvíhala telefón. Nie preto, že by chcela. Ale preto, že sa bála, čo sa stane, ak nezdvihne. Bála sa, že jej nedá syna. Bála sa, že pôjde na políciu a bude tvrdiť, že mu bráni v kontakte. Bála sa, že na súde bude pôsobiť ako konfliktná žena.
Toto je postseparačné násilie.
Násilie po odchode zo vzťahu.
Nie je to „ťažký rozchod“. Nie je to obyčajný konflikt medzi dvoma bývalými partnermi. Je to pokračovanie kontroly inými prostriedkami.
Keď už muž nemôže kontrolovať ženu cez spoločnú domácnosť, môže sa pokúšať kontrolovať ju cez dieťa, peniaze, súdy, výživné, správy, vyhrážky, očierňovanie, neustále zmeny dohôd alebo zneužívanie inštitúcií.
Výskum aj prax opakovane ukazujú, že odchod zo vzťahu nemusí znamenať koniec násilia; u mnohých žien sa kontrola po rozchode mení, pokračuje alebo eskaluje.
Pre Máriu bolo najťažšie to, že navonok už bola „preč“, ale jej nervový systém žil stále v zajatí.
Stačila jedna správa a prestala dýchať. Stačilo jedno jeho meno na displeji a ruky sa jej roztriasli. Stačila veta „už ho neuvidíš“ a vrátila sa do stavu, v ktorom bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby sa situácia nevyhrotila.
To nie je slabosť.
To je následok dlhodobého strachu.
Ako sme s ňou pracovali
Keď žena príde po odchode z násilného vzťahu, nestačí jej povedať: „Nereagujte na neho.“
Keby to bolo také jednoduché, už by to dávno urobila.
Najprv sme s Máriou potrebovali pomenovať, čo sa deje. Nie preto, aby sme jej dali nálepku. Ale preto, aby prestala pochybovať o vlastnej realite.
Ukázali sme jej rozdiel medzi konfliktom a kontrolou.
Konflikt je, keď dvaja ľudia majú rozdielne potreby alebo názory.
Kontrola je, keď jeden človek systematicky vytvára strach, aby druhý prestal konať slobodne.
Toto rozlíšenie bolo pre Máriu zásadné. Dovtedy sa snažila komunikovať s bývalým partnerom ako s človekom, ktorý sa chce dohodnúť. Lenže on sa často nechcel dohodnúť. Chcel vyhrať. Chcel ju udržať v napätí. Chcel, aby reagovala.
Psychologicky sme pracovali najprv so stabilizáciou. S tým, čo sa dialo v jej tele, keď prišla správa. S pocitom viny. So strachom o syna. S tým, že jej hlava vedela, že odišla, ale telo sa stále správalo, akoby bola v nebezpečí.
Právne sme zároveň riešili, čo je potrebné urobiť tak, aby nebola odkázaná len na jeho nálady a neformálne dohody. Keď sú v hre deti, nestačí dúfať, že sa druhý rodič bude správať férovo. Treba mať jasný postup, dôkazy, návrhy, podania, hranice v komunikácii a realistický bezpečnostný plán. Potrebné je právne, upraviť jej bezpečie a bezpečie syna, uložením dočasných zákazov, tak aby sme eliminovali jej strachy a obavy, ktoré sú najväčšou prekážkou a bránia žene v ďalších právnych opatreniach a úkonoch.D odáva právničky Daniela, ktorá práve z uvedeného dôvodu vyzdvihuje potrebu prepojenia psychologickej pomoci a podpory s právnou pomocou, pretože ak žena nie je dostatočne silná na to, aby dokázala ustáť právne procesy, ktoré majú krutú povahu stretu dvoch názorov, sú sprevádzané manipuláciou a fabuláciou, cieľ sa stáva nedohľadným, jej vierohodnosť sa znižuje.
V slovenskom právnom rámci sa ochrana pri domácom násilí dá riešiť vo viacerých rovinách vrátane trestnoprávnej, občianskoprávnej a správnoprávnej; žena má zároveň právo na informácie, pomoc, podporu dôvernej osoby a kontakt so špecializovanými službami.
S Máriou sme nastavovali aj veľmi praktické veci.
Aby nezdvíhala každý telefonát.
Aby komunikácia prebiehala písomne, vecne a len k dieťaťu.
Aby neodpovedala na urážky.
Aby mala uložené správy.
Aby vedela rozlíšiť, čo je urgentné a čo je len ďalší pokus vtiahnuť ju do chaosu.
Aby pri odovzdávaní dieťaťa nebola sama, ak to pre ňu nie je bezpečné.
Aby si prestala vysvetľovať jeho správanie ako „možno to tak nemyslel“ a začala ho čítať cez vzorec, ktorý sa opakoval roky.
Jedna z najdôležitejších viet, ktorú si odniesla, bola:
„Nemusím ho presvedčiť, že mám pravdu. Potrebujem ochrániť seba a dieťa.“ Podľa Daniely a Lucií ako odborníčok je najdôležitejšie, aby žena verila sama sebe, svojmu cieľu a svoje konanie vedela jasne pomenovať a odôvodniť si. Len žena vie pravdu, ona v nej žila, nemusia jej veriť ostatní, dôležité je, že ona verí v seba, v správnosť svojho rozhodnutia.
Je celkom prirodzené, že žena pod vplyvom emócií urobí aj zbrklé a neuvážené veci. My ju za to neodsudzujeme, neobviňujeme ju zo zlyhania. Spolu rozoberáme jej konane, pomenovávame jeho negatíva a vyzdvihuje aj jeho pozitíva. Vieme, že žena aj takéto vybočenia posúvajú dopredu.“
To bol pre ňu zlom.
Pomoc nevyzerala ako záchrana. Vyzerala ako návrat k sebe
V Nezlomné sa snažíme ženám neposielať jednoduché rady z bezpečnej vzdialenosti.
„Odíď.“
„Nereaguj.“
„Daj ho na súd.“
„Buď silná.“
Tieto vety môžu byť pravdivé, ale samy osebe nestačia.
Žena potrebuje, aby niekto rozumel dynamike násilia. Aby ju neodsúdil za to, že ešte cíti strach. Aby pochopil, prečo zdvihla telefón, aj keď vedela, že by nemala. Aby jej pomohol prepojiť psychologickú stabilitu s právnymi krokmi.
Pretože právny krok bez psychologickej opory môže byť pre ženu príliš zahlcujúci.
A psychologická podpora bez právnej reality môže zostať príliš abstraktná.
Mária potrebovala oboje.
Potrebovala pochopiť, že jej reakcie dávajú zmysel. Potrebovala sa prestať hanbiť. Potrebovala prestať veriť tomu, že je zlá matka len preto, že ju tak nazýva muž, ktorý ju cez materstvo zraňuje.
A zároveň potrebovala konkrétne právne kroky, ktoré jej postupne vracali pôdu pod nohami.
Po niekoľkých stretnutiach sa nestalo to, čo býva vo filmoch. Neprišiel veľký zázrak. Nezmizli súdy. Nezmizli správy. Nezmizol bývalý partner.
Ale zmenilo sa niečo podstatné.
Mária už neodpovedala z paniky.
Keď jej napísal urážlivú správu, neobhajovala sa v desiatich odsekoch. Odpovedala jednou vetou k veci.
Keď jej volal opakovane, nemala už pocit, že musí zdvihnúť, aby prežila.
Keď jej povedal, že jej zoberie syna, nepodlomili sa jej kolená tak ako predtým. Zavolala právničke, pozrela sa na fakty a urobila ďalší krok.
Začala rozumieť tomu, že jeho cieľom nie je jej pokoj. A preto si svoj pokoj nemôže pýtať od neho.
To je často najťažšia časť uzdravenia po násilnom vzťahu: prestať čakať, že človek, ktorý vás zraňoval, vám dá uznanie, férovosť alebo bezpečie.
Čo by sme ako spoločnosť mali prestať robiť
Máriin príbeh nie je výnimočný tým, že by bol extrémny.
Je výnimočný skôr tým, že ho vôbec niekto počul celý.
Mnohé ženy sa zastavia už pri prvej reakcii okolia.
„A prečo si s ním bola?“
„A prečo si mala s ním dieťa?“
„A prečo si mu ešte odpisuješ?“
„A nie ste proste len obaja konfliktní?“
Tieto otázky často nechtiac pomáhajú násiliu. Nie preto, že by ľudia chceli stáť na strane násilníka. Ale preto, že nerozumejú, že násilie nie je len incident. Je to systém.
Systém moci, strachu, hanby, závislosti a kontroly.
A po odchode často pokračuje.
Ak chceme ženám skutočne pomáhať, potrebujeme sa prestať pýtať spôsobom, ktorý ich zahanbuje. Potrebujeme sa pýtať inak.
Nie: „Prečo si neodišla skôr?“
Ale: „Čo potrebuješ, aby si bola v bezpečí?“
Nie: „Prečo mu ešte odpisuješ?“
Ale: „Čoho sa bojíš, že sa stane, ak mu neodpíšeš?“
Nie: „Nemôžete sa dohodnúť kvôli dieťaťu?“
Ale: „Je tam vôbec bezpečný priestor na dohodu?“
Nie: „Veď už ste od seba.“
Ale: „Pokračuje kontrola aj po odchode?“
Pretože niekedy žena neodchádza od jedného človeka. Odchádza z celého systému, ktorý sa okolo neho vytvoril.
A niekedy najväčšia pomoc nie je veľká veta.
Niekedy je to pokojné:
„Verím ti.“
„Nie je to tvoja vina.“
„Nemusíš na to byť sama.“
„Poďme premyslieť bezpečný ďalší krok.“
Ak sa v Máriinom príbehu spoznávate, skúste si najprv povedať toto: ak sa bojíte, niečo vo vás pravdepodobne vie, prečo sa bojí. Nepotrebujete sa presviedčať, že je to dosť vážne. Potrebujete podporu, ktorá rozumie násiliu, postseparačnej kontrole a tomu, ako sa z nej dá krok za krokom dostať.
Ak ste v bezprostrednom ohrození, volajte 112. Na Slovensku funguje aj bezplatná nonstop Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212.
A ak ste kamarátka, sestra, mama, kolegyňa alebo suseda ženy, ktorá sa opakovane vracia, váha, bojí sa alebo stále komunikuje s mužom, ktorý jej ubližoval, skúste si zapamätať jednu vec:
Odísť z násilného vzťahu nie je jeden okamih odvahy.
Je to proces.
A niektoré ženy potrebujú najprv niekoho, kto ich prestane súdiť, aby vôbec mohli začať veriť samy sebe.
(Autorkami sú psychologička Lucia Klimáčková a právnička Daniela Baďurová, ktoré pôsobia v programe Nezlomné, kde prepájajú psychologickú a právnu pomoc ženám zažívajúcim násilie.)
Nezlomné je program psychologickej a sociálno-právnej podpory pre ženy, ktoré vo vzťahoch zažívajú kontrolu, manipuláciu, zneužívanie alebo násilie.
Pomáhame ženám porozumieť tomu, čo sa v ich situácii deje, znovu dôverovať vlastnému vnímaniu a nachádzať bezpečné riešenia pre seba a svoje deti. Nezostávame iba pri radách či pomenovaní problému – pracujeme aj s hlbšími následkami, ktoré vzťah zanecháva v prežívaní ženy.
Zároveň jej pomáhame zorientovať sa v právach a možnostiach a v spolupráci s ňou nastavujeme právnu stratégiu podľa jej konkrétnej situácie a potrieb. Ženy sprevádzame pri rozhodovaní, príprave bezpečného odchodu aj počas náročného obdobia po rozchode, keď kontrola, tlak alebo konflikty často nekončia samotným ukončením vzťahu.
Program vytvorili psychologička Lucia Klimáčková a právnička Daniela Baďurová pod občianskym združením ComeUnity, aby ženy nemuseli hľadať psychologickú a právnu pomoc oddelene.